Informácie ktoré nikde inde nenájdete

August 1889

Je nedeľné popoludnie, hodne sparné. V malej dvornej záhradke v zelenom chládku sedia na lavici starý otec bielovlasý, jeho syn a toho malý syn — totižto môj svokor, môj muž a môj syn. Starý apa si pozvoľna fajčí z fajky na dlhej trúbeli, otec čosi rozpráva, rozkladajúc rukami, a Ivan ticho sedí medzi nimi v prostriedku — iste sa nudí. Viem, že by radšej bol niekde s kamarátmi. I mňa volal ta, i za ruku ma ťahal, možno mi chcel niečo rozpovedať, ale mne sa žiada trošku pokoja v samote. Keď pozriem cez oblok, padnú mi oči práve na nich —i zažiadalo sa mi zaznačiť si ešte niečo o mojom Ivanovi, kým ho tu mám.

Skúšku odbudol so zdarom, hoci sa s učením nenamáhal. Možno bolo by mu osožnejšie, keby mu to nebolo tak ľahko prišlo. Jeho známi z polgárky ho vždy strašili, že keď nechodil do štátnej školy, v prvý rok na gymnáziu istotne prepadne z maďarčiny. Otca to omínalo a už sme sa pristrájali dať Ivana cez prázdniny niekam do maďarského mesta, aby si v maďarčine nadobudol viac zbehlosti — ale keď medzitým zišiel sa raz ešte v kasíne s profesorom S. a na jeho otázku mu prejavil tento svoj úmysel s Ivanom, celkom rozhodne ho odrádzal od toho, ubezpečoval, že Ivan pri svojej pripravenosti prepadnúť nemôže, čo by ho ako prísne pochytili, vôbec až s oduševnením vydal o Ivanovi také svedectvo, akého som sa ani zďaleka nedomýšľala. Vyzdvihoval nielen jeho bystrú chápavosť, živý záujem a pádny vtip, ale i jeho mravné vlastnosti — a už najmä vraj tej úprimnej dobroprajnosti ku všetkým spolužiakom, i najposlednejším a najnepatrnejším, aká je u neho, vôbec ešte nespozoroval v celej učiteľskej praxi. Nuž toto ja uverím, však on od svojho malička býval až veľmi oddaným kamarátom — ale či práve táto pekná vlastnosť poslúži mu k dobrému, kým sa vychová, to veru neviem.

Ináč ani v tieto domácu školu dovršujúce prázdniny neprajeme mu, chudákovi, úplnej voľnosti. Po maďarsky musí čítať každý deň, aby z cviku nevyšiel, a starý apa sa ponúkol voviesť ho do začiatkov latinčiny, aby mu trochu cestu k nej prekliesnil. A okrem toho nám pomáha i v obchode, ako sme bez učňa ostali, a to tak poriadne, že jeho pomoc vskutku pociťujeme. Ľuďom sa veľmi páči, keď v bielej „šurci“ balí tovar a obsluhuje; každý sa na neho podíva, hovoriac, že máme driečneho a obratného učníka, a jemu zas páčia sa tie pochvaly, kvituje ich vďačným úsmevom. Aspoň tú odmenu má za synovskú ochotu, s ktorou nám pri ináč nemilej mu práci pomáha, keď vidí, akí sme zapriahnutí.

Ale často sa nám i vytratí z obchodu, náhle zbadá kamarátov. V našom dvore si spravili prieč a gymnastizovali bez miery, najmä Ivan, takže dostal od toho po dlaniach mozole; jeden z nich sa akosi do živého predrapil a povstala z toho strašná boľačka v ruke, celá mu opuchla a sa zapálila, ani spávať nemohol viac nocí, a ani ja nie, hoci sa on, môj drahý, až hrdinsky držal, i v najväčších bolestiach statne potlačoval stenanie, keď videl, že s ním trpím. To ma upomínalo na neho,

keď bol ešte maličký a niečo prechorel, aký býval práve vtedy dojemne milý a nežný ku mne — môj vtáčik zlatý.

Teraz už každú chviľu myslím na to, že o krátky čas od nás odíde, ale do slabosti srdca preto neupadám. A on, ako ho znám, tiež nie. Bude mať spoločný byt s dvoma známymi, ktorí už vlani boli tam, a s tými mu istotne bude veselšie, ako mu býva s nami tu. Len keby som bola istá, že zlým vplyvom bude vedieť vždy odolávať, oveľa pokojnejšie by som myslela na túto rozluku.

September 1889

Pred týždňom odišiel náš Ivan do Banskej Bystrice; otec ho ta zaviedol. Lúčil sa dosť ľahko od domova, len trochu slzil, keď sa odo mňa odoberal. I mne prišlo ľúto, ale som sa nerozcítila — teda dobre sme sa držali obaja.

Teraz mi je podivná tichosť v dome, keď mi môj Ivan už tu nešteboce, nerozpráva všetky jemu dôležité veci a ja nemusím ho napomínať, od kamarátov odvolávať a do učenia nútiť. Čudno mi je, že táto moja dosiaľ nevyhnutná, každú chvíľu na mňa naliehajúca vychovávateľská úloha mi razom prestala, akoby mi ju niekto bol z pliec sňal. Či je ozaj už celkom ukončená?

Svoje detské obdobie má môj Ivan za sebou, mne už tu začal spod ruky vyrastať. Svojho malého, milého Ivana viac neuvidím. Nadchádza ma i ľútosť preto, ale neúmorná snaha v nás, ktorá nás ustavične napred poháňa, ju nepripustí, lebo z druhej strany by som si žiadala dožiť svojho syna čím skôr odchovaného, dospelého a samostatného, i hoci dobre viem, že to dožiť pre nás rodičov znamená zároveň ísť dolu vrchom: starnúť a chýliť sa ku koncu. No prejde dotiaľ ešte hodne času, ktorý nám však, nebodaj, donesie viac všelijakých starostí než radostí.

Otec z Bystrice šiel na Dobronivú, kde sa pobavil viac dní, ale od Ivana mi už na tretí deň po jeho odchode doletel lístok, ktorému som sa veľmi zaradovala. Čo do krasopisu i pravopisu sa mu, pravda, môže všeličo vytýkať, ale ináč veľmi plynne a bystro opisuje v ňom všetky svoje nové skúsenosti, ako sa s kamarátom uhospodil u „néniky“, čo sa dialo, keď po prvý

raz išiel do školy, ako im tam školské zákony čítali a dlhé reči prednášali — všetko po maďarsky, ale on to porozumel. I svoj prvý obed v alumneu, pozostávajúci z rajbanicovej polievky a bryndzových halušiek, mi nezabudol opísať. A pri závierke listu zas ohlásila sa jeho naivná prostodušnosť: ustarostený je, že keď odchádzal z domu, dal mu starý apa zlatovku, aby mal hneď niečo groša pod rukou — a tu, keď sa milej zlatovke v Bystrici prizrel bližšie do očí, vysvitlo, že sú to až dve zlatovky, nie iba jedna: nuž či sa vraj starý apa nepomýlil, či nedal viac, ako mal v úmysle. A čo teraz robiť?

Starý apa sa usmial, keď som mu to prečítala, a odkazuje vnukovi, že to veru nebol omyl, tie dva zlaté že obidva patria jemu celým právom — len je zvedavý, ako si s nimi pogazduje.

Ja som zasa zvedavá, či vždy bude pri prijímaní peňazí taký škrupulózne svedomitý.

Tak, hľa, i listovne mi vie všetko vyrozprávať, čo sa s ním deje, dôvernosť medzi nami sa azda nepreruší. Ja som mu, rozumie sa, tiež hneď obšírnym listom odpovedala, a tak je naša korešpondencia už začatá.

I otec sa o niekoľko dní vrátil uspokojený, že je Ivan tam v dobrých rukách a že i sám sa bystro chápe do všetkého. Podľa toho by sme nateraz mohli byť o neho celkom na pokoji —ale mňa predsa nadchádzajú každý večer všelijaké starosti, keď sama ostanem a o Ivanovi premýšľam. Vidí sa mi, že týmto odchodom z domu je už na celý život od nás odtrhnutý; keď na krátky čas prázdnin i bude prichádzať domov, to už len akoby za hosťa.

Náš vplyv u neho bude ustupovať vplyvom iných, nebodaj i vplyvom nedobrým, ktoré mu pri jeho povahe môžu byť záhubnými.

Tieto obavy ma často znepokojujú a ani nie sú bezzákladné, lebo kamkoľvek pozriem, všade badám, že naši slovenskí synkovia už hodne sa odcudzili čisto idealistickému a serióznemu ponímaniu svojej životnej úlohy, aké opanovalo slovenských ľudí v Štúrových časoch a zapustilo korene i do nasledujúcich generácií až po zatvorenie slovenských gymnázií. Naša dnešná mládež už málo vie o rýdzej osobnej skromnosti, o prísnom sebazapieraní, z ktorých jedine môžu vyrastať silné, v sebe upevnené, a teda v každom položení spoľahlivé charaktery. Vysoké heslá vážnych čias sa síce ešte pripomínajú i prízvu—

kujú, ale ani duch, ani skutky nie sú podľa nich. Kto ich opravdivo chápe a chce skutkami dotvrdiť, na toho druhovia pozerajú s úsmevom skúsenej prevahy: „No, no, však ty zmúdrieš! Uvidíme, dokiaľ v tom vytrváš…“

Dnešný „duch času“, vládnuci vo svete, dosť ubíja mravnosť — to sa nedá tajiť. A vodrel sa i medzi nás, neuzavreli sme sa pred ním. A veď je to i ťažko. Naše deti nasiaknu ním už v školách, ktoré sú nie naše, ale my sme na ne odkázaní a pomôcť si nemôžeme.

