Informácie ktoré nikde inde nenájdete

DOSPELÝ

KEĎ SOM SVOJHO SYNA AKO SKONČENÉHO GYMNAZIS—

tu mala zasa doma okolo seba a načúvala jeho živému hovoru najviac o skúsenostiach posledného roku, skoro o všetkom, čo napočúval od kamarátov, čo sám zažil v dome a škole, čo počítal i čo sa učil; ako si pripomínal, čo všetko mu ešte treba prekonať; ako rozsudzoval, v čom sa mu treba nevyhnutnostiam podrobiť a v čom zaujať pevné stanovisko; vždy som mávala potešenie z jeho dôvtipného rozsudku a šíriaceho sa rozhľadu. A vtedy náš pomer celkom nevdojak, zo začiatku ani nami samými nepozorovateľne prichádzal do takej rovnomernosti, že ako on podľa pôvodného zvyku ešte vždy ku mne sa obracal o vývod v niektorých veciach, tak teraz už i ja vo veciach mne menej prístupných, v ktorých bol už poučený, obracala som sa o vývod k nemu. Dával ho ochotne, s celým záujmom, a v prípade potreby s nezmenšenou dôverou vyhľadával ma tiež so svojimi otázkami ako za detstva. Pritom bolo nevyhnutné, že sme si náhľady vymieňali, zavše i debatou vyrovnávali — a obaja tým vyhrali. Ba pozdejšie, čím bol dospelejší, tým častejšie musela som si s utajenou rozkošou priznať, že som u svojho syna už nachádzala istú duševnú prevahu nad sebou. On sám, pravda, bol ďaleko od toho, že by mi ju naschvál bol dal pocítiť.

V ten čas boli by sme bývali temer celkom uspokojení ohľadom neho, keby nám nebola starostí pričinila jeho telesná slabosť, ktorá sa v skúškových námahách pred matúrou viac ráz hlásila. Ale veď to vraj býva u mnohých mladých, kým rastú, kým sa vyvíjajú, a pozdejšie to prejde.

Cez prázdniny sa i skutočne zrejme zotavil a podľa ujednostajnenia, ku ktorému sa medzi ním a nami už dávnejšie klonilo, odišiel v jeseni na univerzitu do Sedmohradska, do Kluže, na právnické štúdiá.

I potom bývali jeho listy celkom také dobré, oddané a dôverné ako zo Sarvaša. Sprvoti písal si i s nénou Valikou i s viacerými príbuznými. Ale taký univerzitant si už tuho oso—

buje smieť svoje záujmy a svoju činnosť rozšíriť i na veci mimo svojich štúdií — čo je štúdiám, pravda, nie na osoh — nuž v tomto ohľade mu otec zasa začal dávať výstrahy. Avšak treba uznať, že bolo by proti prírode žiadať od mladých ľudí živej, vnímavej mysli, aby okrem svojich štúdií ničím iným sa nezaoberali. Ivan hneď z jesene oboznámil sa s tamojšími rumunskými univerzitantmi, ktorí s okázalým priateľstvom správali sa k Slovákom tam študujúcim a vťahovali ich do svojho spoločenského kruhu. Ale pozdejšie, keď na inej univerzite pre takéto schôdzky už šli vyšetrovania a čosi podobné hrozilo i v Kluži, toto priatelenie sa zmiernilo a pestovalo sa v tichšom spôsobe.

V svojich štúdiách Ivan pokračoval dosť dobre, ale len čo sa musel väčšmi zapriahnuť do učenia, hneď to pocítil na zdraví. „Bolí ma chrbát od písania. Nie div: už asi od troch týždňov noc čo noc píšem a píšem značky k rímskemu právu. Tento týždeň chcem byť hotový, mám už len asi štyridsať strán,“ písal nám v novembri, keď sa začal tuhšie pripravovať na kolokviá.

Na Vianoce bol pozvaný k príbuzným i k priateľom tam bližšie bývajúcim, ale jemu sa žiadalo domov, i písal nám: „Pôjdem ja len domov; vari ešte nikdy som tak netúžil za domovom ako teraz. Nebráňte mi to, prosím Vás; veď rozdiel v cestovných trovách nebude taký veľký. A doma sa budem môcť aspoň na pokoji učiť.“

V druhom univerzitnom roku sa mu zasa zavše dostalo od otca dohovárania, že viac troví, ako by mal. On to i uznal, i nemal ťažšej veci, ako keď musel peniaze pýtať od otca. Ale vo veľkopanskom ovzduší na vysokých školách uhorských, ktoré je mládeži na samú škodu, nevedel sa tak posťahovať, že by bol vyšiel na vymeranom, a náramne tvrdo čakal, kým si bude môcť sám zarábať peniaze, „aby som nemusel otcovo vrecko naťahovať“ — vraj. V jeho listoch často badať okúňavosť, keď si pýtal peniaze na svoje potreby, i to isté skromné uspokojenie sa, ktoré za jeho detstva bývalo až dojímavé. Zavše nás i prosieval, aby sme netratili trpezlivosti s ním a len ešte nakladali na neho, kým si nemôže inak spomôcť, vždy doložiac k svojmu rozpočtu: „Ak mi toľko poslať nemôžete, musím sa i s menej zariadiť; nech otec pošle, koľko sám uzná za potrebné; lebo vedel, že nám, hmotne vždy stiesneným, ťažko padli značnejšie výdavky. Ale jednako bez trovenia peňazí nemohol sa obísť, najmä pekné šaty si viac ráz dal robiť, a nezostávalo mu iné, ako požičať si znovu bez nášho vedomia, keď nás chcel ušetriť od výdavkov a seba od našej nespokojnosti.“

