Informácie ktoré nikde inde nenájdete

Popoludní bolo sparno. Ivan si sadol na nízky podnožný stolček a škrabkal si nôžky, hovoriac, že ho „bolí“, miesto že ho svrbia. Elča prisadla si k nemu a spustila hlávku na jeho pliecko, mrnkajúc, že by spala. On obrátil k nej s namáhaním tváričku, potuľkal ju svojou nemotornou ručičkou po tvári i po vlasoch a nežne sa jej prihováral: „Moja Aľa, moja Aľa.“

O chvíľu už obaja spali, ona v izbe na diváne, on vo svojom vozíku, ktorý bol teraz vynesený v dlhej chodbe za pitvorom, lebo sa ráno izby šúchali. On sa prebudil prvý ako obyčajne. Zuzka ho počula volať: „Mama, poď!“ a vyniesla ho z vozíka. Hneď vyvedúval Elenku a šiel ju do izby nepokojiť, že: „Aľa puvá — taň, Aľa!“ Ona zamrnkala a prehodila sa na druhý bok. Zuzka múdro pohla rozumom, ako jej zabezpečiť pokoj od Ivana. Povedala mu, aby šiel doniesť „to riedko“ zo svojho vozíka, že ním zakryjú Elenku, aby ju muchy neštípali.

On sa jej najprv spýtavo podíval do očí, rozmýšľal, čo to ona chce — až mu odrazu blyslo v hlávke i v očkách. Ochotne pobral sa von. Ja som išla striehnuť, čo bude robiť. Keď sa dostal ku schodíku, kde z vyššej časti chodby treba zostúpiť na nižšiu, zastal a špekuloval, ako to má urobiť. Ale nie dlho. Razom sa odhodlal a zoskočil rovnými nôžkami, zurvalček malý, až v celej chodbe zahučalo. I potočil sa trochu, ale na to nedbal, len sa bral k vozíku. Tu mu však znova zastal rozumček. Belasý závoj bol po celom vozíku rozprestretý; nevedel, ako ho sňať.

„Aľa, poď tu, poď tu! Poď, Aľa!“ začal vyvolávať. Neviem, čo tým chcel, — hádam aby si „Aľa“ sem prišla ľahnúť pod závoj.

Tu som už vyšla zo svojho úkrytu a prispela mu pomocou. Poskladala som riedke zastieradlo a prevesila som mu ho cez ramienko. Ale jemu bolo primeranejšie zhŕždiť ho do hrsti a vliecť konce po dlážke. Keď prišiel ku schodíku, zastal a zadudral: „Ajijaj!“ No vedel si rady i bez mojej pomoci. Slobodnou rúčkou chytil sa truhlice, stojacej mu stranou naporúdzi, a horko—ťažko vyšinul sa hore. Potom už bez prekážky zaberal do izby a so Zuzkou spoločne zastreli Elenku belasým závojom. Bolo v tom čosi milo—dojemného, keď maličký braček takto obhajoval staršiu sestričku. A potom už s vypätím obhájený jej pokoj, rozumie sa, i sám rešpektoval — Zuzka ukázala sa dobrým psychológom.

August 1880

„Mama, mama!“ radoval sa môj zlatý vtáčik, stojaci s Marienou a Elenkou v očakávaní nás na uhle domu, keď sme sa vracali domov zo Spiša a Liptova, kde sme boli ponavštevovať rodinu Šoltýsovcov v jej korennom sídle — i začal sa najprv nadhadzovať ako ťažké vrecko, a keď sme už boli dosť blízko, bežal oproti nám krížom cez blato. Elenka dobehla niečo pozdejšie, ale, ako sa patrí, obíduc blato.

Vždy takto býva, to je asi charakteristické pre moje dve deti.

Až dnu nastalo vítanie, rozprávanie a vypytovanie sa na všeličo. Kým som bola od nich preč, každú božiu chviľu mi prichodili na rozum a bola by som ich chcela vidieť, hoci som ináč nemala o ne trápenie, lebo ostali pod dobrým dozorom tety Belky. Len aspoň každý deň niekoľko slov by som bola chcela od nich počuť — len chvíľku vidieť Ivanovu tváričku v tých rozličných výrazoch, akými sa mení. Teraz už zasa mohla som sa pokochať v tom všetkom.

„Níík ďoma, ťam — ník ťam, nííík!“ rozpráva Ivan otcovi, náramne vnímavo upierajúc očká hore k nemu. Dlho natiahnuté nííík prízvukuje veľmi tragicky, že to i dojíma i núti k úsmevu. Pritom rúčkou neurčito kýva kamsi proti pitvoru. Potom príde i ku mne obľahčiť si srdiečko:

„Níík bou ďoma, ťam — ník bou!“

„Nikoho nebolo doma, vtáčik môj?“ spytujem sa, aby vedel, že sme mu porozumeli.

„Hej!“ prisvedčil rýchlo a krátko ako vždy, keď mu uhádnem reč a myšlienočku.

Elenka medzitým pochytila môj slnečník, prechádzala sa pod ním po izbe a v tú chvíľu bolo jej najdôležitejšou otázkou, prečo je i jej slnečník nie taký veľký ako môj.

„Preto, že si ani ty nie toľká, ako som ja,“ odvetím jej.

„Ale i ja toľká narastiem.“

„Potom ti narastie i slnečník,“ odkazuje ju Belka.

Elča roztvorí oči na veľko. Rozjíma, či by to bola možná vec, čo Belka nadhodila. Zahlobilo jej to veľký klin do hlavy, preto i razom zatíchli všetky jej vždy pohotové otázky. No nie nadlho. Pustila sa do dišputácie s tetou Belkou, výsledok ktorej čosi—kamsi i vyšiel najavo.

„To je nie pravda — to je nie pravda — slnečník nemôže narásť! Ja sa ti nedám oklamať.“

„No však potom uvidíš, či tvoj slnečník nebude väčší, ako je teraz.“

To zasa dalo Elči veľa práce, i sa najujkala, kým preukázala, že ona zná skrytý zmysel Belkiných slov, že totižto potom bude mať iný, väčší slnečník, nie že by jej terajší malý na veľký narástol.

Škriepka sa skončila so smiechom; bolo vidno, že obe účastníčky uspokojila. Potom tá menšia, pokyvujúc hlavou, vyslovila svoju práve nadobudnutú mienku:

„Ale sme my dve len smiešne, teta Belka!“

„To jest, len jedna z nás je smiešna,“ opravovala tá väčšia so žartovnou prevahou. Ale tá menšia ju nenechala v platnosti.

„Teda len ty si smiešna, teta Belka?“ stromfovala ju a mala svoju satisfakciu za to, čo ju teta s tým slnečníkom napálila.

I otca a mamu vie podobne stromfovať, keď si nedáme pozor na reči alebo na skutky. Nedávno napríklad, keď sa krmelila po diváne a gombičkou na šatočkách zamotala sa do riedkeho čierneho háčkovania, ktorým je červená divánová poduška obtiahnutá, volala na mňa:

„Mama moja, zachytil sa mi gombík, poďže mi ho odmotať!“

„To si už máš sama vedieť a máš si dávať i pozor, aby si sa vždy nezamotávala. Vidíš, aj ja mám gombíky na šatách, a ja som sa ešte raz nezachytila nimi do tej podušky, keď si ja dávam pozor,“ karhám a dohováram ja ubezpečeno. Ale i pri mne sa teraz dokázalo, že „pýcha pred pádom“. Moja Elča veľmi nevinne sa ma opýtala:

„Moja mama, a či sa ani na obrus nezachytíš?“ a mne na tú jej nevinnú otázku veru ziskrilo sa v očiach i nevedela som, čo napochytre odpovedať, lebo zrazu vynorila sa mi v pamäti dávnejšia, viac ako spred roka nemilá príhoda, keď som raz uzimených hostí, dve dámy, častovala teplým čajom, pri zvrtnutí sa od stola ku kasni zvliekla som na kuse za sebou i kávový obrus, do strapcov ktorého zachytila sa mi gombička na šatách — a to i s plným pohárom čaju a porcelánovou podložkou, ktoré s treskom padli na dlážku. Nuž toto mi v príhodnú chvíľu natrela pod nos moja múdra dcérka so svojou nepohodlne presnou pamäťou.