Nazdávam sa, že rodičia všade majú isté obavy, keď mladých, neupevnených ešte synov dávajú od seba do cudzích rúk — ale slovenskí rodičia majú ešte svoje zvláštne trudovisko, keď musia syna dať do škôl cudzích nielen duchom a rečou, lež rovno nepriateľských už práve preto, že je nie tej národnosti, ktorá v nich vládne. To je nešťastie potlačovaných národov, a matky v nich ho najväčšmi pociťujú. Matky v národoch panujúcich sotva majú o ňom pochopu. Keby v panujúcich národoch nepanovala politická morálka, ustrojená na zabíjanie svedomia, aspoň o toto nešťastie by bolo menej na svete — vtedy, hľa, ani na slovenských rodičov nedorážali by tie nevyhnutné obavy, keď svoje deti dávajú do škôl svojej vlasti, na ktorých slovenské slovo, slovenská kniha, slovenská pieseň sú pokladané ako prečiny proti tejto vlasti.

Do všetkého tohto trudného večerného prehutovania však svieti mi stále aspoň jeden jasný bod: isté, bezpečné presvedčenie, že môj syn pri všetkom odnárodňujúcom nápore, ktorý ho čaká v školách i v živote — a čo by ako lákal priazňou i strašil nepriazňou — nikdy sa nespreneverí svojmu národu, hoci ináč máme príklady odrodilstva i u detí verných slovenských rodičov. Často trniem, či v mladistvom zhone za pôžitkami a túžbe po neviazanosti nezablúdi na krivé cesty — ale že si medzi renegátov nikdy nestane, to viem celkom iste.

A toto mi je vždy konečná, upokojujúca myšlienka, s ktorou zaspávam.

Podľa môjho chápania, pravda, k takej veľkej mravnej próbe, akou je vernosť a skutkami dokazovaná láska k vlastnému národu, i keď je utisnutý, mravne zanedbaný, materiálne ubiedený, že svojim verným nemôže podať nijakých odmien a výhod, bez otázky by prislúchala i mravná upevnenosť vôbec, v každom ohľade, a tak by som i z tej strany mohla

byť bez obáv o Ivana — ale že z tej strany vidím neviazanosť u našich celkom takú ako u nenašich, mám obavy i o svojho chlapca.

Skúmam vo svojej pamäti i v týchto zápiskoch, či som mu dala už tu doma dosť pevný základ, na ktorom by sa pod vplyvom sveta a života ďalej mohol so zdarom sám vychovávať? Isteže usilovala som sa, nakoľko len stačila moja schopnosť, ale o výsledkoch ešte nemôžem vedieť. Úfam sa však, že vrodené mu dobré sily v rozhodný čas prerazia si cestu cez obkľučujúce ich slabosti, a môj Ivan dospeje v osobnosť ušľachtilú a pevného charakteru. Ak sa to stane, to stvrdí cenu môjho usilovania a aspoň ku koncu zjasní môj trudný život, že vďačne zabudnem na prežité ťažkosti.

GYMNAZISTA

AKO IVAN ODIŠIEL Z DOMU, PRESTALI I MOJE ZÁPISKY

o ňom; čo zatým nasledovalo, môžem len stručne podať z pamäti a podľa jeho listov z toho času. Zo zápiskov vyšiel postupne načrtnutý obraz toho, ako matka vychováva svoje deti v tú dobu, keď ešte temer všetko, čo im na duši pribúda, čerpajú najviac z nej. Zatým však žiada sa sledovať ďalší postup výchovy a účinky tých prvých základov, preto, hoc ani neviem, či i táto časť bude tak zaujímať moje čitateľstvo, ako ho, podľa premnohých osvedčení, zaujímala prvá, chcem ju podať, cítiac v plnej miere zaviazanosť, aby som pritom neupadla do materinského straníctva, a aby som trpezlivosti svojho čitateľstva nenadužila primnohými podrobnosťami.

Prvé štyri roky Ivanových gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici môžem bez rozmýšľania označiť ako dosť šťastné —najmä v porovnaní s ďalšími, nasledujúcimi za nimi. Profesori mu boli dobrí, za všetky štyri roky nemal príčiny ponosovať sa na nich. Vtedajší profesori na evanjelickom gymnáziu boli temer všetci znalí slovenčiny a mali toľko rozumu i svedomia, že slovenským žiakom aspoň najpotrebnejším vysvetľovaním v materinskej reči pomáhali upraviť sa do celkom cudzorečového učiva. Naši chlapci vycítili to dobrodenie a radi mali svojich profesorov i radi sa u nich učili.

Keď Ivan na prvé vianočné prázdniny prišiel domov, radom si ich chválil, a už vtedy vedel vycítiť istú ťažkosť ich postavenia pri panujúcom šovinizme, lebo rozumoval, že by viacerí z nich slovenským žiakom ešte pomáhali a vysvetľovali, ale že sa potom hneď nájdu takí „strážcovia,“ čo im za to do panslávov nadávajú, preto sa vraj musia „držať.“ Vôbec vo všetkých tamojších pomeroch bol už hodne rozhľadený; bolo vidno, že bystro pozoruje všetko okolo seba.

Ináč v ničom sa nezmenil, akoby ani nebol preč býval. Za niektorých nových kamarátov bol nesmierne zaujatý a opísal nám ich dopodrobna, že sa nám stali takrečeno osobne známymi. I všetko, čo tam zažil, nám vyrozprával svojím úprim—

ným naivným spôsobom. A temer vždy sa doma zdržiaval, nerozblúdil sa za kamarátmi ako predtým, a ja som sa cítila šťastnou, že môžem byť s ním spokojná.

Jediný na ten čas nesúlad nastúpil, keď otec žiadal od neho, aby zložil účty z drobných výdavkov, ktoré si mal podľa otcovho naloženia do zápisníka značiť. A on to i svedomite urobil, ale otec akosi zvraštil čelo a mal prísnu tvár, keď tie účty prezerali, lebo temer na každý deň prichodilo tam: „rožok“, „pol onajzky“, „rožok“, „hrozno“ a podobne. Ovocie si kupovať bol mu výslovne dovolil, ale rožky a onajzky sa mu nepáčili, lebo jedenia mal dosť, na hlad sa nemohol ponosovať. A najpošmúrnejšie pokrúcal hlavou, keď z účtov vyrozumel, že Ivan dal najväčší peňažný príspevok na istú žiacku zbierku; vytýkal mu a zatracoval to, že chce byť väčším gavalierom od všetkých ostatných, i značne majetnejších druhov. Ivan, chudák, stál ako zmrznutý, slzil pri tých dohováraniach, osvedčoval, že teda rožky a onajzky viac kupovať nebude, a na tú zbierku že len preto dal viac než iní, aby doplnil, čo chýbalo do okrúhlej sumy.

Mne ho bolo ľúto, môjho neskúseného štedráka, ja by ho preto nebola mohla hrešiť. Ale som sa zdržala a nezastala som ho, lebo som nahliadla, že mu je v tomto ohľade potrebná uzda. Po otcovom odchode som mu ešte ja ticho a láskavo predostrela tú vec, i vysvetlila, že mu otec tým dobre chce, keď ho takto priťahuje. Pritúlil sa ku mne, i uznal, i sľuboval mierniť sa, ale bol celý deň zronený a smutný, akýsi citlivejší než predtým. Venovala som sa mu v ten deň úplne, zhovárala i bavila som sa s ním, ale sa nám nepodarilo nájsť obvyklú dobrú mieru. Mne pritom išlo cez rozum, či takéto uzdenie jeho radodajnosti a trovnosti nebude mať za následok, že nám budúcne zatají svoje nepovolené výdavky a bude miesto nich predostierať nejaké iné. Ale čo robiť? Ponechať ho nehatene jeho chuti a širokej náklonnosti? Táto otázka sa nám u nášho Ivana hneď ukázala ťažkou a zostala ťažkou až do konca.

I druhý raz po tie dni ešte dostalo sa mu dohovárania od otca pre akési samopašenie s učňom v obchode, pre ktoré bol zasa veľmi zronený a znechutený. Cítil sa ukrivdeným, že vyhrmel pre učňa, a zasa som mala starosť priviesť ho nebadane do rovnováhy. Myslela som si, že mu toto znechutí celý pobyt doma, že rád odíde spod nášho dohľadu a dohovárania, no od—

chádzal s ľútosťou, bol by rád dlhšie pobudol, ale podrobil sa nevyhnutnosti bez reptania a bez maznavosti. Ani zvyšné peniaze nechcel od otca prijať, lebo že sa chce odučiť od trovenia, ale otec mu ich predsa dal s pripovedaním, že má sa učiť netroviť na zbytočné veci, i keď má zvyšné groše. I nový vreckový nožík prijať sa okúňal preto, že si predošlý stratil v Bystrici.

„Môj domov mi je vždy na mysli, nemôžem ho zabudnúť: sto ráz mi bolo lepšie tam, ako mi je tu –“ píše v prvom liste zatým, a ja tiež s utuženou láskou myslievala som na neho. Po jeho odchode zbadala som tri bledé, ceruzkou napísané slová na ploche svojho stolíka: „Mamka moja dobrá!“ Ony mi boli vždy prítomným pozdravom od môjho chlapca a útechou pre srdce v nejednu trudnú chvíľu. Keď ich písal, sotva vedel úplne, akú radosť mi nimi urobil.

Skoro zatým poslal nám svoje polročné školské svedectvo, rekomandovane a zapečatene, ako vzácnosť. A i boli v ňom okrem dvoch „dobrých“ samé „výborné“. Skromne sa zdržal akejkoľvek poznámky; veď samo hovorilo za seba, čiže za neho. Svedectvo už i otca uspokojilo, hneď ho šiel predostrieť i starému apovi, ba večer odniesol ho i do kasína ukázať profesorovi S—ovi. Ten, pravda, tiež bol rád, že sa takto začína plniť jeho dobré predpovedanie o Ivanovi, i tvrdil znovu, že bude vždy dobrým žiakom a že ho jeho profesori vždy budú radi vidieť, hoc je i Slovák.

V druhom polroku stal sa lenivým do písania listov, každú správu od neho sme si museli takrečeno vynútiť. A koncom roka mal v svedectve o jedno „jeles“ menej než v prvom polroku. Mňa to zle malo, a otca nie menej — hodne nám pokazilo radosť zo synovho príchodu. Bol nám to ako príučok pre nastávajúce trápenie.