V tom však nebol iba sám. Bolo to a je nebodaj i dosiaľ chytľavou nákazou univerzitnej mládeže, neuskromniac sa žiť skrze veriteľov na účet vlastnej budúcnosti, netrudiac sa, či tá budúcnosť znesie záväzky — ako to špatný duch času donáša so sebou. Škodné je to mravne i hmotne pre celú inteligentnú triedu bez rozdielu národnosti — vyjmúc jediných Židov, ktorí v mravnom ohľade zaujímajú osobitné stanovisko a v hmotnom pri svojich nikdy nevychádzajúcich rezervách nepocítia to, keď si v mladosti za chvíľu povolia uzdu, aby ukázali, že sa tiež vedia zahrať na veľkých pánov — ale najciteľnejšie následky to má pre nás Slovákov, temer napospol chudobných, keď naši mladí ľudia, skončiac vysoké školy, temer napospol zadĺžení vychádzajú z nich do života (jedni, že pre chudobu sa museli na svoje štúdiá zadĺžiť; druhí, že popustili sa do výdavkov, ktoré neboli nevyhnutné, hoc ináč, možno užitočné a peknoduché; tretí, že sa spustili a stali sa márnotratnými v hrubom zmysle), lebo tým trpko potom príde zakusovať, že dlhy spraviť bolo síce ľahko, ale dlhy splácať je oveľa, oveľa ťažšie, než si to, robiac ich, predstavovali. Nejednému tie dlhy z mladosti, ktorých by v mnohých prípadoch ani nebolo muselo byť, stávajú sa príčinou utrpenia na celý život, ktoré akoby dedičstvom zanecháva ešte i svojim deťom. Istotne nám, slabým, je to osudné, keď naši mladí ľudia na vysokých školách navykajú šviháckemu životu so všetkými jeho zlými účinkami. Či už skoro dospejú nahliadnuť to a urobiť prelom k lepšiemu? Po prvých dvoch základných skúškach náš Ivan, ako to býva, trávil svoj čas viac v advokátskych kanceláriách než na univerzite. I v prvom i v druhom roku v Kluži napomínali ho z času na čas bolesti v chrbte i prichádzavalo ochabnutie síl, a ja som podstupovala veľké obavy o neho, ale jeho pôvodne zdravá príroda vždy premohla zlo; keď býval doma, totižto keď tu v Martine pracoval v niektorej advokátskej kancelárii, býval zdravý. V Kluži bol znovu privykol i cigarety kúriť, ale doma sa ich zasa zriekol.

Keď bol doma, to bol pre mňa pri všetkých mojich prácach a starostiach vždy čas veselého smiechu, od ktorého som zasa

celkom odvykla, kým bol preč. Ráno, ako oči otvoril, už hrala v nich žartovnost'; keď som začula, že si do chuti pospevuje vo svojej izbe niektorú z našich piesní, vedela som, že je už pri obliekaní a že mu môžem raňajky nachystať. A i potom, odchádzajúc, neraz ešte spred dverí sa vrátil, aby mi povedal, čo mu v rýchlosti prišlo na um, obyčajne niečo vtipné, čím ma do smiechu doniesol. Podobne, keď sa pred obedom vrátil domov, už ma vopred vyhľadal v kuchyni, aby mi niečo rozpovedal, čo ma mohlo zaujímať. A najmä večer by si bol rád dlhšie podiškuroval, keby som ja, včasráno vstávajúca, nebola bývala ustatá a ospanlivá.

On sám bol vždy takým duchom oživený, že ním nevdojak oživoval i náladu svojho kruhu.

Ináč v ustanovené večery riadne chodieval do Spevokolu a s najväčším záujmom zúčastňoval sa i pri usporadovaní divadelných a iných zábavných predstavení i v samej hre. Navštevovanie divadelných predstavení bola jeho silná pasia už za šopronských žiackych čias, keď i mnoho peňazí strovil na ne, i mnoho učenia si meškal pre ne, čo mu priveľmi zaujímali myseľ. A to ho ani pozdejšie neprestalo lákať; ako jurista mnoho sa zaoberal i samou divadelnou spisbou — i mňa zavše primäl prečítať niektoré práve vychytené divadelné kusy, aby sme ich spolu mohli posúdiť. Mnoho premýšľal, akoby sa dalo i u nás, v našom skromnom slovenskom kúte, po svojskom spôsobe oživiť a povzniesť divadelné umenie.

Politické, čiže národnostné záujmy u neho, pravda, neustupovali peknoduchým; každý deň v kasíne prečítal viacej politických novín, týchto odporných pohlcovateľov času, ktorými — s málo výnimkami — škoda je oči si kaziť a keď prišli vyslanecké voľby, rozumie sa, s ohňom sa ujal akcie, hoci sme my z ohľadu na jeho zdravie nesúhlasili s tým. Ale pri výpravách na dediny popri zarmucujúcich nazbieral mnoho i milých a dobrých skúseností, ku ktorým by inak nikdy nebol prišiel. Zbieral známosti medzi ľudom, a to ho tešilo. Tiež tak sa nešetril, keď napríklad povstal tu niekde požiar; nezdržal sa, aby nešiel pomáhať hasiť. Kým ho choroba nenapomenula, nikdy neveril, že sa má šetriť, iba na moje tŕpnutie a dohováranie aspoň sľuboval, že sa nebude priveľmi namáhať.

A keď sa vrátil z takýchto rušných podujatí, podával všetko, čo videl a zažil, bystro a vtipne, vo farbistých obrázkoch, že

škoda bolo neznačiť si to na papier. Vtedy ma vždy mrzelo, že neviem stenografovať.

A v tie časy, keď sa takto vžíval do svojich nastávajúcich úloh, v tichosti, neokázale už snoval sa i ľúbostný román jeho života — prostý, bez efektov a senzácií, ale rýdzi, čistý, s hĺbkou citu a ideálnou obapolnou oddanosťou.

Prišlo to privčas, lebo od toho, aby sa mohol ženiť, bol vtedy ešte hodne ďaleko, a on sám, hoc ináč aký zdieľny, nepovedal nám o tom ani slova, až hodne pozdejšie dozvedeli sme sa o jeho láske a mysleli sme najprv, že je to len obvyklý študentský plameň, ktorý o krátky čas zhasne. Ale Ivan sa i v tomto inak zachoval.