Keď ju otec zavše náročký chce niečím pohnevať, ona vie tú nástrahu odraziť; ale niekedy sa dá strhnúť. Nedávno po pečienke slávnostne im ponalieval otec do maličkých pohárikov po troške vína s vodou, ktoré Ivan razom vydúchol a hneď viac drel z neho, a Elenka si ho len pomaly pochlipkávala. Po druhý raz nalial Ivanovi z oboch fliaš, Elenke len z jednej, ale tak, aby to nezbadala, a čakal, čo bude. Deti vypili, Elenka nedala ničoho znať na sebe, bez slova vrátila otcovi prázdny pohárik. Jeho to mrzelo, zadrapil sa teda do nej:

„Elča, ale bolo dobré to víno?“

Ona celkom pokojne:

„I voda je dobrá.“

Riekla, obrátila sa a odišla po svojej zábavke. Tak otca prekabátila, pripravila i o čakaný špás. Ivan by istotne bol tú vodu, miesto vína mu podanú, so zlosťou odmietol a dupkajúc nohami, bol by protestoval: „Ňo! Ňo! Nija!“

Ale zato až k slzám napáli moju Elenku, kto jej nechce uveriť, že bábäcia postieľka je Miluška, s ktorou sa ona prechádza a zhovára, polienko dreva že je Miluškin braček, kotúľka z cverien že je lampa a podobne. Tiež nemôže zniesť, keď jej povieme, že otca a mamu nerada, alebo že Belke, Ivanovi nedáme jesť. Vtedy očervenie a jujká, kým sa nespamätá, že je to len žart.

Prosiť, ďakovať, ruku bozkať, to nerada a nechce sa tomu priučiť. Ivan naproti tomu už dávno na znak prosenia sťapne spolu svoje hrubé rúčky, ďakuje nám alebo i pozdravuje nás „pá, pá!“ a ráno nám bez napomenutia príde ruku bozkať. Vôbec vo všetkom sú celkom rozdielnej povahy moje dve deti.

Nový prídavok k raňajšiemu obrázku.

Ako som ráno išla do špajzy vziať potrebné veci na prípravu raňajok, Ivčo, rozumie sa, hneď sa pobral za mnou v najprostejšom negližé: vo svojej krátkej košulici. Odchádzajúc zo špajzy do kuchyne, volala som ho so sebou, ale jeho veľmi zaujíma špajzový inventár, rád si tam pogazduje. Nešiel teda so mnou. No ešte som ani cez pitvor do kuchynských dverí nedošla, už som začula zo špajzy náhly plač. Či by vari za mnou plakal? Veď to inokedy nebýva. Muselo to byť čosi horšie, lebo plač sa stupňoval povážlivou silou. Rýchlo som ja tam pohodila škatuľku, i plechovičku, i mierku a letela k špajzovým dverám, s hrôzou domýšľajúc sa čohosi strašného, že Ivan iste niečo ťažkého zvalil na seba, že si ruky prisekol do zásuvky alebo sa na nejakom skle porezal.

Chvatom otvorím dvere, temer vytrhnúc kľučku a — zo zdesenia naskutku nastalo preladenie do smiechu, ako som zazrela ten komický obrázok hneď v kútiku pri samých dverách. Môj krátky všetečníček totižto sedel v šaflíku medzi sviežimi zelenými uhorkami, ktoré tam boli od večera zaliate studenou vodou. Ako ma zazrel, zmiernil nárek, v nádeji na pomoc upieral na mňa zaslzené, utrápené očká i vystieral rúčky. Bol celkom v bezpomocnom položení, lebo iste ako sa chcel von vychamrať, najťažšou čiastočkou tela tým hlbšie zaviazol do uhoriek, nôžkami nemohol sa zaprieť, lebo mu trčali hore popri okraji šaflíka. Nuž do takej omáčky sa dostal, chudáčik všetečný, a ja posiaľ neviem, akým činom sa mu to mohlo tak podariť.

Keď som ho potom z toho nedobrovoľného sediaceho kúpeľa vytiahla, mokré, červené, studenou vodou ochladené stehienka vyutierala, hneď sa mal ku dverám, chytil sa oboma ručičkami verají a z tohto bezpečného postavenia potom už, obrátiac tvár cez plece naspäť, placho sa podíval ešte raz na miesto svojej nehody — a náhlivo zaberal preč, čím ďalej od špajzy. Som zvedavá, či je nadlho od nej vyliečený. Kedykoľvek chce ísť ta za mnou a ja ho vystríham: „Neiď sem. lebo zasa si sadneš do uhoriek,“ on zastane, pozre do kútika, kde bol šaflík s uhorkami, a netrúfa si prekročiť prah. Už i on zakusuje začiatky školy života.

September 1880

Môj Ivan začína byť zdvorilý, keď vidí, že sa mu to vypláca.

„Posém aba,“ alebo: „Posém, posém ete guňu (dyňu)!“ nalieha tak milo a snažne, že je nemožné neurobiť mu po vôli. Keď si ma chce pre niektorú svoju žiadosť získať, hľadí sa dostať „ole“ ku mne, tuľká ma svojou mäkkou rúčkou po líci a sľubuje mi: „Dám ťaťu“ (čaču).

Ráno, keď idem raňajkovať, už je najedený, ale zato by si za svet neodpustil prikmotriť sa „olé“, omáčať si chlebík do mojej kávy a zavše i zachlipnúť si z nej. Pritom, pravda, i mňa ponúka, ale nedávno ma okríkol: „Nanáš!“ keď som si zo svojej vlastnej kávy zastrebla. No hneď i nahliadol, že sa nepekne zachoval, a celkom premeneným hláskom začal zahovárať: „Vidíš, hoľoľo — sasa!“ — a veľkými, utrápenými očkami pozrel na mňa. Tým, že „hoľoľo“ (horelo) už dávno za—

tušúva nemilé pre neho veci, ako Elenka svojím časom tým, že „pší“ (prší dážď).

Milý je, keď ma objíme okolo hrdla a šepká mi polohlasným šepotom nejakú svoju žiadosť, pričom z najbližšej blízkosti, s vnikavým sústredeným výrazom norí svoj zrak do môjho. Keď jeho rečiam nevenujem dosť pozornosti, ak napríklad čítam niečo a on mi sedí na lone, chytí ma za nos, obráti moju tvár k sebe a tak si vynúti moju pozornosť.

„Mama, poď sem, ťu, páci!“ (čiže nech sa ti páči), invituje ma zdvorilo, sediac na zemi, ťapkajúc rúčkou vedľa seba. Ak sa mu dám naviesť a sadnem si k nemu, hneď si ukladá hlávku bokom na moje lono a jedným milým, žiariacim očkom kuká hore ku mne.

„A ťa môžem zjesť?“ opýtam sa ho zavše, očarená jeho milotou.

On nedovoľuje; pokrúca hlávkou.

„Ja ťa zjem — celého ťa spapám — ham, ham!“ zastrájam sa.

Ale on sa nenaľaká, vie, že sú to len akési daromné reči.

Keď nám Belka odišla a Elenku sme tiež na čas nechali u starého apu v Mošovciach, ostal nám sám Ivanko na potešenie. Zavše vyveduje, „titu Bľu“, i „Alinku“, že „deze je?“ a potom s tragickým prízvukom výprava, že „pác tita – Aľa pác!“ (preč).

„Ecec, poď tu, páci, apa, páci!“ ťapká Ivan, sediaci na koberčeku na dlážke, rúčkou vedľa seba a horlivo pošinuje sa ďalej na stranu, kýmkoľvek si otec k nemu nesadne. Potom hneď z druhej strany hodí sa k otcovi i Elenka a obaja začnú sa váľať po ňom i robia kriky a smiechy. Keď im v nepozorovanej chvíli umkne a schová sa niekam do kútika, bežia za ním s krikom, chvatnú ho za ruky a v neobyčajnej jednomyseľnosti vlečú ho ako previnilca naspäť na predošlé miesto.

Potom jedia spolu z taniera černice. Otec kŕmi deti na dve strany, deti z dvoch strán navzájom kŕmia otca, pretekajúc sa, takže on ani nevládze poberať všetky černice, ktoré mu do úst tisnú. Po chvíli všetci traja majú od nich počerneté ústa i prsty a smejú sa jedni z druhých. Ja zbieram potrúsené černice z remeníc (kožených zásteriek) detí a nastane pucovanie.

Pozdejšie zasa jedli zrelé slivôčky. Elenka sama, Ivanovi som ja vyberala z nich kôstky a po pol slivôčke sádzala do úst. Za toto ustávanie on, nevďačníček malý, pozerajúc na moje slivkovou šťavou zatečené prsty, medzi jedením stihol poznamenať: „Aká babľa ty si —,“ na čom sa Elenka smiechom zachodila.

Večer, už pri lampovom svetle, prišiel z kuchyne do subjektskej, zamieril ku kredencu, roztvoril si oboje dveriec dokorán a štátal—štuchal čosi v košíku medzi náčiním. Potom s lyžičkou v hrsti prišiel ku stolu, lyžičku podrobil bedlivej prehliadke pri svetle a — vrátil sa s ňou ku kredencu. Znova štáranie v košíku. Znova prehliadka lyžičky pri svetle — i znova návrat ku kredencu a prehŕňanie v košíku. Šla som ta, čo to má znamenať. On vystrel rúčku s lyžičkou proti mne: „Ani ťú?“

Vysvitlo, že hľadal svoju lyžičku, lebo chcel ísť jesť zelenú fazuľku so slúžkami do kuchyne — môj papčo malý.