No pomaly sa pozabudlo na túto nemilú, ale už nezmeniteľnú okolnosť, keď som ožila Ivanovou prítomnosťou a jeho dobré vlastnosti sa neodolateľne uplatnili. Býval takmer vždy doma, iba kúpať sa chodieval na Turiec, keď bol pekný čas. Čítal si z knihy, čo ju dostal po skúške ako odmenu za pilnosť, ale do učebných kníh nenakukol cez celé prázdniny. Rád asistoval S—ovi pri fotografovaní a retušovaní, i s jeho otcom sedával na lavičke pod hruškou a vždy si mali čo rozprávať, prekárať sa, ba — i za pasy sa zavše pochytili. Luna, jašiaca sa

radosťou, že je Ivan doma, vždy sedela pred nimi a nespúšťala z neho oči. Takýto obrázok utkvel mi o ňom v pamäti z týchto jeho prvých gymnaziálnych prázdnin.

Keď sa minuli, odišiel zasa do Bystrice, zapriahnuť sa do učenia, ako do nevyhnutnosti, a dom nám ostal pustý. Potom už nemal ani starý S. tu pobudnutia, pobral sa domov, lebo že celý náš dvor nestojí za nič, ako „ten mladý“ odišiel. I Luna dlho bola smutná, vyzerala a hľadávala ho v dome i na dvore.

Všetkým nám chýbal.

V nasledujúce roky listy dochádzali od neho čím ďalej zriedkavejšie — a v školských svedectvách v tej istej miere odbúdali „jelese“ a pribúdali „jó“. Rozumie sa, že nám to zapríčinilo mnoho starosti, mrzutosti a znechutenia, a jemu dostávalo sa od nás karhajúcich a napomínajúcich listov, ale nápravného účinku nebolo badať. A keď prišiel domov, bol vždy ten istý: zhovorčivý, dôverčivý, plný pekných predstáv, vždy ešte s nepovedomým peľom detskej naivnosti. Nebolo možno dlho podržať proti nemu zlú náladu, i keď sme neboli celkom spokojní s ním. A jemu akosi ani na um neprišlo cítiť sa vinným; zdalo sa mu, že vykonal svoju povinnosť, a keď výsledok nebol najlepší, tomu nebol na vine on. Jeho nedostatok ambície sa stále držal, a vyvolať ju sme nemali moci. Vôbec nemenil sa ani v dobrom, ani v zlom.

Cez prázdniny som musela vypočúvať všetko, čo cez celý rok zažil v Bystrici, ako sa s kamarátmi bavil a samopašil na Jasenskom vŕšku, i do Radvane zachádzal do milých, priateľských domov. Že sa z Urpína mal zabiť, letiac už nezastaviteľne dolu príkrym svahom, a iba duchaprítomnosť priateľa T., nižšie sa nachádzajúceho, ktorý sa mu hodil do cesty, ho zachránila. To mi nevyznal v ten rok, keď sa stalo, ale až v posledné prázdniny, aby som nemusela mať obavu, že sa to zopakuje a aby sa vyhol mojim napomínaniam.

Keď produkoval svoje domáce „néniky“ alebo opisoval smiešne príbehy z bystrickej ulice, zašiel vždy do bystrického nárečia, čo celému rozprávaniu dodávalo originálnosti, a mal radosť, keď ma tým rozosmial.

V druhé prázdniny dostal od otca flobertku, aby ňou strašil vrabce, pred ktorými sme si nestačili chrániť ríbezle a zelený hrach v záhradke, i straky, ktoré od jari striehli na naše drobné kurence. Iným vtáčkom podľa dohovoru mal dať svätý po—

koj. Straky mali rozum, neukázali sa viac, ako zbadali u neho flobertku, ale neodbytných vrabcov nastrieľal niekedy celú viazaničku, a otec mu predpovedal, že keď bude odchádzať do Bystrice, všetky vrabce, čo našu záhradu árendujú, budú ho s radostným čvirikaním vyprevádzať až do Príboviec.

A keď potom odchádzal či po veľkých, či po malých prázdninách, nikdy neukázal ľútosť, tvrdo sa držal. Hoci svoju žiacku povinnosť nekonal tak usilovne, ako by sme si boli žiadali, jednako cítil sa k nej priviazaným. V deň odchodu od včasného rána sa nepokojil, i včas vstal, len aby nezmeškal. Až potom z prvého listu odtiaľ vždy znelo hodne clivosti, že mu je ľúto za nami, za domovom, že mu je ťažko znovu privykať tam a podobne. „Každé ráno sa po pás vydrhlím studenou vodou a ani ráno ani večer nezabudnem sa pomodliť,“ oznamuje mi v jednom z nich, domýšľajúc sa, že mi to poslúži na upokojenie. Vôbec jeho prvé listy, plytvajúce ypsilonmi, usilujúce sa byť zaujímavými (všetko opisoval, čo sa v Bystrici zvláštneho prihodilo) a končiace sa riadne výhovorkou, že viac nemá čo písať, sú milé vo svojej detinskosti — len ich čo rok bývalo menej.

Svojich profesorov si do konca ctil, nikdy s rešpektom o nich nevtipkoval, ako to žiaci radi robievajú. Ak si dovolil nejakú humoristickú poznámku o niektorom, i to išlo dobrodušne, bez výsmechu. Medziiným veľmi zručne napodobňoval, ako ktorý z nich manipuloval svojimi vreckovými hodinkami, keď sa blížil koniec jeho školskej hodiny: ktorý ich zo spodného, ktorý z vrchného vestového a ktorý z nohavicového vrecka vytiahol; ktorý s akým posunkom sa nahol alebo odtiahol, keď na ne pozrel, ktorý si ich už pred desiatimi minútami prv pred seba postavil — ba ešte i to, u ktorého pri otváraní a zatváraní šťukli, u ktorého nie, takže týmito pohybmi a trochu príslušnou mimikou i niekoľkými pritom citovanými ich prípoveďami znázornená bola hneď i celá osobnosť patričného, akoby sa človek vlastnými očami díval na neho.

S takýmito vecami býval Ivan hneď v pohotovosti, len s učebnými knihami chcel mať cez prázdniny úplný pokoj. Zo zábavného čítania do tých čias rád mal bojovné a dobrodružné histórie. Citové veci ho nepriťahovali, pokladal ich akiste za nedôstojné muža, lebo aj ináč vo svojich spôsoboch javil zavše istú drsnosť; svoju detskú prítulnosť a vrúcnosť, ktorá sa

dotiaľ aspoň kedy—tedy vynorila, v posledné prázdniny už celkom zanechal a nepripustil nijaké nežnosti medzi ním a nami, akoby sa bol hanbil za ne. Slovom: chlapil sa.

Pritom začínal venovať väčšiu pozornosť svojmu zovňajšku, zuby si bedlivo čistil viac ráz do dňa, zatúžil po krajších šatách a kúpil si elegantný nákrčník, svedčiaci o jemnom vkuse. Vtedy sa z chlapca začal vyvíjať mládenec, a ja som pobadala, že hoci sa usilujem ju potlačiť, už hlási sa v ňom žiadosť po väčšej samostatnosti, už ho začína tlačiť, že je vo všetkom na nás závislý a teda i povinný riadiť sa našou vôľou. Zazlievať som mu to nemohla, to sa dostavuje od prírody, len je chyba, keď sa dostavuje privčas, hodne pred skutočnou dospelosťou a mravnou samostatnosťou.

A žiaci samostatného nižšieho gymnázia vraj tým včaššie prichádzajú k nároku na uvoľnenie, že mnohým z nich štvrtá trieda je už i dovŕšením ich školovania; cítia sa teda i počínajú si asi tak ako žiaci vyššieho gymnázia a inej podobnej školy v ôsmej triede, čo má svoju dosť nedobrú stranu. Preto vraj rozhodne je lepšie dávať synov, ktorí majú prejsť celé gymnázium, hneď od začiatku na také, čo má všetkých osem tried.

Ináč nám o našom Ivanovi z Bystrice i v poslednom roku dochádzali samé dobré správy; žiadosť po väčšej voľnosti tam ešte nemala nebezpečný ráz. Štyri roky, čo tam strávil, sme boli bez zvláštnych obáv o neho. Vzrušil i zarmútil nás síce každý nový dôkaz jeho klesajúcej pilnosti, ale už pomaly navykali sme ako s nevyhnutnosťou počítať s tým, že náš syn nebude takým vynikajúcim žiakom, akého sme si z neho sľubovali, a uspokojiť sa, keď aspoň strednú mieru podrží, že nebude v triedach prepadúvať.

Neviem, či možno vychovať v pilnosti také deti, u ktorých jej od prírody naskrze nieto, lebo ja som to u svojho syna nedosiahla pri všetkom obetavom usilovaní od jeho malička — ale teraz už viem, že rodičia zväčša primnoho žiadajú a očakávajú od schopností svojich detí. Keď nastane sklamanie, ťažko to nesú; mnohí zanevrú na deti, iní zakrývajú a vyhovárajú nezdar nepravými príčinami — iba tí zriedkaví, ktorí vedia hľadieť do duší, dospejú pomaly k správnemu náhľadu, že každý človek od začiatku, teda už od detstva, má svoju osobitnú duševnú prírodu so spleťou nerozoznateľných, v mnohom proti sebe postavených zložiek, z ktorej nemožno ani rozkazom

a trestaním, ani rozumovými dôvodmi vyniesť alebo vynútiť to, čo nepripúšťa jej zloženie. Ale i tí dospejú k tomu obyčajne až potom, keď sú deti už odchované, od ich správy odtiahnuté. A tie deti svojím časom so svojimi deťmi prichádzajú do podobného položenia. Od ideálneho vychovávania detí každého podľa jeho individuality sme nebodaj všetci ešte veľmi ďaleko.

Nuž i nás mrzela tá „dostatočná“ známka, ktorá sa našla medzi „dobrými“ i niekoľkými „výbornými“ v Ivanovom školskom vysvedčení zo IV. triedy — a ešte viac to, že z pilnosti miesto doterajšej „vytrvalej“ dostal „premenlivú“. Z mravov však bola ešte „dobrá“, i v polročných i celoročných vysvedčeniach. Ale otec sa okrem toho veľmi hneval, keď mu syn pri konečnom účtovaní nevedel alebo nechcel dať vývod z ôsmich zlatých, ktoré chýbali a nemohli sa v trovách nájsť.