Kedysi, ako gymnazista v Prešove, nám bol v jednom z listov akoby v počudovaní sám nad sebou napísal: „Tohto roku som to urobil, čo ešte nikdy; zoznámil som sa s jedným dievčaťom, ktorého rodičia bývajú v tom istom dome čo ja. Už som sa viac ráz zhováral s ňou. Jej staršia sestra bola najlepšou priateľkou Margity (Ivanovej strýčnej sestry), keď spolu chodili do školy, preto ju zajímalo zvedieť, či som ja tiež z tej rodiny.“

Na toto mu otec iste bol napísal obšírnejšiu výstrahu, že žiakovi netreba hľadať známosti s dievčatami, že ho to odvádza od učenia a nevedie ho k ničomu dobrému a tak podobne, lebo v nasledujúcom liste Ivan trochu namrzeným tónom vracia sa k tejto veci. „Oteckovi za výstrahy som síce povďačný, ale jeho obavy o mňa pre to dievča sú celkom bezzákladné. Hnevám sa na seba, že som Vám o tom vôbec písal, ale ja som sa nenazdal, že si Vy z toho takých myšlienok narobíte, že ma natoľko neporozumiete, ba nepoznáte. Lebo do takých pochabostí som sa nikdy nepúšťal, ani teraz sa nepustím. Ako bude, keď budem starší, to Vám neviem povedať. Ja sa nazdávam, už to, že som sa Vám o tej veci zmienil, Vám môže byť dôkazom, že nie je nebezpečná, lebo všetci tí zaľúbení blázni, ktorých som dosiaľ poznal, nechceli sa s tým prezradiť, chceli, aby o tom nik nevedel — nuž by som v takom prípade hádam i ja bol taký. Ja som sa len sám na sebe začudoval, že som sa tak mohol rozhovoriť s cudzím dievčaťom, lebo veď i Vy viete, že som posiaľ býval okúňavý k cudzím dámam. Hlúpostí som v tomto ohľade nikdy nerobil, a nechcel by ich robiť ani ďalej. Aspoň teda potiaľ môžete byť uspokojení o mňa.“

Takto bol písal kedysi, a teraz teda nastalo to, o čom nevedel, „ako bude, keď bude starší“. Prišiel i jeho čas. Dievča bolo poriadne v každom ohľade, vzdelané a vážne zmýšľajúce, mladá učiteľka na miestnej ev. škole, žijúca s matkou—vdovou. V takýchto prípadoch však rodičia, majúci pred očami mnohé príklady zo skúseností, temer nikdy nesúhlasia s predčasnými sľubmi a záväzkami u svojich detí, v obave, že počas dlhého čakania nastúpi rozčarovanie a ľahostajnosť, sľuby sa alebo zrušia alebo sa splnia bezradostne, z čírej povinnosti, ako býva v nejednom prípade. Tak i tu na oboch stranách nechybeli od rodiny výstrahy i dotklivé napomínania mladých, aby si sľuby nerobili do takého neista. Ale kto kedy presvedčil dvoch milujúcich sa, že ich láska nebude vždy trvať na tom istom stupni? Náš Ivan si za svoju mužne bojoval a podarilo sa mu presvedčiť nielen mňa, ľahšie dostupnú, lež i triezvo zmýšľajúceho, neistotám vyhýbajúceho otca, že jeho cit a úmysly neskláti ani čas, ani akékoľvek prekážky, a u svojej Oľgy bol si celkom istý podobným.

„Nemôžem nahliadnuť,“ písal nám medziiným, keď sme si o tejto veci písali, „že by v tom bolo niečo zlého, nejaká zatratenia hodná ľahkomyseľnosť, že som si zamiloval dievča milovania hodné, hoc i nie som ešte v takom položení, že by som si ju už mohol vziať — a že ona mňa tiež tak ľúbi, znajúc ma skrz—naskrz, a vďačne chce čakať, kým si ju budem môcť vziať. Prial bych si, aby ste od nej samej počuli, akou sa istou cíti ohľadom mňa; vtedy by naisto prestali i Vaše pochybnosti. Že ona za tých niekoľko rokov, kým sa nebudeme môcť zobrať, možno utratí i na mladistvej sviežosti v zovňajšku, to pri našej láske neprichodí do úvahy, lebo ja som u Oľgy nikdy nebol oslnený zovňajšou krásou. Viem, že obaja čo rok budeme starší, ale i to viem, že nám tým lásky neodbudne. Skôr naopak: utužíme sa v nej.

Dopúšťam, súdiac podľa zovňajších pomerov, prišlo to u mňa včaššie, ako malo prísť. Ale či je v tom hriech? Či si človek môže rozkázať: Ja sa až potom zaľúbim, keď sa budem môcť ženiť! Je pravda, že sa mnohí až potom zaľúbia, ale tí pritom majú tak málo zásluhy, ako ja pri tomto viny. A či sú tí pritom šťastnejší než ja, a svedomitejší? Myslím, najviac je takých, ktorí, keď prídu k postaveniu, obzerajú sa po žene ako po nevyhnutnom doplnení svojich potrieb, a vyberú si takú,

pri ktorej predpokladajú najviac výhod pre seba, alebo ktorá sa im zovňajškom zapáči. Žijú potom spolu, ako vedia, a bývajú mnohí i spokojní. Tí však nevedia, koľko mne majú čo závidieť, lebo nevedia, čo je ľúbiť a ľúbeným býť. Ale ja to viem, a neverím, že by ste si Vy žiadali, aby som ja medzi tamtých patril.

Tak, otec, môj, nerob si daromných starostí v tomto ohľade — mám svedomie čisté a ver mi, že keď ma necháš kráčať svojou cestou, budem šťastným človekom v budúcnosti — lebo takým môžem byť iba s Oľgou spolu…“

Po takýchto vývodoch, pravda, prestali naše dobre mienené, ale mladým srdciam neplatné výstrahy, a ponechali sme vec na tom, čo mladí medzi sebou ustálili: že bude vera s obapolným rodičovským súhlasom, keď Ivan prejde cez tretie rigorózum a dosiahne doktorát. Potom, ako formálne zvereným, im vraj bude ľahšie prečkať, kým sa prekoná ešte advokátska skúška i začiatky samostatnej advokatúry.