Október 1880

Vyše týždňa bol Ivan v akomsi chorobnom stave, mrzutý, nepokojný, dráždivý. I v horúčosti býval, i hlava ho bolievala a stratil chuť do jedenia. Trnula som strachom, že sú to prípravy na akúsi nebezpečnú chorobu. Nemala som pokoja pri ňom a pre neho ani vo dne ani v noci. No, chvalabohu, už prichádza k sebe. Nielen apetít sa mu prinavracia, ale i huncútske mušky mu zas ožívajú. Len miestami ešte ho akýsi výsyp znepokojuje.

Ale ani v chorobnej nálade, ani v tuhších záchvatoch, keď sa musel ozaj zle cítiť, nespreneverila sa mu jeho dojemná milota. Na noc brávala som si ho k sebe do postele i preto, aby som ho mohla udržať zakrytého, keď sa ustavične nepokojil a skopával, i preto, že sám len pri mne chcel byť. A noci bývali nepokojné. Každú chvíľu sa budil, akoby vôbec nebol spal. A keď som ja ticho ležala, bývalo mu otupno. Zdvihol hlávku, kukol na mňa a zas ju položil čím bližšie ku mne na hlavnicu.

0 chvíľu mi trochu váhavo a nesmelo prešiel rúčkou po tvári, akoby ma tuľkal, a oslovil ma: „Mama?“ V jeho hlásku bola

i otázka, či nespím, a ak spím, tajila sa v ňom prosba, aby som

sa nehnevala, že ma budí. Keď som sa mu ozvala a ho tiež potuľkala, celý oživol a začal mi hneď jasným hláskom všeličo rozprávať. Že je tam had a že „ňoňo had! Abokom edím potom, choďami, alici,“ vyhrážal sa mu. Potom žabku vyvolával: „Poď, žabka! Poď ťu, sem ko mne — poď, žabka!“ Po stenách pozeral, že je tam „abáz“ (obraz), „edini“ (hodiny) a na povale že sú „hadi a dasý“ (hrady a dosky) že ich je „tlí, osém, deváť“. Otca vyvedúval, že či „búva ponteli“, i načahoval sa k divánu, že „vidíís, búva Al'anka sasa!“ — to „vidíís“ natiahnuc takým milým hláskom, ako keď vtáča zašvitorí. I chcel sa pobrať, že „aklije Alinku“, keď videl, že má nôžku na paplóniku vyloženú. I vody jej kázal dať, taký bol starostlivý. Podobalo sa to, akoby sa všemožne bol usiloval mňa zabávať, aby som len nezaspala. Ak som sa mu dlhšie neozvala, hneď ma chytal za tvár a rýchlo, napnuto ma oslovil: „Mama?“ Ako som sa mu ozvala, naskutku rozprával svoje milé táraninky. I vrabce v tŕní mu prišli na rozumček. „ A té ľapce toho tíňa, tinď, bing, tíňa, tíňa.“ Raz sa plašil, že „bobo ide“ a že bobáka „puľucom“ (palicou) ubijeme. Keď som ho uisťovala, že niet nijakého boba, hneď sa potešoval, že „nie bobo ide“. Ale na to miesto mu zasa „pokňaň“ (potkan) nedal pokoja a ukazoval kdesi na pec, že je tam. V tejto chorobe, cez tie bezsenné noci naučil sa súvisle a rozumne hovoriť — nepredarmo ľudia vravia, že v chorobe zreje dieťa.

Raz po takom diškurovaní pritiahol si ručičkou moju tvár k sebe a bozkal ma len tak naspamäť, cez líce, kade zasiahol. „Aj ty bozkaj,“ vyžiadal si hneď potom, a keď sa mu stalo po vôli, spokojne sa uložil na bôčik. O chvíľu ma zas uistil, že ma má „ľada“, a keď som mu odvetila, že i ja jeho mám „ľada“, bol zasa veľmi spokojný. On, môj zlatušký, ma iste svojou milotou a mimoriadnym preukazovaním mi lásky chcel odmeniť za moje ustávanie a trpezlivosť pri jeho chorobe. Zväčša býval taký premilý, že som vďačne bola s ním hore dokiaľkoľvek, hoci som potom vo dne bývala od nevyspatosti mdlá. Obyčajne až k ránu začal tíchnuť, len ma ešte tu i tu osloviac a potuľkajúc po tvári. Napokon sme obaja zaspali — len čo ma raz Elenka, postrašená akýmsi zlým snom, vyrušila z usínania, škrabúc sa z divána ku mne.

Škoda pekných časov — moje deti nemôžu chodiť do poľa na prechádzky. Málokedy nám už privoláva Ivčo zo schodov, odchádzajúci, svoje „pá, pá!“ alebo „cam sa!“ (porúčam sa). Zasa sa obracajú viac ku knižkám, ktoré cez leto nemali vo vzácnosti. Ivan kukáva do svojho starého (kadavovského) „budikáľa“, „baľaľája“, „medikáľa“ — to sú jeho názvy pre šlabikár — vyhľadáva v ňom „tížiky, mešičky“ (krížiky, hviezdičky) a dva malé obrázky: modliace sa dieťa a chlapčeka, chytajúceho motýľa. „Modí sa, húď'a (chúďa) — pozi, mama, modí sa,“ ukazuje mi na prvý ľútostivým hláskom. A na chlapca sa hnevá, že chytá motýľa, má to iste za barbarstvo, lebo sa mu vyhráža: „Dám ti obokom, ulicu, doľu had'ami!“ On chce nemilých mu vždy aj oblokom, aj schodmi expedovať na ulicu. Zavše študujú tiež Taubenrauchov cenník; Elenka vyčituje nemecké názvy zobrazených predmetov, prenasledujúc ma ustavične otázkami, čo to znamená a ako sa má vysloviť, a ustrojuje si celé lekcie z nemčiny. Obyčajne si roztvorený cenník dá na dlážku alebo na podnožku, kvokne si predeň a pohrúži sa do polohlasného štúdia. Ivan sa jej pridruží, ľahne si na bruško a pohrúži sa do polohlasného štúdia. Ivan sa jej pridruží, ľahne si na bruško a hovorí všetko za ňou, na čom sa ona i smeje, i hnevá. Keď im ja ujdem za svojou prácou, hladia sa zmocniť otca, aby im vysvetľoval. Ivan ide k nemu: „Daj uku,“ chytí ho za ruku, dovedie ku knihe, stiahne oboma svojimi rúčkami dolu a dolípa: „Ča je ťo? Ča je ťoťo?“ďubkajúc prštekom po predmetoch. „Už som ti povedala, že je to parazól!“ mrzí sa Elenka, keď ďubkal po dáždnikoch. „Pozelój?“ opakuje dôležito. A keď na druhej strane zasa nájdu dáždniky, ťapká na ne rúčkou a vykrikuje! „Bozolélíí! A ťu nakomanký!“ (rukávniky — mufy), nedbajúc na otcovo vysvetľovanie, že parazól je slnečník, a toto že sú dáždniky. O chvíľu sú mu rukávniky už „nenékupky“ —vôbec všetky slová na smiešne skomolí.

Ak im otec chce uniknúť, hneď ho Ivan chytá za ruku: „Deď, deď!“ (seď), a čochvíľa sa medzi nimi vyvinie riadna nemecká lekcia.

Ivan: „Ča je bľaček?“ Otec: „Der Bruder.“ Ivan: „De bú—deľ?“ A testlička? „Die Schwester.“ „Di peteľ? A ecec?“ „Der Vater.“ „De páteľ? A mama?“ „Die Mutter.“ „Di mateľ?“ Takto im to ide vyšliapanou cestičkou ani po masle, kým sa otec po biede nevyslobodí z ich zajatia.

November 1880

Ivanove raňajšie diškurzy s otecom v posteli sú už oveľa zrozumiteľnejšie a obsažnejšie, ako bývali pred rokom. Keď sa ráno prebudí, žmurkajúc a s úsmevom pozerajúc na nás, sadne si a oznamuje, že „ož boble búvav“, alebo novšie: „ož ďoble spav“, a akoby to inak ani nemohlo byť, driape sa k otcovi „ponteli“, preštveria sa cez neho ku stene, keď sa tam umiesti, najprv si mäkkými dlaňkami napraví k sebe otcovu tvár a hneď mu sľubuje: „Bodem ti ospávať.“ Potom akýmsi odlišným rozpravným, akoby do diaľky zaletujúcim hlasom prednesie svoju „ospávku“, že: „Bov tácik, lítav ósoko, ósokó — — domom, domóóm!“ (domov totižto).