Do Bystrice sme Ivana svojím časom dávali bez premýšľania, akoby to inak ani nemohlo byť. Bolo nám to najbližšie a v každom ohľade najprimeranejšie. Ale keď nám nastalo rozhodnúť sa, kam ho dať do vyšších štyroch tried, na tom sme sa mnoho napremýšľali. Isteže pred podobným rozhodnutím premýšľajú aj iní rodičia, ale pre slovenských rodičov je v tej otázke ešte iná, im zvlášť nameraná ťažkosť, akej inde na svete sotva znajú rodičia a vychovávatelia. Keď sa rozhodnú dať svojich podrastajúcich synov do strednej školy, je vec prirodzená, že sa im žiada dať ich do školy im najmilšej a najpríslušnejšej, kde by im náuky boli podávané v materinskej reči, ktorá je každému človeku najlepšou prostredníčkou na to, ako sa to deje všade na svete, kde sú správne školské pomery. Ale slovenskí rodičia pre svoje deti také školy nemajú v celej svojej vlasti — lebo ich mať nesmú! — a nútení sú dávať ich do škôl cudzích im nielen rečou a duchom, lež celkom im nepriateľských.

Dôjde teda na každého slovenského rodiča, ktorý sa odhodlá dať svojho syna do nepriateľských mu škôl, že prehutuje, skúma, dozvedá sa: kde, na ktorej strednej škole našej vlasti je slovenský študent, majúci smelosť priznať sa k svojej národnosti, najmenej pre to prenasledovaný? — kde sú profesori natoľko statoční a spravodliví, že by nepovzbudzovali „vlasteneckých“ žiakov na špehúnstvo a denunciantstvo proti „národnostným“? — z ktorej školy neboli ešte slovenskí žiaci

vyhodení preto, že sa na ulici po slovensky zhovárali, že slovenské knihy čítali, aby svoju reč celkom nezanedbali, alebo že si pri priateľskej schôdzke slovenské piesne zaspievali? A pri takom prezvedení sa vždy vychodí, že škôl, čo by sa podobnými vlasteneckými zásluhami ešte neboli vyznačili, je v našej vlasti čo deň menej…

My sme sa rozhodli dať Ivana do vyšších tried na ev. gymnázium do Šopronu, kde bolo viac slovenských žiakov, čo chodili tam od prvej triedy a nemali dosiaľ nijaké väčšie sťažnosti.

Zaujímavé by bolo počúvať, s akými napomínaniami a výstrahami vystrájajú u nás rodičia synov do škôl, v ktorých i takéto nebezpečenstvo číha na nich. Isteže napomínania k opatrnosti sú najčastejšie. A či je to div? Kde je stíhanie, tam sa opatrnosť sama káže. Lenže taká opatrnosť, k akej sú naši synovia ich tajným i zjavným stíhaním po školách doháňaní, nie je pekná, nie je dôstojná tej spravodlivej veci, ktorá opatrnosťou má byť zakrývaná. Ale na kom je tu zodpovednosť? Istá opatrnosť, taktika je naozaj nevyhnutná, ale mnohí potom v národnom ohľade tak zaviaznu v opatrnosti, že sa jej nikdy viac nezbavia, až sa celí stratia pod ňou i so všetkými ideálmi, za ktoré sa v rodičovskom dome oduševňovali. Nemužná opatrnosť nám odjakživa bola na škodu, a sami tí, čo nás k nej doháňajú, nami potom pre ňu opovrhujú (hoci sa jej ako tešia), hovoriac o nás, že sme padlí pretvárači.

Keď náš Ivan mal odchádzať do Šopronu, aj otec ho obšírne upozorňoval, aby sa chránil prudkých a nepremyslených rečí v tejto otázke, žeby si nepritiahol skrze to nejaké osudné zlé následky.

„Nuž a mám sa utajovať? Nemám sa priznať, že som Slovák?“ pozastavil sa Ivan prudko.

„Vždy sa priznaj, nikdy nezapri, ani v zlom, ani v dobrom položení — len ty sám nehľadaj zrážky. V tej veci sa všetci uzhovorte a jednako držte: vy nevyzývajte, ale od svojho neustúpte, i ak vás budú urážať a prenasledovať. Ak sa vy chýb nedopustíte, môžete sa vždy smelo postaviť na svoju obranu!“ poponáhľala som sa doplniť otcovo napomínanie.

A s tým bol aj Ivan spokojnejší. Ináč sme túto otázku my dvaja už častejšie v podobnom zmysle popretriasali.

Do Šopronu odišiel so známymi, i tam našiel viacerých známych, ktorých zlého vplyvu sme sa neobávali, a mali sme nádej, že mu veci pôjdu dosť dobre. Ale veru vyvinuli sa celkom inakšie od nášho predpokladania, tento šopronský rok stal sa nám ohľadom Ivanovej výchovy jedným z najťažších. V prvom liste, kde nám píše, že sa šťastne ta dostal, všetko sa mu ešte ukazuje v peknom svetle, iba akási iskra znenávidenia prebleskla hneď pri zápise medzi ním a jeho triednym profesorom, keď mu Ivan na dotyčnú otázku odpovedal, že jeho materinská reč je slovenská. Slovenskú materinskú reč síce udali i niektorí iní, ale práve pri Ivanovi sa profesor s pohoršením pozastavil, ako vraj môže človek s maďarským priezviskom (Šoltész) udať slovenskú reč za svoju materinskú. Ivanovi veľmi bolo sa chcelo odpovedať, že tým istým právom, ktorým koľkí, hľa, i tu, so slovenským priezviskom, udávajú maďarskú reč za svoju materinskú, ale, pravda, s tou iskrou znenávidenia v srdci zdržal sa ťahať sa za prsty s profesorom, čím už dokázal žiadanú opatrnosť. Aj v nasledujúcom liste o ňom poznačil, že ho pri maďarskej úlohe ktoréhosi z kamarátov, v ktorej bolo napísané, že Slováci sú tichý, krotký národ, zavrátil, že keby boli takí, Maďari by nemali s nimi toľko protivenstva. Naši šuhaji sa, pravda, do škriepky a objasňovania s profesorom pustiť nemohli, ale pocit, že ich obkľučuje nepriateľské ovzdušie, ich viac neopustil, najmä keď i spolužiaci sa začali stavať proti nim a nadávať im do „kutya tótov“.

No s tými sa oni pozdejšie porátali, prišlo i na bitky, a potom nastal medzi nimi aký—taký pokoj. Ale zlá zvesť bola pre nás, keď nám ten triedny profesor pred Novým rokom úradne oznámil, že Ivan dostal z niektorých predmetov známku „nedostatočnú“. To sa podobalo rapídnemu úpadku a ohromilo nás. K tomu prišla ešte i od jeho domácej žaloba, že sa kamaráti často u neho schádzajú a zabávajú, miesto aby sa učili; aj on potom nemá času učiť sa, ani nemôže sa dobre naučiť svoje úlohy, hoci sa často učieva až pozde do noci. I pokarhaní boli od direktora, že sa kartovali, lebo hoci to bolo len na orechy, bolo jednako proti zákazu. A že i troví vyše rozpočtu, i kamarátom požičiava, takže už i hodinky založil a iste i on je dlžen iným — a podobne.

Toto boli zlé veci — a my, znajúc svojho syna, jednako sme im museli uveriť. Náš Ivan pre kamarátstvo meškal povinnos—

ti, veď to bola jeho chyba od malička. A stroviť groš tiež bolo mu veľmi blízke. Že tam nemal nad sebou kazára, vypukla u neho v plnej miere jeho slabá strana, proti ktorej som ho vždy otužovala, ako som len mohla. Cítila som sa preto nevýslovne skľúčenou a nešťastnou. Vo dne i v noci zhrýzala mi srdce trpká bolesť, že môj čistosrdcí, šľachetne zmýšľajúci, za všetko dobré oduševnený syn, ktorý býval mojou radosťou, teraz takto sa spustil, nehľadiac ani na seba, ani na nás, z čoho som súdila, že lásky k nám už vôbec nemá. Ba zdalo sa mi, že ani ja jej už nemám k nemu, a tým i zapadol mi celý záujem o život.

Iného som vtedy necítila ako nechuť a trpkosť.

Iste každá matka, ktorá prešla cez podobné, nikdy nezabudne na tento otupený, bezvýchodný pocit.

Či sú takéto krízy nevyhnutné pri vývoji mladého človeka, a či sú zavinené len zlým zriadením školskej výchovy? Matkám sú celou trýzňou (otcovia, aspoň tí, ktorí svojho času sami neboli lepší, si to menej pripúšťajú k srdcu) a synom nejeden raz stanú sa osudnými na celý život.

U nás otec, ktorý ani za mladi nebýval ľahkomyseľným, prísne zahrmel na syna — ja viac na cit narážajúc som mu písala. Po dlhších objasňovaniach zistilo sa, že on skutočne meškal učenie hlavne pre kamarátstvo a pre zábavné čítanie, ktorému sa bez miery oddával, i že skutočne potrovil peniaze vyše rozpočtu hlavne na fajčenie — stal sa náruživým fajčiarom, čoho začiatky spadali ešte do bystrického posledného roku —a i navštevovaním divadla. Takto sa oslabil v piatej triede.

Otcovho listu, kde mu písal, že sa celkom odvráti od neho, ak takto bude robiť, sa zhrozil, a môj list ho primäl uznať i vyznať chyby a previnenia, hoc i vtedy bolo zrejmé z jeho listov, že ani spolovice necítil sa takým vinným, za akého sme ho my pokladali. Že peniaze potrovil, uznával s ľútosťou; že by sa však nebol dosť učil, to nenahliadal. Tvrdil, že profesori sú proti nemu predpojatí najmä odvtedy, ako mu raz direktor dohováral, že sa u neho schodia samí Slováci, a že by sa mali nie medzi sebou schodiť, ale k Maďarom sa pridávať, čo by im aj ohľadom osvojenia si maďarskej reči bolo na osoh — a Ivan mu na to odpovedal, že však sa on Maďarov ani nestráni, ale ako Maďarovi milšími spoločníkmi sú Maďari, tak i Slovákovi milší sú Slováci.