Dosť by toho bolo bývalo na prekonanie a čakanie, i tak by všetko bolo hladko išlo — ale, tak sa to podobalo, a vo mne často i hlásilo sa otupné tušenie, akoby si môj syn už so sebou bol doniesol na tento svet nešťastné predurčenie, že sa jeho najmilšie túžby, najkrajšie predsavzatia nemajú splniť…

Keď sa v Kluži pripravoval na posledné rigorózum, prikvačil ho znovu pľúcny neduh, ako vtedy v Prešove, keď bol pred matúrou. Pravdepodobne sa to dávnejšie pripravovalo, ale príznakov nebolo, len zrazu pri prudkom kašli z prechladnutia začal krv pľuť a zo síl spadol tak, že obľahol. Nám nepísal o tom, kým nebolo najhoršie prekonané. Lekára mal výtečného, na slovo vzatého internistu, a opatrovali ho verne dvaja priatelia—Slováci, jeden z nich sám už lekársky asistent. A zasa pomerne rýchlo prišiel k sebe natoľko, že mu lekár mohol dovoliť dlhú cestu domov — ale ďalšie prípravy ku skúške mu boli na dlhý čas znemožnené.

Takto sa našim milujúcim zasekávala cesta k tvrdo čakanej vere. Ale mladé, so samými jasnými nádejami do budúcnosti pozerajúce duše nedali sa tým kormútiť, nestratili dobrej vôle, hoci sa im skrze toto zasa hodne predĺžilo čakanie. Prevládala radosť, že sa Ivan zrejme zotavoval, a pocítil ju tým živšie, že sa mohli každý deň vidieť.

Namáhavo sa učiť mu nebolo dovolené, ale len čo sa cítil sil—

nejším, aspoň si prečitoval svoje knihy. Na skúšku išiel sa až na druhý rok zasa do Kluže pripravovať a zložil ju po dlhšom preťahovaní. Keď nám oznámil, že ju zvŕšil, nám, pravda, odpadla veľká starosť, ale tej starosti jednako nám mnoho zostávalo, ona u nás vôbec nemávala prietrže a nemala konca. Nie jedného, lež šiestich synov sme mohli s toľkou starosťou odchovať.

Keď prišiel domov ako doktor práv, bol až veľmi štíhly, schudnutý, o čom svedčí i jeho vtedy zhotovená podobizeň trojakej pózy.

Rozumie sa, že tu, v rodnom meste, vstúpil do advokátskej praxe; teraz sa mu iba tu sladilo žiť. Vytúžená vera odstála sa za pošmúrneho novembrového večera, ale pošmúrnosť počasia ani najmenej sa nezračila v šťastím oživenej nálade našich dvoch mladých. Odvtedy si Ivan svoju verenicu každý večer doviedol k nám, utvoril sa úprimný rodinný pomer medzi ňou a nami, bez nej už ani nebol úplný náš malý rodinný krúžok.

Toto bol, zdá sa mi, najkrajší čas pre nich dvoch. Vtedy sme na to nemysleli — ani ja, čo ako nahorklá pesimizmom, zo životnej skúsenosti prýštiacim, som vtedy neverila v takú nemi—losrdnosť osudu, že ich nádeje a očakávania ostanú nesplnené, a oni sami tým menej. No šťastní boli jednako po všetky tie vždy pohotovými prekážkami sa predlžujúce roky čakania, hoc ich šťastiu nebolo súdené dostať sa ku svojmu úplnku. V takýto čas pre patričný celý ostatný svet, i najbližšia rodina, ustúpi do ďalšieho radu, i sami rodičia, ktorých životným cieľom bolo pracovať na ich šťastí, vtedy nebývajú účastní tej bezpodmienečnej dôvery, akou sa oni zahrnujú, lebo oni sú si predovšetkým a nadovšetko. Jesto dosť citných duší medzi ľuďmi, ktoré túžia po takom blahu čistej lásky, i obzerajú sa po ňom, ale nenájdu ho, čo by i dlhé roky nešťastného života dali zaň, lebo ono, zdá sa, iba pre nemnohých kvitne na tomto hmotárskom svete.

Pre dávnejšiu predchádzajúcu známosť pomer našich dvoch mladých, keď sa zverili, bol už v istej rovnováhe; preuveličenosť vzplanutia celkom prekonaná; ich láska javila sa už v istom harmonickom zmiernení, s vytrvalou, ale neokázalou nežnosťou. Iba radosť z toho, že oficiálnou verou bol ich pomer akoby stvrdený a odobrený, oživila im pocit blaha.

Ivan, rozumie sa, býval vždy vtipným a veselým oživovate—

ľom rodinného kruhu. Keď sme v lete podvečer sedávali spolu v prednej izbe pri obloku, kde mladí mali svoj útulný kútik, každý známy sa pri nich pristavil, niekedy i celé grupy mládeže s vtipkárskym meraním jazyka a veselým smiechom.

V tento šťastný pre neho čas stupňovane zúčastňoval sa i vo verejnospoločenskom živote, hlavne pri divadelných predstaveniach, kde sa mu vždy dostávalo neľahkej, kritickej úlohy prvého zaľúbenca ako takému, ktorý i hrou i osobným zjavom najlepšie ju dostál. Táto činnosť ho tešila a s Oľgou si pevne umieňovali i plány robili, ako budú pracovať na oživení spoločenského života i potom, v svojom budúcom bydlisku.

Ale čas šťastia a spokojnosti nebýva ľuďom nadlho vymeraný; tak i na nás dosť skoro zaľahla znovu mučivá starosť. V druhú jar po Ivanovej vere ohlásila sa zasa i jeho choroba. Nepozorovane iste už v zime sa to započalo.