Toto je každodenný úvod. Tým si akoby vydobýva zásluhu na to, aby otec teraz jemu rozprával. „Ož ty ospávaj,“ pobáda ho a nastane vyjednávanie, o čom rozprávať, i vyjde z toho pre Ivana dvojaký zisk, lebo čochvíľa mu otec spieva napríklad: „Mala babka jedného capka, drn—drn—drn, drn—drn—drn, jedného capka. Preskočil jej do záhradky, pošliapal jej všetky hriadky,“ a tak ďalej, a tak ďalej. Potom, keď Ivan pýta, „ete“, nasleduje: „Pani matka, už tí hostia idú k nám, Janko Krásny na koníku, Haraburda na vozíku, a ten neboráčik Kostrubáčik na červivom psíku.“ Túto pesničku už otec nemôže jedným dúškom vyspievať, lebo Elenka zo svojho divána nezdrží sa šomrať a protestovať proti straníckej nespravodlivosti „pani matky“, ktorá Jankovi Krásnemu dopraje všetko najlepšie a najkrajšie, a neboráčika Kostrubáčika odbaví najhorším a najšpatnejším. Ani pri „Pásol by ja kozy“ nikdy sa bez škriepky medzi ňou a otcom neobíde. Ona

to chce mať, ako sa raz naučila: „— — — ale ma to mrzí, že každá kozička hore uško drží,“ a otec chce spievať o chvostíku. Nuž také rozprávky, spevy a debaty sa udávajú v našej izbe za šerého rána.

A po raňajkách dostavujú sa dozvuky. Deti prechádzajú sa spolu po izbe, rúčky na chrbátiky založené (čo Ivanovi akosi ťažko padne, len nazad vyvrátené a popri bôčkoch priložené si ich drží) a prespevujú si, Elenka veľmi vysokým sopránom, ale známym nápevom, Ivčo síce neznámym a dosť neurčitým nápevom, ale zato veľmi milým hláskom. On vždy o vetu pozdejšie ako Elenka, čo od nej pochytí. Keď si ona prespevuje Kačičku divokú (nad ktorou si už nejeden raz poplakala od ľútosti pri jej kviľbe nad svojimi drobnými deťmi, keď jej šuhaj, dobrý strelec, strelil do boka), on sa bokom díva na ňu a ľútostivým hláskom všelijako varíruje a komolí pôvodný text, začnúc si: „Tacica divoká, de si boľa, lítaľa?“ Keď začnú o babke s capkom, Ivana počuť len „din, din, din — din, din, din“ a o chvíľu už opakuje „ale ma mľzí, ale ma mľzí!“ Elenka si nôti: „Tá mošovská veža, pekná, vysoká, preletela cez ňu hujska divoká –“a Ivan za ňou: „Osoká míža pekná — osoká míža –“ a hneď zasa preskočí na „Kľásneho Janka“ a „na mozíku Haľabuľdu“ a čochvíľa zasa: „Ja som sa ňazďau, že je ľuckej pás“ (ľudský špás). Mieša a komolí všetko spolu, čo mu utkvelo v rozumčeku a čo koľko—toľko vie vypovedať.

Z toho, rozumie sa, každú chvíľu povstáva zvada a kucapaca, lebo Elenku mýli takýto jeho sprievod a tuho sa začne proti nemu ohradzovať. „Jaj, tento Ivan — načo chodíš za mnou, ty — ty –“

„Ti ňachoľ (znachor),“ pomôže jej Ivčo celkom naivne, keď vidí, že sa ona nevie rozhodnúť, ako by mu mala vynadať. I nadávku „homoľok“ (holomok) si, neuraziac sa, na seba dopúšťa. A on keď sa nahnevá, nadáva, že „ťaľá Benčička“. Náladám i on podlieha, ako iní hodnoverní ľudia. Ani do spevu nie je vždy naladený. Keď ho niekedy popýtame, aby niečo opakoval, čo spieval alebo povedal, nakrátko nás odbaví: „Nemiem!“ A keď sa cíti urazeným, rovno nám vypovedá priateľstvo, že: „Ož nebodem havaľať!“ čiže, že sa nebude viac s nami zhovárať. A síce týmto nás zvysoka tresce i vtedy, keď sa on v niečom previní a vie, že by mal dostať hrešenie. Vtedy sa nechce „havaľať“ s nami. Ale len čo ho zlá vôlička prejde, hneď sa hlási rýchlo a milo: „Ož miem!“ „Ož bodem havaľať!“ „Ož ďaľo!“ (keď sa totižto prv hneval, že „nedá, nedá sa ti“, ak sa mu niečo nedarilo, čo chcel vykonať). Niekedy aj Elenku kritizuje, že „Aľanka nemie“. Keď si nedávno pre takú jeho kritiku poplakala, hneď s úprimným súcitom okolo nej: „Ča ti jé, Aľanka? Ča ti jé?“ a znášal jej všetko možné, čo by jej radosť urobilo, aby sa uspokojila. Večer, keď ona už leží na diváne pod paplónom, dovlečie všetky svoje perinky z vozíka „akliť Aľanku“ a nakopí ich na ňu.

Ešte november 1880

Náš Ivan robí v spoločenskej uhladenosti veľké pokroky. „Na davá pánbof“ (na zdravie Pán Boh), povie nám, keď sa nám kýchne, nedbajúc, že je to už zastaraná móda. A keď jemu nová Marka (ktorá je lepšia a jemnejšia, ako bola predošlá Marienka) v podobnom prípade zazdravká: „Pánboh ťa pozdrav!“ — on celkom pokojne, ani neprerušiac sa v zaneprázdnení, odvetí svojím milým hláskom: „Dokujem!“ (ďakujem).

I nás priúča podobnej móresnosti. „Ako mi povieš, mama?“ opýtal sa ma dnes, keď sa mu kýchlo. Miništroval čosi pri otcovom stolíku, chrbátikom ku mne, nuž len cez plece obrátil ku mne pri tej otázke tvár.

„Na davá pánbof!“ ohlásila som sa rýchlo.

„Tak nie, mama, tak nie!“ ohradzoval sa rozhodne a naliehavo. Keď my napodobňujeme jeho reč, to sa mu vidí byť akoby vysmievaním, má to nerád.

Na všetko, čo nepozná, opytuje sa: „Čo je to biľo?“ — ako raz Elenku bol počul opýtať sa na očistené na pečenie prasiatko: „Čo je to bielo?“ Čo sa mu páči, označuje ako „ťo ňaše“. Nedávno, keď mal zapálenie hrdla, robila som mu odvarky zo zeliniek proti kašľu a i dobre som mu ich osladila. To sa mu páčilo. „Posém, daj mi, daj mi!“ drel za každým zakašlaním. „Čo?“ reku. „Ťú,“ ukazoval prštekom na skriňu, kde bola šálka s odvarkom. „Ťú ňašu,“ dodal s milým úsmevom, presvedčený, že teraz už iste porozumiem. I v noci si viac ráz pýtal, „bidicinku“ (medicínku) – „ťú ňašu.“

Keď ma nedávno udrel hlávkou do čela, ako som bola nad ním nahnutá a on sa zrazu podhodil, on mi, môj zlatušký, hneď a hneď začal sľubovať: „Dám ti abúčko, aj nušičku (hruštičku),“ hoci jemu, chudáčikovi, hlávka nemenej špela ako mne čelo. Keď som mu ju pobozkala na udretom mieste, hneď zas obracal ku mne tváričku že „de? de?“ (kde?) a vidiac očervenené miesto na mojom čele, znova horlivo sľuboval: „Dám ti nuštičku, ťú ňašu“ ale po pauze aj opatrne doložil, že „ajtľá“ (zajtra), lebo sa zbadal, že svoj sľub nemôže z prázdnej rúčky hneď uskutočniť. Už sa i v ňom budí akási politika. I s otcom ráno v posteli si už viac ráz posprobúvali tvrdosť lebiek, až to hrklo; ale náraz, rozumie sa, šiel vždy zo strany tej malej, nepokojnej hlávky. Zavše aj otec zosŕka, aj Ivan sa do plaču nastrája, kým sa po chlapsky nepremôže, ale vždy hneď na seba berie všetku vinu a prvá starosť mu je len nás uchlácholiť, totižto toho, koho udrel. Dnes ráno, nechtiac, mňa udrel hlávkou po hlave a nedbajúc na vlastnú bolesť, hneď ma začal ľahunko a nežne hladkať po tvári: „Nie, mama moja, nie!“ prehováral ma, potom si ťapkal rúčkou na bruško, usilovne ma vyzývajúc: „Poľož si vavičku!“ — že si totižto „vavičku“ (hlavičku) mám položiť na jeho lono, aby mi bolesť prešla, ako to on robieva pri mne, keď sa mu stane ublíženie.

I ešte pozde potom, popoludní, zrazu ma naprostred izby začal objímať a s neopísateľnou úprimnosťou, skrúšene upierajúc pozor hore ku mne, ma ubezpečoval: „Ja teba neododlem, mama moja, — ja ťa už neododlem!“ Dosť som premýšľala, čo by to „ododlanie“ malo znamenať, a nemôžem uhádnuť. Iste mu len prišiel zasa na rozumček ten raňajší karambol našich hláv.