My sme jeho výhovorke o predpojatosti profesorov nedali

miesta a ak by aj bola, on že ju mal odzbrojiť tým, že by sa bol bezúhonne správal a dobre učil. Jemu sa to videlo byť jednostranným tvrdým odsúdením a cítil sa byť ukrivdeným i nimi. Ohľadom fajčenia však nám prisľúbil, že sa ho celkom zriekne na ten čas, kým gymnázium neskončí. A tento sľub potom i statočne dodržal — že spočiatku s veľkým sebazaprením, to len zvyšuje jeho zásluhu.

Zameškané učenie hľadel doháňať, ale i zaostalé doháňať i bežné končiť nevládal, a tak nám koncom roka prišiel domov s dosť slabým školským svedectvom. No jeho to i teraz menej mrzelo než nás, akoby vôbec nebol znal žiadosti, aby vynikol nad väčšinou stredných žiakov. Tento nedostatok snaživosti u neho nám obom pripravil mnoho trpkých chvíľ počas jeho školovania.

15. marec, vlastenecký sviatok maďarského študentstva, datujúci sa od pamätného preň 15. marca roku 1848, okázalo sa slávieva na maďarských školách. Maďarská národná hymna a iné vlastenecké spevy i ohnivé rečnenia sa ozývajú a na zovňajší odznak oslavy pripínajú sa na šaty stuhy a kokardy v maďarských národných farbách, vôbec radosť a oduševnenie prichádza k výrazu všemožným spôsobom. Ale tento 15. marec, všetkým právom s radosťou slávený žiactvom maďarským, stáva sa na maďarských školách tvrdou skúškou pre žiakov nemaďarských. Ak i oni, ktorí ako Nemaďari na maďarských školách sú stále a všemožne prenasledovaní a ubíjaní, nejubilujú s „vlasteneckými“ druhmi, medzi tými vždy nájdu sa mnohí, ktorí z toho berú si zámienku prenasledovať ich tým zúrivejšie. Ak jubilujú s nimi, hrešia proti vlastnému citu i svedomiu a majú z toho mravnú škodu.

Náš Ivan, aby vyhol prípadným zrážkam, nešiel toho dňa medzi žiakov, ani len do alumnea, a tak na ten čas obstál suchý. Ale pozdejšie, keď prišiel smútok za Lajošom Kossuthom, prevládla u neho nad opatrnosťou ľahká myseľ. Žiakom bolo totiž zakázané ísť v tie dni do divadla, ale Ivan z podnetu staršieho kamaráta predsa išiel. A že potom už našli sa takí, čo ho udali, je ľahko pochopiteľná vec. Triedny profesor v škole hneď bral ho na otázku, ako sa opovážil ísť do divadla, keď vedel, že žiactvo zachováva vlastenecký smútok. On odvetil, že keby bol Maďarom, tiež by smútok zachoval, ale keď nie je ním, necítil sa k tomu zaviazaným.

„Ba áno, Maďar ste, lebo ste sa v maďarskej krajine (Magyarország) narodili, a nie v slovenskej!“zavrátil ho s hnevom profesor.

„Ale moji rodičia sú Slováci, tak som aj ja Slovák, a nie Maďar,“ bránil sa on.

„Ak ste nie Maďar, urobíme vás ním — alebo skapete!“ zahrmel nanajvýš popudený profesor.

„Tak radšej skapem!“ odsekol Ivan odhodlane.

Bol potom zatvorený, a keď nám o tom písal, ešte sa mu i od otca dostalo pokarhania — nie tak pre smelé odpovede, ako preto, že nezdržal sa ísť proti zákazu do divadla. Ale zato z nečakanej strany dostalo sa mu i uznania. Hneď po spomenutom výstupe, ako profesor odišiel z triedy, obklopili ho viacerí spolužiaci z protivníckeho tábora a osvedčili, že sa dobre držal, lebo že to nie je človek, ktorý pred mocnejším protivníkom chabo zaprie svoj národ. A že obdivujú jeho smelosť proti profesorovi, že to veru nebol žart a podobne.

Tento prejav bol iste najkrajší zo všetkého, čo Ivan vtedy od protivníckej stránky zakusoval. Že u tých mladých šuhajov pri všetkej sfanatizovanosti takto preborilo sa statočné zmýšľanie, to pridalo lesku ušľachtilosti celej ich strane. Že však nie všetci boli podobného zmýšľania, ukázalo sa na konci roka, keď za večerov na ceste k alumneu striehli vlasteneckí žiaci na našich dvoch priestupníkov, čo boli v divadle, aby ich nabili, takže v tie dni museli si dať večeru z hostinca domov donášať.

V nasledujúce vakácie však toto všetko Ivanovi už ani zamak nekalilo dobrú vôľu, a keď sme mu vytýkali, že tak bez miery oddáva sa kamarátstvu, čo mu vždy bývalo na škodu, začal hneď s celou rozhorčenosťou zastávať priateľov, vyzdvihovať ich dobré vlastnosti a najmä ich usilovanie, aby práve dobre na neho vplývali. Do ohňa by bol skočil za každého z nich. Mýlkam a chybám iste podliehal v tento čas vrenia, ale že mravnej skazy nebolo v jeho duši, to som videla, a tým odpadol mi najťažší kameň zo srdca. Len som si žiadala, aby čas vrenia u neho čím skôr prešiel.

Do Šopronu sa na nijaký spôsob viac nechcel vrátiť, lebo predpokladal tam i u profesorov i u žiakov predpojatosť proti sebe. Tu po prvý raz nesplnilo sa predpovedanie nášho profesora Sokolíka, že Ivana jeho učitelia všade budú radi vidieť. Kde badal dobroprajnosť, proti ktorej bol veľmi čujný, tam po—

dľa svojej povahy hneď s dôverou sa oddával. Kde však ho nepriateľsky prijímali, tam sa i on ostro staval, o lásku sa neuchádzal a nepriateľstvo vzplanulo i u neho.

Prihlásil sa do Prešova na kolegiálne gymnázium; bol prijatý do šiestej triedy, a že zasa menil školu, bezpochyby mu to robilo isté ťažkosti pri učení.

Z Prešova sa zo začiatku nežaloval na národnostnú predpojatosť u profesorov, ale keď bol v ôsmej triede, mal s viacerými našimi sedmo— a ôsmotriednikmi zlé časy a pripravoval nás už na to, že ich všetkých vytvoria zo školy preto, lebo sa osvedčili solidárnymi s tamojšími slovenskými ev. teológmi, proti ktorým ich vlasteneckí kolegovia podali písomnú obžalobu pre panslavizmus a žiadali ich vytvorenie z teologickej fakulty. No po dlhom naťahovaní vecí a intrigovaní proti našim, medzi ktorými bolo viac vynikajúcich žiakov, utíšil sa spor predsa tak, že boli len pokarhaní, a nie zo školy vytvorení, ale nevraženie a potajmé štvanie trvalo ďalej, a to nielen zo strany žiactva, lež i niektorí prihorliví profesori odvtedy hľadeli na našich krivým okom, aby akosi nezabudli, že sú nevoľnými sirotami na školách svojej vlasti.

Ivan mal s učením ťažkosti, najmä s niektorými predmetmi u niektorých profesorov nemohol sa navrch dostať, a to pokrivkávanie prevlieklo sa z triedy do triedy. Tvrdil, že mnohí iní žiaci, ktorí sa učili horšie od neho, dostávali lepšie známky — a možno tak bolo. O stave svojich školských vecí nám v každom liste dopodrobna referoval a zavše sa ponosoval, že mu v hlave hučieva, keď sa pozde do noci učí. A po skúške prišiel domov ozaj umorený, cez prázdniny však sa celkom zotavil.

Ale v poslednom roku v Prešove, keď už bol v ôsmej triede, povážlivo ochorel — to bolo prvé osudné podlomenie jeho zdravia. Prechorieval od začiatku roka, nám však nič o tom nenapísal, iba na nechuť do jedenia sa ponosoval. Nazdával sa, že to prejde ako predtým, a chcel by bol dotiahnuť do konca roku. Choroba však nečakala: za krátky čas schudol a oslabol, že nemohol do školy chodiť a obľahol. Začiatkom marca už z postele nám písal o svojom stave, a i za tú chvíľu, kým list napísal, rozbolel ho chrbát.

Dopravili sme ho domov čo najrýchlejšie a hneď so všetkým činom, lebo nám lekár povedal, že toho roku nemôže ani

pomyslieť na pokračovanie v učení. Prišiel nám biedny, chudý, s vpadnutými lícami a veľkými, smutnými očami — mne srdce úzkosťou zamieralo… V nezdarenom jeho šopronskom roku, keď bol v piatej triede, nešťastnou som sa cítila pre neho, a teraz bolo ešte oveľa horšie, lebo sme sa museli obávať o jeho zdravie a život. Mal pľúcny katar, ktorý sa mu tak potuteľne dostavil, že ani nevedel o ňom. Žalúdková choroba, o ktorej nám bol písal, bola len akýmsi sprievodným zjavom pľúcneho neduhu.

Lekár, rozumie sa, neprezradil nijakých obáv, dával nádej, že Ivan sa vylieči, lebo neduh ešte nestačil zosilnieť, ale musí sa dlho liečiť a zotavovať. Že by sa po troche učil a išiel potom do Prešova skúšku skladať, ako najprv zamýšľal, o tom ani reči. Tak náš Ivan zo žiaka razom stal sa pacientom a o dosť krátky čas — chvalabohu! — rekonvalescentom.

V prvé dni býval zasmušilý. Nie že by sa bol obával o svoj život — vôbec neveril, že by bol vážne chorý, a tvrdil, že doma o krátky čas príde celkom k sebe — ale býval nespokojný sám so sebou. Zamotal sa zasa do peňažných ťažkostí — to už bolo akosi neodlučné od neho — a pred nami by to bol chcel v tajnosti zachovať. I hanbil i bál sa nás po toľkých výstrahách a výstupoch pre túto vec. Najprv, pravda, začalo sa to, ako obyčajne, s maličkým dlhom, ale za dva roky narástlo na osemdesiat zlatých. Mal úmysel zarobiť si ich pisárčením, pričom zasa len bol by meškal učenie — ale do toho prišla choroba.