Lekár zistil, ako i predtým, pľúcny katar, obnovil predpisy, ktoré bolo treba zachovávať, a dal užívať lieky, ktoré boli za najúčinnejšie pokladané. No účinku nebolo badať ani po dlhšom čase — boli sme skľúčení a nešťastní…

Trýzeň je písať a iste trýzeň je i čítať o takýchto súženiach — a veď sú, žiaľ, premnohými až priveľmi známe z blízkych skúseností. Mne ich bolo prihojne nadelené, počnúc od toho času, kde som o Elenku v obavách stŕpavala, kde som ju potom videla hynúť i vyhynúť, nenájduc možnosti jej spomôcť. Trýzeň sa však ešte stupňovala, keď potom aj Ivan, ktorého som ohľadom zdravia pokladala za pevného, začal javiť náchylnosť k pľúcnemu neduhu. Za jeho gymnaziálnych čias nespávala som od trápenia pre chorobu, zákernícky sa o neho pokúšajúcu, ktorej som sa pre jej potuteľnosť spomedzi všetkých najväčšmi bála.

Lekár síce dával nádej ako obyčajne, ale človek sa na to už nespolieha. Sústrastné duše obodrujú a radia všeličo, poukazujúc, že tí a tí známi, ktorí boli už hlbšie v tej chorobe, hľa, tým spôsobom sa na stálo vyliečili, a človek nevdojak naberie trochu nádeje — kým mu zasa neopadne. V takom položení ide to vždy zo zúfania k nádeji, od nádeje k zúfaniu.

Oľga sa veľmi poľakala, hoci na najhoršie si vtedy ešte ani myšlienky pripustiť nechcela; sám Ivan však nejavil strach — ten v jeho povahe akosi vôbec nemal miesta — ale menej jasnej nálady, viac pošmúrnosti a dráždivosti sme na ňom pozorovali.

Mne začali prichádzať na um časopisecké oznamy o klimatických liečebných miestach, zhľadúvala som kde—čo takého i písala som na viac strán, až som bola upravená na görbers—dorfský liečebný ústav, čo do času prvý tohto druhu, založený dr. Brehmerom. Prešiel čas, kým bolo všetko prezvedené, cesta prekliesnená, peniaze zaopatrené — až konečne za včasného májového rána vypravili sme nášho Ivana, zbiedeného, na dosť dlhú cestu do Sliezska, a so stiesneným srdcom čakali sme na prvé správy.

Prišiel ta cestou umorený, ale už o niekoľko dní nám písal, ako sa dobre cíti, keď ho do obkladov dávajú a potom mokrou hubou vydrhnú a podobne, aby vyhnali zašliamenie z pľúc. A o ďalších niekoľko dní: „Cítim sa tu veľmi dobre, badám zjavné uľahčenie. Tuším som už stučnel, lebo jem, ani čo by pálil — a vždy som hladný. Nie div, že sa musím každý deň štyri hodiny prechádzať a druhé štyri hodiny (po dve na predpoludnie a popoludnie podelené) ležať na čerstvom povetrí.“

V častých dlhých listoch prichádzali od neho samé takéto dobré správy, a my sme ožívali. Ale jednako to uzdravovanie pokračovalo podľa nášho zdania veľmi pomaly, keďže prešlo celé leto, kým ho odtiaľ prepustili. Najprv sme mysleli, že pri takej pôsobivej liečbe bude za niekoľko týždňov úplne vyliečený, ale skúsili sme, že ide to nie na týždne, lež na mesiace —ba Ivan sa tam oznal i s takými pacientmi, ktorí sa už niekoľko rokov liečili. Až potom som pochopila, prečo bola táto dobrá, ale pre chudobných ľudí nedosiahnuteľná liečba vtedy tak málo upotrebovaná, temer ešte neznáma.

V lete nám poslal odtiaľ svoju podobizeň, ktorá aspoň navonok svedčila o skvelom výsledku liečby. Taký hodný a dúži dotiaľ vôbec ešte nikdy nebol, ako na tom obrázku. Slovenskú vyšívanú košeľu, v ktorej sa dal zobraziť a ktorá sa tam obecenstvu veľmi páčila, si vraj už nemohol zopnúť, musel si ju v tyle pod kabátom tkaničkou zviazať, čo mu i krk stučnel.

Keď sa nám koncom leta zdravý, čerstvý a bodrý domov navrátil, boli sme zasa uspokojení a pomerne šťastní, hoci po minulých skúsenostiach neprestajne udržiavala sa kdesi v tajnej skrýši nedôverčivá obava, že je to všetko, nebodaj, len na čas. Ale i sám náš lekár nemohol utajiť svoje udivenie nad týmto výsledkom, akého iste ani spolovice neočakával. Povedal, že obvyklým skúmaním, preklepávaním by sa už nedopátral, že

tam bol pľúcny katar. Nakladal však Ivanovi žiť pokiaľ možno i ďalej podľa známych mu predpisov a chrániť sa všetkého, o čom vie, že mu škodí. Od tých čias aj iných svojich chorých na pľúca, ktorí hmotne boli možní toho, upravoval do Görbersdorfu.

Našim mladým zasa ožili zamreté mušky, znovu sa živo začali zaoberať plánmi do budúcnosti, ktorá ich lákala, ale i vždy dotiaľ klamlivo ustupovala pred nimi. Ivan odišiel preč z domova na prax, nadobudnúť si jej, koľko sa pre advokátsku skúšku vyžadovalo. Mysleli, že skúška bude môcť byť o dva roky.

Ale rozumie sa, že sa tak nestalo. Prvá nehoda prišla, keď

o rok po görbersdorfskom pobyte z opatrného úmyslu, aby si zdravie utužil, išiel do Železného v Liptove, žiť tam v zdravom povetrí niekoľko týždňov na gorbersdorfský spôsob, ale vyšlo mu to naopak: v nepriaznivom, surovom počasí prechladol a dostal katar priedušiek, ktorý by u zdravého človeka mnoho neznamenal, jemu však značnejšie poškodil, a kým prišiel doma k sebe, bol zasa na čas z koľaje povolania vyradený.