Keď som sa k nemu sklonila, aby som ho preto poláskala, hneď zabudol na všetku nežnosť, len mal starosť, ako by ma hore dostal. Začal ma dvíhať zo všetkých síl a netrpezlivo ma napomínal: „Taň, mama, taň!“

Keď sme sa večer všetci zišli k večeri do teplej subjektskej izby, celá izba sa ozývala štebotom malého Ivana, a jeho samého nikde nebolo vidno. Marka a Zuzka ho hojdali v plachte, ktorú s inou bielizňou mali povyťahovať a poskladať na mangľovanie. Teda odtiaľ vychádzali jeho pokriky. Keď nám ho, roztiahnuc plachtu, ukázali, začal si hneď strhávať pásikavú šatku, ktorú mu okolo hlavy ovili, kričiac pritom; „Doľu šakňu, dolu šakňu!“

Ako ho slúžky zošuchli na koberec a vzali do roboty nasledujúcu plachtu, hneď sa zobral a „napľú ja, napľu ja!“ (najprv ja), vešal sa na plachtu. „Ete máľať — šúlekmálek!“ (Ešte váľať, šúlek—válek) a Elenka od samého smiechu, v ktorom jej Zuzka a Marka prízvukovali, nestihla sa postaviť, že je už na nej rad vliezť do plachty. I Tref bol pri tom, očňuchával deti, mal v očiach smiech a svojím tvrdým chvostom potrepával napruženú, plachtu, v ktorej sa Ivan oháňal — a Elenka sa preto už zachodila smiechom.

Po dlhšom utišovaní rozjarenosti usporiadali sme sa k večeri i šomrali sme na Trefa, že, tiež rozrárožený, ustavične sa premotával dverami medzi izbou a kuchyňou. Ivan u otca na lone uvelebený, nakladal nášmu učňovi:

„Mik—kľuš, choď apuliť, tam, choď!“

Keď si však „Mik—kľuš“ jeho rozkaz nevšímal, podľa toho, že „rozkáž pán, urob sám“, zošuchol sa Ivčo dolu pod stôl, zohnutý vyliezol spod jeho druhého konca a sám išiel dvere „apuliť“ (zatvoriť). No Tref od kuchyne len raz zatiahol dlabou po nich, hneď sa zasa roztvorili a temer aj Ivana zasotili. To jeho vzpružilo k väčšej energii: zaplesol ich s dôrazom. Tu však stal sa nešeredný tresk: kutáč, nevedno odkiaľ a ako, zrazu tam padol na dlážku.

Vtom skočí Elča, vedľa mňa sediaca, zo stoličky.

„Musí tam stáť, lebo strčil v kuchyni lopatku, nuž som ho preto do kútika postavila,“ ozvala sa náhle, s neúprosnou prísnosťou v hlase. Išla ta a milý kutáč zasa postavila hore kvačkou za dvere do kútika.

Pri večeri nastala medzi mnou a Ivčom veľká rozopra — pre kúsok chlebíka, ktorý nechcel zjesť. Deti totižto mali na večeru pečené husacie stehno, zvýšené od predošlého dňa, a že bolo mastné, nakladala som im jesť ho s chlebom. Elenka ako—tak poslúchla, ale Ivanovi chutilo len samé mäsko, nikam si nechcel chuť kaziť chlebom, až sa mi napokon i do plaču pustil, keď som ho len ním núkala. Keď sme odišli od večere, vzala som do našej izby i ten kúsok chleba, že mu ho pozdejšie nadiktujem.

V príhodnú chvíľu teda obrátila som sa k nemu: „Ivan môj, či rád máš mamu?“ Pozrel na mňa akýmsi ľútostivým, hlbokým pohľadom a miesto priamej odpovede riekol pokorným hláskom: „Ož bodem libíka –“ i prišiel ku mne a pojedol ten kúsok chleba. Mňa dojalo, že tak hneď porozumel, kam ja svojou otázkou mierim, a že sa tak obmäkčil. Celý večer bol môj hlavánik milý, ukladal si hlávku na moje lono a napokon i zaspal na mojich rukách.

Ale dojmy z večernej „scény“ znepokojili ho i vo sne. V noci vykríkol: „Nedá husacinky! Eľa, ňo!“ I keď sa prebral, ešte to opakoval. Ráno zas ešte za tmy začal kopať nohami do vo—

zíka, že až spraskal, a: „Ezizla! Ezizla!“ volal hnevnoplačlivým hlasom. Skočila som k nemu.

„Kto ti čo odhryzol?“ reku.

„Mama! Mama!“

„A čo ti mama odhryzla?“

„Libík,“ vetil žalostne a všetky naše prehovárania, že sa mu to len snívalo, nestáli nič, on len mal ťažké srdiečko na mňa. I pozdejšie, medzi najlepším samopašením v otcovej posteli, zas mu prišlo na rozumček, že „mama ezizla libík“. Tak som v to ráno nevinne pred ním vyhorela, keď on ešte nevie rozdiel medzi snom a skutočnosťou.

27. december 1880

Dnes večer o desiatej hodine bude mať môj Ivan dva roky —ako ten čas uteká! I zdržať by som ho chcela, aby mi neuniesol milotu mojich detí — lebo vidím inde, že čím sú deti staršie, tým menej sú milé — i poháňať by som ho chcela, aby moje deti rástli a vyvíjali sa na duchu i na tele, žeby pominul tento stav ustavičnej napnutej pozornosti a starosti s nimi a nastúpil už nejaký lepší, pokojnejší. Či nastúpi taký? Obávam sa, že vari nie. Všetky matky sa ponosujú na ťažkosti spojené s výchovou detí — i kým sú deti malé, i ešte viac, keď sú veľké. I ja sa bojím snovať svetlé nádeje do budúcnosti, ale zbožné žiadosti a túžby sa nedajú odbyť.

Aspoň len v tom keby ma mohol niekto ubezpečiť, že nebudú nezdarné a že si ich k dospelosti dochovám, tieto svoje dve deti. Že mi neumrie ani jedno a že ich ani ja predčasne neodumriem. Sirotám býva na svete zle, a zasa dieťa stratiť musí byť pre rodiča niečo neopísateľne hrozné. Od jedného i od druhého chráň nás, Bože! Mňa často trápia akési temné obavy — hádam preto, že Elenka je slabé dieťa. A teraz som okrem toho zostrašená. Nedávno umrela na sypanicu Margitka G—ovie, s ktorou sa Elenka často schádzala, a teraz ich zasa dostala Mirka S—ovie. Bojím sa deti pustiť niekam z domu.

Teraz ešte majú radosť s hračkami, čo im na Štedrý večer Ježiško, podľa Ivana „ziško doblí, pokoľný“ doniesol. Elenke voskovú bávu v bielej perinke, ležiacu v hodnom košinovom vozíku. Je pekná a páči sa aj Ivanovi, mrzí ho veľmi, že sa mu nedáme s ňou hrať. Ale ani sama Elenka sa nebaví s ňou, len si ju každý deň na chvíľu ide navštíviť do veľkej izby. Chce si ju vraj do roka, kým zasa Ježiško príde, celkom peknou udržať. Ivan dostal „kovkáleň“ — kolky a guľky a kolkúva sa s otcom. Keď otec odíde, i on nechá hru tak. On vôbec vždy by chcel mať našu spoločnosť; keby sme mohli a postačili vždy sa s ním hrať, vari nikdy by sa preč z domu nežiadal.