Keď som v prvé dni sedávala pri jeho posteli, kritizoval a odsudzoval sám seba pre ľahkomyseľnosť v trovení. Opísal mi, ako sa v tom uťahuje, a jednako nemôže sa celkom udržať. Často vraj, keď už i vyňal peniaze z tobolky, že si niečo kúpi, strčil ich naspäť a odišiel — odoprel si tú vec. Ale zato zas inokedy ani sa nestačí spamätať, už je niekoľko šestákov strovené za niečo nepotrebné. Alebo dá, keď vidí, že iní potrebujú niečo a nemajú groša — i požičia a nevrátia mu — a on ostane zamočený, sám si potom musí požičať. Najľútejšie mu je, že nás už toľko ráz zarmútil svojou ľahkomyseľnosťou; keď mu to poschodí na um, nemôže sa vraj zbaviť myšlienky, že by bolo i jemu i nám najlepšie, keby sa nebol narodil, alebo keby bol umrel ako Elenka…

Mňa to v srdci zabolelo, hoc i sám rodič niekedy, v oželených chvíľach prichádza na podobné myšlienky, a vrúcne som

s ním súcítila, ako kedysi, keď som ho, ako malého chlapca, pre podobné chyby karhávala a on stál predo mnou zahanbený, so slzami v očiach — ale z druhej strany ma toto jeho odsudzovanie seba najlepšie upokojilo ohľadom jeho mravného stavu.

Odkedy bol preč z domu, býval veľmi citlivý, urazený a uzavretý oproti nám, keď sme niečo zlé predpokladali u neho, a teraz už sám seba začal brať pod kritiku. Z toho potom v dlhších občasných rozhovoroch našli sme si cestu dorozumieť sa k obapolnému uspokojeniu.

Zdravotný stav sa mu pomaly zlepšoval, v príhodnom čase chodil najviac po vonku, chuť do jedenia začala sa hlásiť, i sila sa navracala. Stratený rok nás síce hodne mrzel, ale hlavná vec bola, že sa mu zdravie prinavracalo.

Ku koncu prázdnin bol ešte vždy chudý a bledý, ale už natoľko zotavený, že s lekárovým súhlasom mohol ísť zasa do školy znovu sa chytiť do ôsmej triedy. S ohľadom na prestátu chorobu uradili sme sa, že pôjde do kraja niečo ľavnejšieho, dolu do Békešskej, do Sarvaša, a tak celkom proti správnosti a poriadku menil školu ešte raz.

No tentoraz, chvalabohu, bol to šťastný krok. Podarilo sa mu nájsť si hneď byt v poriadnom dome, s celým výborným zaopatrením, kde vládla dobrosrdečná, vzdelaná domáca pani, ktorú jej štyria študenti (toľko ich riadne mávala v opatere) vďačne poslúchali, ako matku. Jej muž mal dobré postavenie, teda nie pre hmotný zisk držala žiakov v dome, ale našla si v tom príhodnú úlohu pre seba, keďže bola bezdetná.

V tejto domácnosti dobre sa mali žiaci—chovanci, boli vo všetkom pokladaní za členov rodiny, čo malo nesmierne blahodarný vplyv na nich. Náš Ivan si to hneď vedel oceniť, so živým a jemným porozumením našiel sa v novom domácosynovskom pomere, v ktorom našli uplatnenie iba jeho dobré náklonnosti. K tomu ešte po chvíli vyšlo najavo (celkom ako v dobroprajných poviedkach!), že, „Valika néna“(jeho domáca pani) je tak trochu i mojou známou z našich dievčenských čias, nakoľko raz bola v mojom bydlisku u svojich príbuzných, s ktorými sme my žili v priateľstve, a teda i s ňou sme sa boli spoznali, zatým však, nemajúc nijakých ďalších stykov, sme my dve navzájom na seba pozabudli.

Teraz z Ivanovho podnetu sme si písaním obnovili zabud—

nutú známosť a utužili ju v priateľstvo. Valika mi písala o Ivanovi a jeho zdravotnom stave, podávala mu preparát, ktorý ešte užíval, i sama pripravovala, o čom myslela, že by mu mohlo byť na osoh. Vôbec po materinsky sa starala o neho a s radosťou mi oznamovala, že je už dúžejší a zdravšieho vzozrenia.

Hneď v prvom liste opísal nám Ivan svoje nové bydlisko: „Mesto Sarvaš je na počet obyvateľstva veľké, ale malomestského, ba v mnohom rovno dedinského rázu. Je nie práve špatné, ale ani pekné, rozsiahle, suchopárne, bez zaujímavých zvláštností. Najväčšia časť obyvateľstva sú Slováci—roľníci, menšia Židia a najmenšou skupinou je úradnícka elitná spoločnosť.“

Popri svojich domácich vtedy aj Ivan patril k elitnej spoločnosti, nebol jej pastorčaťom, ale jej vítaným dočasným členom. Cez fašiangy dostával pozvania na zábavy, niekedy i na svadby, odbavované s hudbou, tancom a prehojnými hostinami, ale vtedy nesmel ani tancovať, ani do stisku a prachu ísť, nuž zábavám sa vyhýbal, nakoľko len mohol, a nezávidel svojim „kamarášom“ (žiakom spolu s ním bývajúcim), že na zábave do rána tancovali.

Z profesorov sa ani na jedného neponosoval; mal povedomie, že sú mu dobroprajní, hoci niektorí trochu čudní, že im ťažko bolo vyhovieť. Bolo tam viac žiakov—Slovákov, i z dávnejších Ivanových druhov, ale národnostnej otázky na sarvašskom gymnáziu vtedy nebolo. Ivan sa učil pilne, chcel až chvatom nahrádzať zameškané, takže mu Vali nénika často pozde večer klepávala na oblok od pavlače: „Ivan, odložte knihu! Veď sa znivočíte! Naskutku, do postele!“ Alebo: „Majte rozum! Načo vám bude hoci najvýtečnejšie školské vysvedčenie, keď sa preň o zdravie pripravíte!“

A to bolo dobre, vtedy i nám najviac išlo o jeho zdravie.

Cez celý ten rok neprišiel domov ani na sviatky, ale zato písaval nám často, nedal sa napomínať. Jeho sarvašských listov z toho jedného roku je toľká hromádka, ako prešovských zo všetkých troch rokov dovedna — a k tomu treba pripomenúť, že každý jeho list z Prešova sme so strachom otvárali, čo nám zasa zlého donesie, a jeho časté sarvašské sme prijímali s dobrým očakávaním, ako kedysi bystrické — len, pravda, ich význam odvtedy veľmi pribral na váhe. Ale celkom tak oddane,

synovsky otvorene oznamoval nám všetko, čím sa zaoberal v skutku i v mysli, najmä svoje školské veci nám neúnavne vykladal.

O svojej domácej panej nám písal: „Naša „Vali néni“ je dobrá, dobrá, dobrá; milá, milá, milá — a všetko, čo sa ešte okrem toho dá o nej povedať, spadá jednako do tejto kategórie. Je asi štyridsaťročná, statná pani, príjemnej okrúhlej tváre, inteligentná i vzdelaná, v tunajšej spoločnosti i obľúbená i rešpektovaná. Báči je zámožný pán, ktorému kvôli je naša kuchyňa výborná, lebo pre akúsi žalúdkovú chorobu jedáva iba ľahké a záživné jedlá, najviac hydinu — a popri ňom sa v tom všetci dobre máme. Je dobrý človek, nénu veľmi rád vidí, i ona jeho veľmi. Detí nemajú, ani nemali nikdy, a toto je vari jediná okolnosť, ktorá nénu rmúti. Taká dobrá mama by bola z nej! Len hovorí, že by ona svoje deti iste rozmaznala, ak by ich mala, a vždy sa čuduje, že vy ste mňa tak nemaznavo vychovali. Keď prídu k nám panie, ktorým som ešte neznámy, mňa im naša starká (Vali néna) s akousi dobrodušnou hrdosťou vždy takto predstaví: „Soltész, az én fiam“ (Šoltés, môj syn).“

Mne, pravda, tiež písala raz Valika, že by bola šťastná i hrdá a s nikým na svete by sa nečarovala, keby mala takého syna, ako mám ja — ale on o tom nevedel.

O tamojšom veľmi živom a akýsi rodinný náter majúcom spoločenskom živote nám písal, objasňujúc svoje stanovisko k nemu: „Na tej minulej zábave, čo ma tak na ňu volali, som nebol. Vytiahol som sa výhovorkou, že ešte nemám tu čiernych šiat, hoci viem, že by ma i v inakších boli vďačne prijali. Popravde však nešiel som preto, že teraz okolo 10. novembra bude „próbabál“, od ktorého by mi ťažšie bolo sa odtiahnuť, lebo P—ovci a M—ovci by mi nikdy neodpustili, ak by som nešiel. Vám sa to iste už nepozdáva, že v každom liste spomínam nejakú tanečnú zábavu, ale veď ma poznáte, že sa neveľmi ťahám za tancom, a môžete mi veriť, že by som sa i spod tohto rád vykĺzol, ale nesmiem vždy odporovať, aby sa moji známi konečne na mňa nenahnevali, keďže ma, neviem ani prečo, tak radi majú medzi sebou. Keď som sa minulý týždeň pre viac učenia neukázal u P. a M., už si namýšľali, že som chorý, alebo že som si niečo poaprehendoval, a ustavične sa prezvedali Vali néniky, čo mi je.“ A pozdejšie vo fašiangoch tiež: „Na zábave 8. januára som nebol pre tú príčinu, že budem musieť

ísť 29. na bál tunajšieho ženského spolku, ktorému je i naša néna akousi hodnostárkou. Tu by mi ťažko bolo odtiahnuť sa. Teraz mi zas doniesli vstupný lístok na dnešnú tanečnú zábavu, ktorú usporadujú tunajšie kupecké rodiny, ale nepôjdem, hoci ma Vali néna a domáca slečna (mladá učiteľka, ktorá tiež bola na byte u Ivanových domácich) prehovárajú, aby som šiel s nimi aspoň podívať sa. Ale mne sa nechce, radšej sa doma vyspím. Na Martin sa hovorí, že sú samé zábavy v ňom, ale Sarvaš ho v tom prevyšuje aspoň desať ráz. Neprejde soboty, žeby nebolo zábavy, a okrem toho bývajú i v nedeľu a v stredtýždni, keď ide o to, aby už dve nepripadli na jeden deň. To som nikdy nevidel!“