V nasledujúcu jeseň išiel na čas do Pešti počúvať skúšky, v zime zatým odobral sa končiť zvyšné knižné štúdiá na Dobronivú, kde mal pokoja, koľko chcel, a tichej priateľskej zábavy, koľko mu pre osvieženie bolo treba. A keď potom v máji alebo v júni mal ísť do Pešti skúšku skladať, bystrická advokátska komora neuznávala mu istú zaznačenú dobu praxe, a skúška musela byť odročená.

V jeseni toho istého roku odišiel do Pešti najprv počúvať skúšky iných, potom sám skúšku skladať — a tu sa mu osudným spôsobom zle vodilo.

Prvé bolo, že už cestou ochorel — jeho neduh sa začal zasa hlásiť. Hneď z príchodu do Pešti musel vyhľadať lekársku pomoc a niekoľko týždňov sa musel zdržiavať na svojom byte, nemohol nič urobiť pre svoju skúšku. Pozdejšie nám odpísal, že už chodí skúšky počúvať a ide si konať čím skorší termín

i na svoju. Potom nám málo písaval a o tom najmenej, čo nás najväčšmi omínalo; o svojom zdraví a o skúške. Týždne uchodili, a my sme len toľko vedeli, že si ešte vždy nemohol termín

vykonať. Tŕpli sme o neho, otec sa hneval a vinil ho, že ako vždy od svojho malička, tak i teraz nie si je dosť príčinlivý o svoje vlastné záujmy — a ja som už na inšie ani myslieť nemohla, ako bez duše konala som svoju robotu a prežívala zasa

v plnej miere mučivé trápenie, ktoré sa, čím bol starší, tým hustejšie sťahovalo nad nami. Temer ani na minútu ma neopúšťala ťažiaca predstava, akou otravou mu je teraz, keď sa mu neduh obnovuje, každé vdýchnutie peštianskeho povetria, čo sám musel najlepšie vedieť, — a predsa tam dlel toľké časy! Nijako sme nemohli pochopiť, prečo sa zo všetkých síl nenáhlil.

I Oľgu, pred ktorou nemal tajností, sme pätili, či jej niečo iné nepíše, či sám neodťahuje so skúškou, ak sa necíti byť dosť pripraveným; alebo či ju už neskladal a ak z niečoho prepadol, či si nevymáha, aby to ešte v tomto termíne mohol napraviť. Ale ani Oľga iné nevedela, ako to, čo my, a trápili sme sa spoločne, hľadajúc všelijaké vysvetlenia veci, najmä keď sme počuli, že Ivan bol z Pešti i v Bystrici, ba že i z iných miest písal priateľom, dostalo sa nám do uší. Bolo tu zrejme čosi, čo pred nami tajil, ako sa stávalo zavše i za jeho študentských čias —toho sme sa vždy báli.

Písala som mu naliehavo, aby skúšku už skladal. Termín mu dajú, keď lekár dosvedčí, že treba mu pre zdravie odísť z Pešti — a keď i prepadne z niečoho, bude to ešte vždy lepšie od tohto osudného hlivenia. Na to nám písal vážne, prosil takým spôsobom, že ma to hlboko dojalo, aby sme ešte krátky čas pozhoveli; nemôže to už byť dlho, kým sa vec rozhodne. Potom sa o všetkom dozvieme, keď prekážka bude odstránená.

Tu sme už prestali naliehať, i otec prestal šomrať. V bezvládnej rezignácii, zo skúsenosti nič dobré nepredpokladajúc, čakali sme, čo vysvitne. A vysvitlo, čo by sme sa nikdy, ani pri najbádavejšom prehutovaní neboli domysleli, lebo o takom prípade sme ešte neboli počuli. Blízko pred Vianocami, keď už do sviatkov termínov pre skúšky viac nedávali, odpísal nám Ivan, že po tieto dni príde domov bez skúšky — lebo sa mu stratili všetky listiny: vysvedčenia, index, i sám doktorský diplom — skrátka všetky dokumenty, bez ktorých na advokátsku skúšku nemôže byť pripustený. Stratili sa na pošte medzi Bystricou a Pešťou alebo v samej Pešti záhadným spôsobom, keď od bystrickej advokátskej komory, s ktorou bolo to nedorozumenie pre otáznu kancelársku prax, boli poslané na kráľovskú tabulu. Keď si Ivan, vstanúc z choroby, šiel ta termín pýtať, vyšlo pri vyhľadávaní najavo, že ich tam niet…

Nastalo telegrafické i písomné dorozumievanie sa s Bystricou; konečne i sám Ivan išiel ta — ale na veci to nič nenapra—

vilo. Presvedčil sa na vlastné oči, že dokumenty boli toho a toho dňa oddané na bystrickej pošte — zapísané však nerekomandovane! Kde sa podeli, to sa zistiť nedalo.

V takomto položení nám prišiel domov pred Vianocami s chorobným vzozrením, krátkym dychom, zoslabnutý —vôbec zo všetkého hneď bolo vidieť, že choroba zasa triumfuje. V Pešti strávil štvrť roka v trápení, vyhľadávaním stratených dokumentov, pri klesajúcej sile, v starosti o skúšku a v povedomí, aké trápenie sa tým na všetkých nás navalí. Keď nám rozpovedal, čo všetko podnikol a podstúpil v tej veci (hľadal i na všetkých patričných poštových úradoch, keď si na to vykonal povolenie i výdatnú pomoc istého poštového úradníka, ktorý sa veci opravdivo zaujal), musela som ho obdivovať, že po všetkom tom prišiel domov umdletý síce a znechutený, ale s nezlomnou silou ducha a vôle — hoci ho choroba držala v pazúroch.