Reč sa mu každú chvíľu mení — vyvíja. Jabĺčko mu nedávno ešte bolo „abúčko“, dnes mu je už „zabocko“, pančušky mu boli „tlimti“, dnes sú mu „tlimtle“, sklep mu bol „cep“, teraz „clep“ a tak podobne, ale svoje extra—formy: šuľčak, škľabčak, cmuľčak verne zachováva. Zemiak mu je „midák“, papier „paplej“, chlap „chvat“. Ak ho pochválime, že je on fajn chlapček, s úľu—bou si zopakuje, že „fian“'. Elenku, do svojho šlabikára pohrúženú, ide examenovať: „Kde más bokňu (bodku)? Kde más clajku (čiarku)?“ Jeho š, č, ž nedá sa písmom označiť, ani čiarkou, ani bez čiarky, preto je v týchto zápiskoch v tom nedôslednosť. Znie ono nesmierne milo a prísluší jedine detskému jazýčku. Dospelý ho za svet tak nevyšušle. „Kde je „bša“?“ vyzveduje zvedavo, keď mu Elenka po líčku štipka prstami, že mu vraj „blšu“ chytá. Ak som ho ja mihalnicami pošimrala po líčku, keď si svoju tvár primkol k mojej, zaprie sa, akoby na obranu, laktíkom do môjho pleca a čím ďalej odtiahnuc tvár, hľadí mi do očí, huncútsky sa usmieva a ohradzuje sa: „Ale, nezec mi líčko!“

Moje deti milé, malé — moje poklady najdrahšie! Kde sa len berie u mňa tá láska k nim — veď som ja o nej nevedela, kým som ich nemala. Sú dievčatá od prírody nadané citom a porozumením pre deti, ktoré sa s nimi rady bavia, s trpezlivosťou ich obhajujú a znášajú ich zvôľu, vôbec vždy zaujímajú sa o ne a s láskou sa majú k nim. Predurčené to mamičky. Ja som k týmto nepatrila. Nerozumela som deťom. Keď plakali, boli mi pre maznavosť protivné; keď samopašili, robili zhony a nezdoby, boli mi neznesiteľné, bola by som ich čím ďalej od seba odohnala; keď boli zlostné a sebevoľné, bola by ich schuti vyšibala prútom. Teraz na ne inak pozerám — moje vlastné ma tomu naučili. I deti majú svoje, hoci podľa našej mienky bezpodstatné, ale v nich vznikajúce a im práve také dôležité záujmy, ako nám naše. Majú svoje žiale, ktoré sú im také bolestné ako nám naše. Majú svoje radosti a veselosti, ktorým podľa svojej mravom ešte neviazanej detskej prírody dávajú i neviazaný, hlučný výraz. Majú svoju prirodzenú detskú, iste samým ich Stvoriteľom im nadelenú milotu, ktorá je nevýslovne do— jemná a očarujúca tým, že je neschválna, že samy sú si jej nepovedomé. Ale napokon majú i svoje chyby, tiež nepovedomé, o ktorých nevieme, kde sa berú. Dedia ich deti po rodičoch a prarodičoch donekonečna, ako ich i tí dedili…

Kým sú deti malé, tie chyby nie sú nadmieru zrejmé, ale ako deti rastú, rastú spolu aj ich chyby. Tak to všade pozorujem. Predtým keď ma pri cudzích deťoch hnevali ich často i dosť hrubé chyby, bola som presvedčená, že tieto padajú na vrub jedine rodičovskej nedbalosti, že keby sa len rodičia vážne a vytrvale na to vzali, mohli by ich celkom vyhladiť a vykoreniť. No teraz i o tomto začínajú sa mi myšlienky inak krútiť. Vidím, že všetci rodičia chceli by mať bezchybné deti, i krešú ich podľa toho pravým i nepravým spôsobom — vždy v dobrej snahe — ale do bezchybnosti neokrešú ich nikdy, ani jedni. To je otupné…

I moje deti majú svoje chyby, najmä u Elenky už sa začínajú javiť. Ona je síce múdre dievčatko, často až veľmi múdre, že nad tým viac žasnem, ako by som sa tomu tešila, ale táto múdrosť nevylučuje u nej chyby, len azda pozdejšie ich prekoná. A moja Elenka je i šľachetná dušička, hotová letieť každému na pomoc, varovať každého pred možnou nehodou, nedopustiť nikomu krivdy, plakať nad nešťastím iných — a jednako, bezpochyby z toho istého prameňa, ukazuje sa pri nej istá nepoddajnosť, osoblivosť, neuznanie svojej chyby, urazenosť, keď sa jej neprisúdi to, čo sama za dobré uznáva. Čo sa jej nakladá, nechce poslúchať, kým sa jej toho potreba neodôvodní. A na dôvody má zasa svoje často zelené protidôvody. Taká je ona. V mnohých záhyboch jej povahy ju ani nechápem, lebo vo svojej nemám kľúča k nej, preto mi je i ťažko na ňu vplývať.

Celkom inakší je Ivan. Toho chápem v každom hnutí jeho prostej dušičky a úprimného srdiečka — hoci on tie svoje hnutia ešte veľmi nedostatočne vyjadruje slovami. Ale vyjadruje ich celým svojím konaním. Každým svojím pohybom a originálnym posunkom, nevypočítaným, každým úsmevom, ktorý u neho hrá v storakej premene — a nadovšetko svojimi výraznými, žiarivými očkami, z ktorých pri živšom pohnutí až sa sypú jeho prudké city a naivné, rýchle myšlienočky — a zavše srší z nich i hnev. Táto prudkosť a hnevlivosť je dosiaľ jediné, čo sa mu môže pripočítať za chybu. Všetko ostatné ešte ukryté je v jeho neopísateľnej detskej milote a nevinnej prostote, ktorou očaruje a vyvoláva lásku nielen u nás, ale u každého, kto má príležitosť pozorovať ho.

„Ty môj sprostáčik premilý!“ vynadala som mu, keď sa ako taký vyznačil.

„Doblí,“ doložil on k tomu.

„A či si naozaj dobrý?“

„Nie,“pokrútil po krátkom premýšľaní hlávkou.

Nechcela by som síce, aby táto, „sprostučká“ doba ešte u neho dlho potrvala, ale jednako i obávam sa toho, čo príde, keď ona pominie. Tvrdo čakám, aby bol väčší a múdrejší, ale mám pritom nejasné tušenie, že potom nikdy viac nepocítim z neho tej rozkoše, čo teraz. Veď keď znenazdania zazriem niekde v kútiku pri zábavke, alebo niekde ponad stoličku čnieť jeho ostrihanú hlávku, musím ísť ta a vybozkávať ju — nemôžem inak. Keď ho začujem na ulici veselo a smiešne krákoriť, hneď sa mi srdce rozveselí, jeho hlások ma osvieži a i od najsúrnejšej práce musím ísť k obloku podívať sa na neho. Jeho radosť i mňa obživí; jeho bôľ ja väčšmi cítim ako on sám. Keď ho počujem plakať, už súcítim s ním, a hoci neznám príčinu jeho plaču i viem, že môže byť celkom lichá, jednako neodolateľne žiada sa mi privinúť k sebe a potešiť, upokojiť svojho malého užialeného chlapčeka. A ešte najmä keď ma v niečom nahneval a ja som ho pokarhala a so zármutkom sa od neho odvrátila, a on utrápený, kajúcny, so zaslzenými, prosebnými očkami chodí za mnou a nemá pokoja, kým mu neodpustím, vtedy sa zo všetkej sily musím zdržiavať, aby som ho predčasne láskou nezahrnula. Viem, že pri výchove detí nesmiem podliehať citom, a otužujem sa proti tomu.

Každý večer, keď pozorujem svoje v spánku pohrúžené deti, so zažmúrenými očami ticho ležiace, vzdychnem zo skrúšeného srdca: Bože, keď si mi ich dal, poprajže mi i schopnosti dobre si ich vychovať!

Viem, že podobne modlia sa tisíce matiek — i to viem, že tieto ich modlitby sú najpravdivejšie a najvrúcnejšie zo všetkých, ktoré sa nesú k tomu, od koho všetku pomoc žiadame a čakáme — len to neviem, neviem, či bývajú i vyslyšané…

SVETLÁ A TIENE

Január 1881

MOJE DETI ČÍM ĎALEJ HORŠIE SA ZNÁŠAJÚ A U MŇA

čím ďalej povstáva silnejšie tušenie, akou ťažkou úlohou je výchova detí. Niekedy sa mi vidí, že sa neviem hnúť, akoby som bola sputnaná. V mnohých prípadoch neviem, ako sa zachovať k deťom. Bez trestania, len láskou a rozumným slovom ich vychovať — čo by bolo asi podľa rodičovského srdca — nemožno. Aspoň máloktoré deti sa dajú dobre vychovať bez pomoci trestu. Moje, zdá sa mi, k nim nepatria. Už pomýšľame na staré výchovné pomôcky: dať im kľačať, v horšom prípade zatvoriť ich do kutice.

U Elenky pri všetkom našom protiúsilí rastie pasívna neposlušnosť, ktorou nás často dopáli. Vcelku sme s ňou donedávna mali málo ťažkostí, menej ako s temperamentným Ivanom, i boli sme akosi ubezpečení, že ju poľahky vychováme pomocou jej vlastnej rozumnosti a náklonnosti k dobrému. Ale ono pomaly, skoro nepozorovateľne, popri jej obdivuhodných pekných vlastnostiach vyrástli i divé výhonky, ktoré nemôžeme strpieť a ktoré si nechce dať obkliesniť. Dosiaľ hľadím ich zmáhať improvizovanými, proti jej chybám namierenými rozprávočkami, ktoré Elenku i zaujímajú, i dojímajú — ale zrejmého účinku dosiaľ z nich nebadať.