So zdravím, tak sa zdalo, sa pomaly upevňoval, ale pozdejšie v zime sa začal horšie cítiť. Nebodaj mu kĺzačka na ľade poškodila, a učenie do noci mu tiež nebolo na osoh. Ako prišla stála zima, písal nám: „Prosím Vás, pošlite mi moje korčule, budem zavše chodiť na ľad, lebo ma Vali néni vždy vyháňa na prechádzku na čerstvé povetrie. Každý deň podvečer mi vytiahne knihu z ruky a jemným spôsobom ma von vysánkuje.“

Korčule sme mu poslali s napomenutím, aby sa len v bezvetrí a mierne kĺzal, ale on svojou obratnosťou v tom umení si získal obdiv, dámy ho obklopili, aby ich učil, a tak toho iste zavše bývalo i vyše miery, lebo koncom januára nám písal: „Tekáva mi krv z nosa dva—tri razy cez deň. Vali néni mi od doktora doniesla recept a teraz užívam predpísaný liek. Cítim, že som hodne krvi stratil; bolí ma zasa chrbát. Néna mi zakázala dlho bývať hore, vraví, že som zbiednel. Korčuľovať sa tiež už nesmiem.“

Krvácanie síce prestalo, ale bolesť v chrbte a slabosť dlhšie nechcela ustúpiť ani pri výživnej strave a dobrej opatere. I došlo v ten rok na to, že ako sme ho dotiaľ vždy k pilnosti do učenia poháňali, tak sme ho vtedy napomínali, aby sa miernil a len toľko učil, žeby na matúre obstál. I potešovali sme ho, keď sa zavše v liste urážal, že ho niektorý profesor neklasifikoval tak, ako by podľa svojej mienky bol zaslúžil. Robil si nároky na výborné svedectvo a zo začiatku i trúfal, že si ho vydobyje, ale po minulých i vtedajších obťažujúcich okolnostiach to nebolo možné.

I takto bol od samej jari veľmi zapriahnutý — najmä potom cez horúce dni všetkých skúšok — a vydýchli sme si, on i my,

ako spod ťažkého tlaku vyslobodení, keď nám už ako homo maturus oznamoval, že je všetko šťastne zvŕšené.

Domov nám prišiel pomerne s dobrým svedectvom, akého nemával od bystrických čias, a keď videl, že sme my s ním celkom spokojní, i sám sa uspokojil, hoci mu do výborného ešte hodne chýbalo a na pokoji sa zotavoval od prepruženia síl v posledné časy, iba živým rozprávaním o všetkom, čo v posledný rok zažil, nás zabával, zberajúc si to v milé rozpomienky.

25. marec v Sarvaši nestal sa mu osudným, ale jednako ostal mu pamätným pre domácu scénu, ku ktorej dal podnet. Valike, ktorá i sama bola opravdivo oduševnenou maďarskou vlastenkou, dotiaľ nikdy sa neprihodilo, že by niektorý z jej chovancov na deň 15. marca bol premeškal pripäť si na kabát „nemzeti “ kokardu: a vtedy Ivan nič nemal sa k tomu. Najprv myslela, že si ju len zabudol vopred zaobstarať, nuž vyhľadala mu zo svojich a ochotne ponúkla. Keď však videla, že sa vyhýbavo má k veci, veľmi trpko jej to padlo od Ivana, ktorému vždy toľko dobroty preukazovala: odišla z izby a v ten deň, ba ani v nasledujúci sa mu ani dobre neprihovorila.

Ivana sa tá vec tiež hodne dotkla; hoci si bol povedomý, že konal statočne, cítil sa akoby vinným oproti svojej vždy láskavej nénike a žiadalo sa mu dorozumieť sa s ňou. Išiel teda k nej do jej izby, predniesol jej, čo sa pýtalo byť objasneným, pozhováral sa vážne o veci, ako dotiaľ nikdy, a i dorozumeli sa. Ivan ju presvedčil, že ona so svojím počestným zmýšľaním by na jeho mieste práve tak bola urobila, ako urobil on; ona to konečne i uznala a uzniesli sa, že si navzájom budú rešpektovať svoje národné presvedčenie. Dotiaľ Ivan vyhýbal tej otázke, lebo mu vraj neporovnateľne ťažšie padlo stavať sa v tom proti Vali néne, než napríklad vtedy proti svojmu triednemu profesorovi v Šoproni, ale i dorozumenie bolo tým krajšie, aké môže byť iba medzi šľachetnými protivníkmi.

Keď na druhý deň zatým mal báči narodeniny a Ivan mu v mene všetkých štyroch domácich chovancov blahoželal, potom si večer vo vrecku svojho zvrchníka našiel balík južného ovocia a kartičku pri ňom: „Dnešnému gratulantovi zlému—dobrému chlapcovi — Vali néna.“

Týmto bol predošlý dobrý pomer zasa uvedený, a to bez naštrbenia charakteru či jednej, či druhej strany.

Tento Ivanov posledný zdarný gymnaziálny rok zosňal z nás ťažkú starosť o jeho mravný stav i pokrok v štúdiách, ktorá nás v predchádzajúce štyri roky bola prikvačila, a Ivana tiež oslobodil od tlaku nespokojnosti so sebou i nedorozumenia s nami — náš vzájomný pomer sa rozjasnil i rozohrial. To bolo pravé zažiadané dobrodenie pre nás, a k Valike vždy prechovávam vrelú vďaku, že nám k tomu i ona svojou zaujatosťou za Ivana v značnej miere pomohla. Keby človek vopred znal, kde ho čo čaká, istotne by sme Ivana hneď z Bystrice boli dali do Sarvaša, kde nezakusoval otčimského okrikovania, ale vážnu dobroprajnosť nielen v dome a spoločnosti, lež i v samej škole, v ktorej, pravda, mal závažné slovo istý vplyvný jej dobrodinec a popravde spravodlivý muž — a boli by sme ho dali hneď k Valike, do svedomitej opatery, kde by sa nebol dostal do škodnej mu neviazanosti, a najmä — ak len nemáme veriť v predurčenie — bol by azda minul nešťastnú chorobu, ktorá ho v Prešove chytila preto, že nemal ho tam nikto na starosti. No márne trudovisko!…

Mám hodný štôsik Ivanových listov z jeho stredoškolských čias a prečítala som si ich nejeden raz. Z nich pozorujúcej mysli vylupuje sa ich pisateľ v postupe svojho vývinu, že jeho obraz vidím pred sebou tu hmlistý, neporozumením sa zastierajúci, tu zasa vystupujúcej v pôvodnej čistote na radosť srdca.

Jeho bystrické listy sú milé svojou prostodušnosťou a naivným mudrovaním z nich hľadí ešte nezakalená čistota duše. Listy zo Šopronu a Prešova však už svedčia o istých rázcestiach. Prijímali sme ich vždy so strachom, lebo obyčajne bývali v nich zlé zvesti. Ešte sme nestihli prekonať prvšiu nepríjemnosť a z nej vychádzajúcu starosť, už nám nasledujúci list priniesol novú, na ktorú sme neboli pripravení. Často ani nebývalo pritom jeho vlastnej viny, aspoň nie schválnej, ale dohovárania a výstrahy išli od nás k nemu, na ktoré zas z jeho strany nasledovalo i uznanie viny, no i rozhorlené poukazovanie na iné príčiny, výrazy prudkej mladistvej rozhorčenosti, obrátenej nepriamo i proti nám, keď videl, že mu stranu nechytíme, ale proti nemu dávame za pravdu tým, od ktorých sa on cítil byť ukrivdeným. I všelijaké výrazy chlapenia sa, ako česť, moje čestné slovo, satisfakcia — to človek len nemôže nechať na sebe?! „Keď som mu povedal, mal uveriť!“ a podobné pletú sa v nich a svedčia, že, hodne pred sedlom jazdiac, usi—

loval sa dodať si platnosti hotového muža, kým ešte v celom jeho počínaní javila sa mladícka neskúsenosť a neupevnenosť, naivný, trochu urputne sa stavajúci idealizmus, často s entuziastickým preceňovaním nepravých hodnôt. Boli to vrenia mladej, vyvíjajúcej sa duše, a my, nevidiac im ešte konca, tým menej konečného výsledku, nesmierne sme stŕpali, ktorý prúd sa u neho preborí ako smerodajný pre jeho život.

Lebo v tento čas naberajú sa mladí ľudia falošnými a bombastickými pochopmi o cti, dávajúcimi podklad morálke teraz v plnej miere panujúcej: „Spravuj sa vo všetkom podľa svojej chuti a ako ti káže vlastný záujem; obchádzaj i zákon, nakoľko môžeš, len si daj pozor, aby ťa neprichytili. S naivnou statočnosťou podľa svedomia, prebratou sentimentálnymi ohľadmi na iných, nezájdeš ďaleko — tú nechaj pre bláznov!“ Túto ničomnú morálku, ktorá je skazou a nešťastím sveta, nevdojak osvojujú si mladí ľudia už v školách, kde nie sú vedení k svedomitej sebadisciplíne, lež v nezrelom preceňovaní seba chytajú sa pohodlného nemravného hesla: „Ja som statočný človek, lebo nik ma ešte neusvedčil v zločinoch, preto smiem robiť, čo chcem, slobodu si obmedziť nedám. A kto sa opováži v najmenšom pochybovať o mojej statočnosti, s tým sa porátam — lebo po svojej cti šliapať si nedám!“ Takáto imaginárna česť a statočnosť panuje teraz vo svete u vyšších i u nižších, iba nepatrná časť ľudstva pláva životom proti jej prúdu — ale táto neputovná časť je práve jeho mravným zrnom, chrániacim v sebe vysokú úroveň ľudskosti i proti mocnému prúdu masy, ťažiacej svojím sebectvom nadol.