Stranou stojaci sotva môžu pochopiť, aký to bol pre nás ohromujúci úder. Tým častým meškaním a preťahovaním svojich štúdií, odkedy sa ho choroba začala chytať, Ivan medzitým došiel do takého veku — vtedy bol práve tridsaťročný —v ktorom pri poriadnom priebehu už bol by mal byť upevneným, samostatným, svoje povolanie z plnej sily konajúcim človekom — a tu on prišiel bez záverečnej skúšky, pripravený i len o možnosť zložiť ju a — čo nás najťažšie prikvačilo — s pováž—livo narušeným zdravím.

V tomto ohľade sme my rodičia upadali už do beznádejnosti, keď sme videli, ako sa choroba vždy častejšie a vždy s väčšou silou vracia. Moja vše sa hlásiaca, ale vždy obnovujúcimi sa nádejami kamsi do nevidnej skrýše zaháňaná predtucha, že môjmu synovi je súdené nedosiahnuť tu svoj úplnok života, už prechádzala v isté povedomie, ktoré nechcelo odstúpiť, čo som ho ako odkazovala od seba. Zaliehalo mi na dušu, ale nehovorila som o ňom. Ani na dohovor dávali sme si všetci také vzozrenie, akoby sme ani nemysleli na nejaké zväčšené nebezpečenstvo, a iste mysleli sme naň všetci.

Zostávala nám ešte jediná nádej: obrátiť sa zasa do Görbersdorfu. Rozhodnúť sa nám bolo nevyhnutné: veď išlo tu o synov život. Ale umožniť to finančne bola ťažká úloha, lebo náš majetkový stav, nikdy nie upevnený, bol vtedy už povážlivo oslabený.

Iné nezostávalo, ako do krajnej miery využiť zostávajúci nám ešte úver.

A tak po Novom roku, po trudno prežitých Vianociach, vystrojili sme Ivana po druhý raz do Görbersdorfu a zasa so stiesneným srdcom očakávali sme jeho správy.

Bývali dobré, že hlboko zašliamené pľúca sa čistia — ale išlo to náramne pomaly a so zastávkami. Oľge písaval často a jeho listy začali nadobúdať zasa svoj obvyklý veselý tón. Úfal sa, že na jeseň bude môcť prísť domov vyliečený, ale to sa nesplnilo. Jeden z lekárov, Ivanovi vždy priateľsky naklonený, mu radil, aby odišiel niekam inam sa liečiť, taká zmena býva vraj vždy dobrého účinku. Odrádzal ho ísť na juh, kde organizmus stáva sa chúlostivým oproti zime, a narádzal mu Davos vo Švajčiarsku.

My sme sa i sami obávali, že ak Ivan práve na zimný čas príde domov, i neduh sa mu tu navráti, preto s napnutím všetkých síl sme ho vystrojili do Davosu. Tam strávil celú zimu pri liečbe trochu odchylnej od gorbersdorfskej, a cítil sa čerstvým, proti zime veľmi otuženým. Vo dne býval vždy na slobodnom vzduchu, i keď ležal, i keď sa prechádzal po tuho zamrznutom, od slnka jarko osvetlenom snehu — a prechladnutie neprišlo. Tam sa mu i ľahko a voľno dýchalo. Život bol rušný, liečebných osád mnoho po vrchovatom okolí rozsiatych a v zátišiach poukrývaných, a prichádzali ta i zdraví ľudia skoro zo všetkých dielov sveta k bravúrnym zimným športom. V takej obstanovke teda i on nabral bodrej mysli.

Na jar prepustili ho s tým, že každý rok alebo aspoň každé dva musí na niekoľko mesiacov chodiť niekam na klimatické liečenie, aby sa udržal pri zdraví. Koncom marca prišiel domov na tele až veľmi zmohutnený, ale dýchanie nevidelo sa nám lepším, ako keď ta išiel. No na čas zasa nabrali sme nádejí, keď sme jeho videli bodrého. Ja, keď ma nadchádzali nedôverčivé obavy, tým som sa upokojovala, že Ivanov neduh vychádza azda na číry záduch, ktorý je síce obťažný, zavše až trápny, ale zväčša ponecháva tých, ktorých trápi, i do vyššieho veku pri živote. Tak, hľa, čo by mi na začiatku jeho choroby bolo bývalo neznesiteľnou predstavou, teraz mojim zbiedneným, usužovaným nádejam stalo sa posledným útočišťom. Vďačne bola by som pristala na takýto východ jeho choroby, a on sám tiež.

Podľa jeho žiadosti uzniesli sme sa, že leto strávi, akoby na dovŕšenie liečby, v zdravom povetrí Liptovského Hrádku, ktorého dobré účinky cítil, keď bol tam v advokátskej praxi. Išiel ta rád, lebo mal tam i dobré, priateľské duše. Skúšku skladať nemohol preto, že stratené listiny ešte neboli novými nahradené, hoc ešte z Görbersdorfu pomocou priateľov začal si ich vymáhať. Ale išlo to nesmierne ťažko a zdĺhavo, s ustávaním, písačkami i nákladmi. Len samé zistenie a vykázanie, že sú písma skutočne stratené, potrebovalo dlhého času; potom ešte oznamy a vyzvania o nich v úradných novinách, ktoré dosiahli iba to, že raz u Ivanovej bývalej domácej panej v Pešti hlásil sa akýsi neznámy človek, hľadajúci dr. Soltésza v záležitosti jeho stratených listín, ale keď Ivana vtedy tam nebolo, viacej sa neukázal, hoci ho pani upravila na Ivanovu adresu, i sama hneď písala Ivanovi, ktorý vtedy bol v Görbersdorfe. Ivan listovne tiež hneď pohýbal vec na kráľovskej tabuli, bolo vyhľadávanie toho, čo sa hlásil, ale ten, iste preto, že k listinám dostal sa nedovoleným spôsobom, nehlásil sa na tabuli, kde by ho boli mohli prísne pochytiť, lež radšej ostal nezvestným —i s listinami.