U Ivana pri všetkej milote zavše prepukne chlapčenské zurvalstvo. Je hnevlivý (veď on za to nemôže, že sa to hneď v ňom vzbúri), ale dá sa obmäkčiť a dosiaľ, zdá sa mi, nebolo ešte prípadu, žeby nebol napokon uznal a oľutoval svoju vinu. Ba tak je náchylný veriť vo svoju vinnosť, že priznáva sa previneniu niekedy, i keď ho nespáchal, môj chlapček „milý, malý, sprostý ako čížik“. To je už tá radostná detská sprostučkosť, pre ktorú by človek dal za dieťa dušu. Keď niečo pošarapatia a ja prídem s otázkou: „Kto to urobil?“ on niekedy trochu i so strachom, ale jednako neohrozene vystúpi predo mňa, že: „Ja.“ Ba i bez vyzvania žaluje na seba, čo zlé urobil, keď odniekiaľ príde domov. Vtedy čo ako sa chcem vážne držať, ťažko mi je neusmievať sa, lebo to bývajú zväčša veľmi nevinné a smiešnučké previnenia, z ktorých sa obžalúva. Horšie je, že pri všetkej kajúcnosti dosiaľ u neho nebadať polepšenie.

Keď sa nedávno vyše týždňa bavila u nás moja priateľka zo školských čias, Izabela F—ová, viedenská Nemka, bola Ivanom celá očarená, učila sa po slovensky v jeho dialekte z konverzácie s ním s Elenkinými opravami.

„Was hat er jetzt wieder g'sagt? Ich bitt'Dich, Helen“, was heisst das?“ chodila za mnou, snažiac sa zopätovať mi niektorý Ivanov výraz, ktorý však vyšiel z jej úst celkom znetvorený. Ani len to slovo, ktoré od detí najviac počula, lebo ju ním oslovovali — slovo teta — nenaučila sa za celý ten čas správne vysloviť: vždy prvé t vyslovila tvrdo a druhé mäkko — za svet nie inak, ako teťa, čo by jej ho Elenka koľko ráz správne bola predriekla. Ale rečové ťažkosti jej neprekážali zapodievať sa mojimi Slováčaty, a už najmä za Ivanom neprestajne obracali sa jej naivné, okrúhle belasé oči. Ale keď potom raz, pri akejsi jeho šarvátke s Elenkou, uvidela jeho hnevom sršiacu tváričku, skoro nechcela uveriť, že je to ten istý neopísateľne rozkošný chlapček, ktorého pred chvíľou chcela od úľuby zjesť.

Ako len môže anjelik a čertík tak spolu prebývať v jednom malom človiečikovi?

„Ktoréže ste už zasa tu všetečnilo?“ spýtala som sa mrzuto, keď som vojdúc do izby pobadala akýsi dymový zápach a našla potom v peci plno napchatého dreva.

Ivčo mi už stál za chrbtom.

„Ja som to dlivko poľožila tam!“ zodpovedal sa takým istým tónom, akoby z nejakého dobrého skutku. On sa vo svojich rečiach často dievčenčí, lebo je skoro vždy ženskými obklopený, hovoriť sa učí najviac od mamy, sestričky a varovkyne.

Vypratala som ich do subjektskej, aby sa naša izba mohla dobre prevetrať.

Málo som si ešte na pokoji posedela, keď som začula krôčiky cez vedľajšiu izbu i hneď potom dočahovanie kľučky a Ivan sa pýtal dnu.

Vpustila som ho. Ako som dvere zavrela, zastal pri nich sa—

mých, skoro sa chrbátikom o ne opierajúc, krátky, pevný vo svojich popolkavých čiernych, zamatom robených šatočkách, na ktoré už tak navykol, že sa v iných ani dobre necíti.

„Ja som Elenku tak vychlešila: stalá lopuchnačka—“ žaloval na seba a napnuto hľadel na mňa, čakajúc svoj trest alebo pokarhanie.

Vtom sa už hrnuli dnu i Elenka a Marka, nastalo vyšetrovanie spornej veci a vysvitlo, že Ivan síce naozaj nadal Elenke do „starých ropuchnačiek“, ale že najprv ona jemu sa nechcela dať hrať, ako by bol chcel, odháňala ho, keď ju nechcel poslúchať, a povedala mu, že je protivný.

Bol to, ako vidno, prípad popletený, nastalo dlhé zmierovanie rozvadených stránok, kým sa pekne braček so sestričkou pobozkali po obapolnom uznaní svojej viny.

Marka bola od rána v Príbovciach za akýmsi svojím vykonávaním, nuž som mala deti celý deň na krku. Už od rána ma tak umorili svojimi večitými, neprestajnými otázkami, že som si okolo desiatej s celkom ošialenou hlavou musela ľahnúť na diván. Elenka sa medzitým vytratila do kuchyne k Zuzke, Ivan si roztvoril naprostred izby obrázkovú knižku so zvermi, rozprestrel k nej akýsi papier a rozprával si, že ide maľovať zajačika, i predriekal si vždy, ktorú čiastku už berie do práce. „Už očko píšem — aj nos.“ A dovŕšil: „Telaz dáme zajackovi na zaknu (zadku) chvostík.“ Potom nechal umelecké výkony, prezeral ďalej knižku a pohováral si, že sa „ovcičky na tlávicke pasia“ (pasú), „vuk“ že má veľký chvost, lev že je „klásny“ a že ho on má „ľada“, ale „jaguvála“ že nechce. Opica je „kochnial“ a mopslík je „omuzlý púsik“ (omrzlý psík).

Keď zbadal, že sa mu neohlasujem, začalo mu byť otupno. Prišiel ku mne, a keď videl, že neotváram oči, netrúfal si ma osloviť. Nevedel si inej rady, neboráčik opustený: vydriapal sa horko—ťažko pri mojich nohách na diván, zaliezol tíško za mňa a pritisol svoju ťažkú, tvrdú hlávku tesne ku mne. Tak si ju on, tú svoju svojvoľnú hlavicu, rád pritíska k mojej, i keď ho niekedy varujem na rukách. A pre mňa je to pôžitok, ktorý sa nedá opísať. Nevýslovná slasť mi je cítiť jeho mäkké, detské líčko pri mojom. A keď mi k tomu ešte povie, mocne ma rúčkami objímajúc okolo hrdla: „Ja ťa lada mám, ty si moja mamka!“ vtedy úplne zabudnem na všetky trápenia, starosti a nepohodlia, ktoré mám s ním, a cítim samú čistú rozkoš.

Mamkou nazval si ma sám, z akéhosi nežného popudu, môj zlatý, premilý chlapček, hoci ho Marka pre to harušila. Ona totižto vidí v tom akési trochu akoby zneváženie, lebo „mamka“ je vraj len u „chudobných ľudí“ a u pánov je „mama“. Ale môj Ivčík sa nedá mýliť v tejto svojej demokratickej nežnosti. Keď mi chce preukázať lásku, vždy som mu mamkou a len keď je medzi nami reč o iných, vzdialenejších veciach, vtedy som mu mamou. Keď ho Elenka chce pretromfovať, ona ma zas nazýva mamuľkou, pričom ma, ak dosiahne, láskavo ťapká rúčkou po hlave.

Tak môj chlapček tíško čupel pri mne skoro hodinu; zo šetrnosti ku mne zauzdil svoju detskú neposednosť, ani sa von na slobodu nepýtal môj vtáčik zlatý. Až keď zbadal, že som oči otvorila a sa na neho usmiala, pritisol si tváričku k môjmu lícu a po druhom tuľkal svojou mäkkou dlaňkou:

„Mamka moja dobľá, mamka!“

Vtom prišla i Elenka a hneď sa nám pridružila. Ivan mi bol za chrbtom, ona si predo mňa sadla na diván, zaprúc nôžky do podnože, a pohotovo začala odháňať akéhosi vlka, ktorého videla vo svojej strakatej fantázii. To Ivča zelektrizovalo, rýchlo sa cezo mňa preštveral, sadol si k nej a statne jej pomáhal vlka odháňať. Potom sa obrátil, nahol sa ku mne a nevýslovné úprimne, ako iba on vie, pozrel mi veľmi zblízka do očí.