Preto som i ja vtedy podstupovala také mučivé obavy o svojho syna, že tie vplyvy tam zadusia v ňom všetko dobré, čo som mu od malička vštepovala do duše. Ale základný tón i vtedajších jeho listov, ktorý teraz, keď ich čítam, nepomútená obavami o neho, čisto z nich vyznieva, bol vždy i v omyloch, tón úprimne čestného zmýšľania. Ani dôvera a cit príslušnosti k nám sa nezapieral ani cez všelijaké nedorozumenia.

Oproti jeho prešovským listom javia jeho listy zo Sarvaša zrejmý pokrok v dospelosti, akoby ju polročná prietrž, čo nastala pre chorobu, bola náhle dovŕšila. Boli už mužné, bez schválnosti a pritom i teplocitné. K tomu postupu prispeli bez všetkej pochyby i prajné, do súladu vychádzajúce pomery, v akých sa tam našiel. Odtiaľ pre nič sa nepotreboval ospra—

vedlňovať, ničoho utajovať, o všetkom nám písal úprimne a bez okolkov, podľa svojej priamej povahy, lebo vtedy jeho počínanie už išlo istým povedomým, rozumom upravovaným smerom, pri ktorom našich výstrah a napomínaní nebolo viac treba. Tým spolu prestával i podnet nedorozumeniam a trpkostiam medzi nami, čo už samo v sebe bolo dobrodením pre nás oboch.

Tak sa nám syn po matúre vrátil domov nielen formálne, podľa školského poriadku, lež i zmýšľaním ako dospelý, hoci ku skutočnej samostatnosti mal ešte ďalekú cestu. Bolo nám to veľkým uspokojením po prestátych bojoch, lebo teraz sme už naisto mohli dúfať, že sa dobrej cesty viac nespustí. A mne práve toto bolo najplatnejšou odmenou za všetky moje neopísateľné a nespočítateľné námahy pri jeho výchove.

Dieťa vychovať v človeka je tvrdá úloha a veľká vec. Z druhej strany však možno namietnuť, že veď sa každé dieťa konečne i samo od seba vychová ako—tak v človeka, ak niet nikoho, kto by sa zapodieval jeho výchovou. Ba povedané je, že radšej nijaká výchova, než výchova mylná, prevrátená: lebo chybnou výchovou zarážajú sa a v následkoch zakrpatejú dobré prirodzené vlohy, a bez výchovy vraj preboria sa na povrch vlastnou silou i rozvijú sa po svojom v tvrdej škole života. Nuž v tomto môže byť prípadne i hodne pravdy, ale táto skúsenosť nehovorí za nijakú výchovu, lež naliehavo nakladá výchovu dobrú.

Aká má byť dobrá výchova, o tom učení ľudia všetkých vzdelaných národov, zaoberajúci sa výhradne výchovovedou, v nesčíselných knihách poučujú výkonných vychovávateľov o školskej, rodičov o domácej výchove — a jednako i pri tejto pokročilosti i rozšírenosti vychovávateľskej vedy ide zo všetkých strán žaloba — iste nie bez príčiny — na zle vychovanú mládež. Tento zarážajúci nepomer pochádza z toho, že mládež vystavená je nie iba vplyvom výchovy, určenej pre ňu, lež viac ešte dorážajú na ňu postranné vplyvy života, ktoré rovno podvracajú to, čo vyrátaná výchova stavia. Skazená je, s malými výnimkami, celá dospelá spoločnosť, preniknutá špatnou, lživou, pretváračskou morálkou: ako teda môže byť lepší jej podrost? Príklad účinkuje vždy mocnejšie než naučenie — zlý príklad dospelých vyvracia dobré naúčania vychovávateľských noriem, ale pokúšaná zo všetkých strán zlými príkladmi,

v skutkoch bude sa tiež riadiť podľa tých príkladov, len zakrývať ich bude hladkou, peknou rúškou dobrej výchovy.

Ale, vďaka Bohu, vo všetkej kalnej potope zla stáva sa zrejmým, že ani dobro nikdy nezanikne medzi ľuďmi, lebo vždy nájdu sa takí, čo sa ho i v najhoršom víre sveta pevne pridŕžajú. Iste zväčša tí, čo k dobrým vrodeným vlohám dostali i dobrú výchovu hneď v rodičovskom dome, lebo všeobecne je uznané, že domáca, rodičovská výchova je základom mravného charakteru človeka. Pri tomto základe teda nezmeškať nič, čo mu má dodať pevnosti.

Azda najpodstatnejšou požiadavkou i domácej výchovy je, aby rodičia nielen dobrým naúčaním, lež i samým zmýšľaním a všetkým konaním v dobrom zmysle výchovne účinkovali na svoje deti. Dobrý príklad a dobré slová, ak treba i pokarhanie, vychovávajú k opravdivej statočnosti; zlý príklad však, hoci pri najkrajšom poúčaní alebo najprísnejšom karhaní, vychováva lžistatočnosť, ktorá tiež bude sa prejavovať v zakrývaní špatných skutkov peknými slovami.

Avšak ani tí rodičia, ktorí môžu byť celkom spoľahlivým vzorom pre svoje deti, nie sú tým ešte zbavení všetkých ďalších vychovávateľských ťažkostí. Jednou z najťažších, ale nevyhnutných je: pri vhodných príležitostiach vhodným spôsobom presviedčať deti o ich vrodených chybách, o ktorých samy nevedia. Ak je človeku pre život veľkým mravným príkazom: Poznaj sám seba! — tak mu možnosť na to poznanie už výchova má dať. Poznať samého seba je pre človeka jedno z najťažších vecí preto, že mu je prirodzenou nemožnosťou nepredpojate súdiť o sebe. Od prírody každý je náchylný nevidieť svoje chyby, ale zato vidieť u seba cnosti a schopnosti, ktorých tam niet. A niet obťažnejších ľudí, či v rodine a spoločnosti a či i pri prácach povolania, ako sú ľudia svojich chýb neznajúci, preto vo všetkom seba preceňujúci a vychvaľujúci, vždy s neskromnými nárokmi pri najskromnejších zásluhách. Preto výchova má oboznamovať deti s ich chybami, trpezlivo a šetrne, ale dôsledne a presviedčavo. Tým napomáha v nich schopnosť súdiť seba a poznať seba, čo je už veľkým ziskom.

Ale každý vychovávateľ skusuje, že deti podľa svojej prírody na ničom nelipnú tak húževnato, ako práve na svojich chybách i proti prísnemu vychovávateľskému zasahovaniu bránia si ich vzdorom i slzami. Preto mnohí rodičia ochabnú v tom

zápase, prestanú si všímať na svojich deťoch i značnejšie chyby, spoliehajúc sa, že časom vyliečia sa z nich na vlastnej škode. Ale neradno sa na to spoliehať, chyba zostáva chybou. Tu rodič nesmie byť pohodlný, lež s vytrvalou trpezlivosťou má dostupovať dieťaťu tu citom, aby verilo jeho láske, tam rozumným presviedčaním, aby nahliadlo, že náprava žiada sa v jeho najvlastnejšom záujme. S psychologickým dôvtipom treba mu použiť dobré náklonnosti dieťaťa na oslabenie nedobrých. Takéto individualizujúce, na vlastnom podklade stavajúce pokračovanie budí a tríbi i ukryté driemajúc schopnosti, ktoré pri jednostrannej nevšímavej prísnosti proti chybám by zakrpateli a dieťa v temnom, trpkom pocite, že je ubíjané, zanevrelo by voči rodičovi.

Jednostrannou, na zvláštnosti povahy nehľadiacou prísnosťou, najmä pri výchove synov, dopúšťajú sa chýb viac otcovia než matky. Matky už preto, že od začiatku stále sa zaoberajú pri výchove pristupovať ku každému podľa jeho povahy. A že to má svoje dobré účinky, svedčia mnohí vynikajúci ľudia, s vďakou spomínajúci, že hlavne matkino porozumenie dopomohlo im priviesť k platnosti svoje schopnosti.

Že však pri tej domácej výchove nevyhnutne potrebné je súhlasné spoluúčinkovanie oboch rodičov, rozumie sa samo od seba. Kde matka chytá stranu deťom proti otcovi, otec zavracia a okrikuje matku pred deťmi, to je vždy na ujmu i výchove i dobrému pomeru medzi rodičmi a deťmi.

My boli sme si toho vedomí a zachovali sme takú súhlasnosť voči Ivanovi, i keď nám to ťažko padlo najmä pri tom, ako sme mu predostierali jeho chyby. Nejeden raz, keď ho otec tvrdo karhal alebo i trestal, ja, synovi lepšie rozumejúca, musela som odvrátiť tvár, aby som mu neukázala, že nesúhlasím s otcom, — ale nesúhlas prejavila som až potom, keď sme ostali sami rodičia a nejeden raz presvedčila som otca, že vec treba inak chápať a uznať synovi. Podobne otec zdržal sa za—vrátiť mňa, keď sa mu videlo, že nesprávne pokračujem voči synovi. Tak bývala zachovaná autorita oboch rodičov, hoci Ivan cítil, že ja mu lepšie rozumiem.

Nuž azda z veľkej časti tomu, že sme sa takto usilovali, mohli sme pripísať tie dobré výsledky Ivanovej výchovy, keď sa nám po prvý raz takými zrejmými ukázali cez prázdniny po jeho matúre a keď som sa tak čudovala, že cez všetky vplyvy,

odvtedy na neho účinkujúce, cez všetky krízy zostal povahou ten istý, čo bol za detstva. Boli tu všetky jeho pekné vlastnosti, len v rozvitejšom, zvláštnejšie účinkujúcom stave — a boli tu jeho chyby, lenže ním už podľa možnosti ovládané. A s tým sme boli spokojní, lebo viac nemôže sa požadovať.

U nás asi našla splnenie a stvrdenie požiadavka, že výchova má dobré vlohy rozviť a nedobré kliesniť a oslabovať, ktorá iste i zostane hlavnou požiadavkou pri výchove, hoci je zastaralá — len na spôsoboch, akými toho cieľa najzdarnejšie dosiahnuť, ako pripraviť plný, neochromený vzrast a rozvoj mladej ľudskej duše, lámu si hlavu mnohí vychovávatelia z povolania, lebo isté je, že na poli výchovy, nielen školskej, lež najmä i domácej, sme vo všeobecnosti ešte hodne zaostalí.