Až keď sa naskrze nemohli nájsť a lehota vypršala, začali sa s nekonečnými okolkami vystavovať nové dokumenty — každý na inom mieste s osobitnými ťažkosťami. Od dvoch rokov nám i to kalilo život a Ivan, chudák, dvojnásobne trpel, lebo ho omínalo povedomie, že keby si v bystrickej advokátskej komore sám bol svoje písma odobral i opatril, a nie na iných zveril ich odosielanie, bol by minul tento nešťastný prípad, ktorý sa mu stal potom priam osudným. Ale: „Čo komu súdené, veru ho neminie –“ život učí človeka v toto veriť.

Na jeseň prišiel z Liptova domov a naliehavejšie sa začal starať o svoje diela. Urgoval náhradné dokumenty a pomaly do Vianoc sa mu i poschodili, iba diplom doktorský ešte chýbal. Ivan pomýšľal na skúšku, robil si prípravy, že po Novom roku odíde zasa do osudnej mu Pešti ako na najkratší čas. Skúšku chcel zložiť na každý spôsob, aby nezostal nedoukom, ale či jeho telesné sily, ktorých upadávanie iste cítil, postačia na vykonávanie advokátskeho povolania, o tom už vtedy začal pochybovať i začal pomýšľať na nejaký tichší, pokojnejší úrad.

Nám, a tým menej Oľge, neprejavoval síce nikdy nejaké chmúrne obavy — tušiac iste, že ich beztak máme dosť — ale jeho prirodzená jasná myseľ v tie časy už opadúvala a častejšie, niekedy celkom nespodievane preboril sa i dosť cholerický element jeho prírody, dotiaľ vždy napodiv ovládaný. Iba záľuba večerného besedovania ho neopúšťala, i vtedy nás celé večery najviac on zabával, a to nie nútene, akoby z povinnosti, lež s celou živosťou; ani nedopustil, že by mu rozprávanie mohlo škodiť. Téma sa mu pohotovo sypala, často išli i diskusie o prebratej lektúre, lebo pri obligátnom denne viachodinovom ležiavaní v Görbersdorfe i Davose prečítal mnoho diel svetovej literatúry, najviac v nemeckom preklade, i vôbec jeho vzdelanie sa v tie časy zrejme prehĺbilo.

S Oľgou v tichých rozhovoroch neprestávali si snovať svoje plány do budúcnosti, ktoré však časom a premenou okolností tiež podstupovali isté zmeny. Vtedy už odstupovali od verejného spoločenského účinkovania do domáceho kútika v horno—liptovskom mestečku, v ktorom sa Ivan pre jeho zdravú polohu hodlal usadiť. Ten domáci kútik však mal byť vždy otvorený krúžku dobrých priateľov a mal byť oživovaný hudbou, spevom, dobrou lektúrou, ozdobený dobrými obrazmi a tak ďalej. To všetko zdalo sa im byť ľahko, ba naisto dosiahnuteľným…

Ináč i doma, ako sa len dalo, zachovával Ivan zdravotné predpisy, každé ráno inhaloval pomocou aparátu gorberdorfského pôvodu, meral si temperatúru — vždy vedel, kedy čo treba robiť, mal už čas i príležitosť naučiť sa, ako treba zaobchádzať s jeho chorobou. Bol vždy na stráži proti nej; možno práve preto necítil tej kázne oproti nej, čo my. Na čerstvé povetrie vychádzal, keď mohol, ale práve jeseň bola neobyčajne škaredá, vlhká, vetristá — samý opak davoskej poveternosti.

Pozdejšie sa začal ponosovať na hrdlo, prezerával si ho a videl tam akúsi chybu. Kašlal vcelku málo, najviac ráno, kým sa odstránilo, čo sa v noci nazbieralo. Ale vo výpľuvkách začali sa ukazovať hrdzavé škvrny. Venoval tomu pozornosť, ale zdalo sa, že nemal to za niečo povážlivé. Bývalo to vraj i v sanatóriu a zasa časom prešlo. Ale ak je vo výpľuvke svieža, červená krv, vtedy treba zostať ležať v posteli a užívať isté lieky, ktoré mal alebo si vedel zaopatriť.

Na tele síce nebiednel, aspoň nechudol, ale jednako jeho vzozrenie začalo budiť akýsi nekonečne žiaľny dojem, čo ako sa mužne držal, nepoddávajúc sa zmalátneniu. Už to, že mu—

sel veľmi pomaly chodiť, lebo ináč by sa bol po každých desiatich krokoch zadychčal, najmä v ťažkom zimnom kabáte, hneď svedčilo o zlom stave jeho pľúc. Keď naši mladí, popod ramená schytení, takto pomaly kráčali ulicou, nejedny oči sa sústrasne zahľadeli za nimi a nejedny súcitnejšie, najmä ženské, i slzami podišli, čo sa on ako bodro a s priateľským úsmevom pozdravoval svojim známym.

A mne zasa zvierala srdce známa neopísateľná tieseň, čo som jej už toľko pretrpela, odkedy Ivan začal chorľavieť. Lenže po prvšie razy bývalo ľaknutie prudšie, avšak nasledovalo vždy i presvitanie nádejí — teraz prudkého ľaknutia už nebolo, keďže bázeň pred neodkloniteľným nešťastím vždy sa tam tajila — len tupá beznádej sa spúšťala na mňa. A jemu som to ukázať nesmela, ani Oľge; každý sme v sebe zavierali svoje bôle. I keď sme večer ostali sami s mužom, sedeli sme v otupnom mlčaní, akoby sa v človeku zdráhalo čosi slovami dotýkať sa toho, čo srdce trápi.

A v úzadí, za týmto najbolestnejším trápením, povstávala nám ešte i ťažká starosť, že ak Ivan začas i bude môcť odolať dorážajúcej chorobe, ona ho nadobro už viac nepopustí, pripraví ho o všetku silu, o schopnosť k práci — čo bude z neho?… Bude potrebovať stálu liečbu a dôchodky na to si nebude môcť zahľadať — a my sme boli už celkom vyčerpaní.

Samá trýzeň — samé krušné výhľady…

,