„Či sa nebojíš, mamka?“

„Nie, nebojím sa, chlapček môj, keď si ty pri mne!“ odvetila som celkom uveličená. To mu dodalo dvojnásobnej zmužilosti, hneď začal ešte tuhšie odháňať nešťastného vlka. O malú chvíľku sa zasa ku mne obrátil a celkove ma uspokojil: „Už išou preč, deľako—deľakó, do holi, do vody!“

Po obede sme mali „ scénu“ — deti sa na otcovi strašne pohoršili. A síce otec sa ma opýtal, či chcem vína, a keď som prisvedčila, všetko mi z fľaše vylial do pohára, až bol pohár celkom plný. Nato som ja povedala, že mi je to priveľa, aby mi len polovicu z neho odlial do druhého pohára. On však vedel na to lepšiu radu: vzal pohár, vypil z neho všetko na dúštek, postavil ho prázdny na stôl a — odišiel von. To bolo mojej Elenke priveľa. Očervenela, jej i tak veľké, teraz od úžasu ešte zväčšené oči sa razom zaliali slzami, pribehla ku mne, hodila sa tváričkou do môjho lona a ľútostivo nariekala:

„Ma—ma mo—ja, ten o—otecko ti všet—ko vypil!“ Nijako sa nedala upokojiť a bolo by sa jej chcelo zle—nedobre na otca povravieť, keby sa nebola bála. Len ma objímala, akoby mi tým chcela utrpenú krivdu zahladiť, a len plakala a stenala. Tu sa však zrazu zjavil vo dverách otec — s plnou fľašou vína. I hneď mi nalial z neho do pohára a mojej Elčina tvárička sa vyjasnila. Na úplné pomerenie dolezlo sa z neho i deťom, ale Ivan jednako prvé žaloval Marke, ako prišla domov: „Oteco tak víno piv,“ otvoriac pritom veľké ústa a ukazujúc si prštekom do hrtančeka.

Otec by nebol uveril, že tým činom svoje deti proti sebe tak popudí a iste sa bude mať druhý raz na pozore pred ich prísnymi očkami.

Môj Ivan si rád zapamätá hrubé reči, čo na ulici popočúva, a donáša ich domov. Elenka to nikdy nemala. Ona sa ich vystríhala sama od seba, bez nášho napomínania.

„Zeľ, oteco, zeľ!“ ponúkal otca celkom dobrodušne, keď sa mu posadil pri obede na lono. Keď sme ho pre to harušili, ochotne sa opravil: „Nie zľac —jedzkaj.“

Nedávno nám zas obom nadal do somárikov, ale tiež takým tónom, akoby nám zvláštnu láskavosť preukazoval.

Ale naozaj ma zarazilo, keď mi po tieto dni povedal: „Ty huncútska mama!“ — preto, že som mu nedovolila babrať sa v pomyjach. I tiež ma zarmútilo, že nedávno kázal biť Elenku, keď sa čosi pohašterili. Keď sa oni pri svojom hašterení zavše i navzájom popáckajú, to mi je pochopiteľné i odpustiteľné; ale že on chce, aby som Elenku ja bila, to sa mi nepáči — to ešte dosiaľ nevystalo z jeho dobrého srdiečka.

Nadchodí ma tušenie, že po tomto budú nasledovať i ďalšie podobné, možno ešte horšie prekvapenia. Môj chlapček ma začína priúčať, že keď vychovávam syna, nesmiem si namýšľať, že vychovám z neho anjela. Ale veď ja ho anjelom ani nechcem mať. Rada by som z neho vychovať len dobrého, charakterného, v každom ohľade podareného človeka. Ale že je taký neuveriteľne ľúbezný, čistej dušičky, preto mi ťažko padne vidieť na ňom čo len najmenšiu škvrnu — ako tmavý tieň to padá na moju čistú rozkoš. Iste som premaznaná tým, že mi bol daný z božej ruky taký premilý.

A čože sa mám trápiť? Veď okolo jednej tôničky v jeho povahe je ešte vždy zo všetkých strán hojnosť teplého svetla.

Ivan sa prikmotril k Zuzke, keď išla čosi do mesta. Ona už šla dolu schodmi, kým si on zhľadúval klobúčik, nuž bolo zle: spustil veľký vresk, aby ho nenechala. Z ulice zavolali ich do Balkov a, pravdaže, pri odchode dali Ivanovi cukríky, ktoré on, čo sa pri ňom samo od seba rozumie, doniesol domov, aby si ich podelil s Elenkou. Keď jej nebolo doma, dal si ich mne odložiť. Ako prišla, s radosťou ju vítal: „Ja som ci voľaco doniesľa — ja som ci voľaco doniesla!“ Vypýtal si cukríky a podal jej z nich najkrajší, veľký, červený.

Za chvíľu bolo dobre, ale po chvíli sa zo zábavky strhla medzi nimi škriepka a skončila sa tým, že Elenka Ivana sotila, až padol, či sadol na dlážku k stolíku. Šťastnou náhodou sa neudrel, ale jednako už pre tú morálnu ranu začal plakať.

„Elenka, poď sem,“ vyzvala som Elenku celkom vážne a nie nevľúdne. Ona však pre zlé svedomie, z popudu akejsi nedôvery, práve začala račkovať, odo mňa čím ďalej preč. Ivan sa na to díval a zabudnúc na svoju urážku, pozbieral sa zo zeme, pribehol ku mne a obidve vystreté ručičky ovil okolo mňa.

„Mama moja, ja ceba chcem –“ hovoril, pozerajúc na mňa cez slzy a pritisol si tváričku ku mne.

„Ty ma chceš, môj chlapček dobrý, ale Elenka ma nechce.“

„Ba, ba!“ hlásila sa zahanbená Elenka a ovesujúc hlávku po chvíľach opakovala: „Mne je ľúto — mne je ľúto –“

„A čo ti je ľúto?“

„Že som nechcela k tebe ísť…“

„A že si Ivana sotila, ti je nie ľúto?“

„Ba — ba!“

„Vidíš, vidíš — zle si sa mu odslúžila za ten cukrík, čo ti doniesol miesto toho, aby ho sám bol zjedol.“

Ona len ovesovala hlavu, ale Ivana popchlo spomenutie cukríkov. Šiel si ich vziať a hneď sa pýtal, či Elenke môže z nich dať, „kec bola zlá, kec ma socila“. Dala som mu to na vôľu.

„Aj Elenke, mama, aj Elenke!“

Či je toto nie hodný lúč svetla na tie nedávno spomínané tôničky?

A ešte k tomu. Zuzka rozprávala, že si Ivan s báčim Balkom nadávali do „bumbajov“ i do všeličoho iného. A síce báči vymýšľal mená a nadával Ivanovi; Ivan, akoby sa loptovali, naskutku každé vrátil báčimu.

Ivanovi som aspoň očistom dohovárala, aby mu to celkom nasucho neprešlo, a povedala som, že i báčiho vyhreším, keď budem s ním.

„Nie vychlesic!“ povstal hneď na jeho obranu.

„Nuž ba hej, keď tiež mrzko hovoril.“

„Nie vychlesic — to by bolelo,“ dôvodil môj malý advokátik, a ja som sa musela vzdať. Tak si on obránil svojho vždy dobrého priateľa, ktorého vo zvláštnej láske majú všetky martinské deti.

I to je kus svetielka.

Kochniar, postrach všetkých detí, bol donedávna ešte i mojej rozvažitej Elenke strašným. Keď ho nedávno počula šúchať a škrabotať v komíne, začala frnkať—mrnkať, že sa ho bojí, hoci sme sa jej už dosť navysvetľovali, že je taký človek ako my, keď sa umyje a poriadne oblečie, a máme mu byť povďační, že nám komíny čistí. Ivan sa staval, že sa nebojí, i podujal sa zaniesť „,kochnialovi glos“ za vymetanie, lebo rozdávať groše i čokoľvek iné je vždy jeho záľubou.

Viedli sme ho teda slávnostne, otec a mama, na tú skúšku udatnosti. Šiel smelo, vošli sme do kuchyne, i začal sa obzerať po kochniarovi. Kochniar však nebol tam, kde ho vyzeral, ale zrazu ozval sa mu za chrbtom: to Ivana akosi prehradilo. Položil síce prinesené groše do čiernej, proti nemu vystretej ruky, ale zároveň pustil sa i do plaču a poberal sa preč z kuchyne, zariekajúc sa, že kochniarovi už groše viac nedá. Tu sa Elenka osvedčila, že mu teda ona bude dávať, a na dôkaz, že sa ho už nebojí, hneď sa pobrala, že „chudákovi, dobrému kochniarovi“ ide dať svoje jabĺčko, s ktorým sa práve bavila — až jej líčka očerveneli pri tom hrdinskom rozhodnutí. No kochniar vtedy už bol preč, nemohla svoj pekný úmysel uskutočniť, ale jednako preň dostala sa jej pochvala a Ivanovi, sprostáčikovi, výsmech.

A ukázalo sa, že i malo to svoj účinok. Keď najnovšie zasa boli tu kominári, deti zvedavo vybehli pokukávať na nich. Jeden bol veľký a jeden ešte celkom malý čierny purdík. Malý videl sa mojim deťom viac smiešnym ako strašným, akosi nevdojak odňal im ich detskú bázeň pred svojím čiernym stavom. So smiechom behali cez pitvor z izby do kuchyne a naspäť, vymieňajúc si hlasno svoje poznámky o veľkom kochniarovi a malom kochniarikovi. Tu zrazu ohlásil sa im ten veľký z kuchyne, aby ho vraj tak nepekne neprezývali. Deti trochu zarazeno zatíchli a začali sa ku mne nazad koncentrovať. Pobrala som sa teda vypomôcť im z nedorozumenia, lebo som nechcela, aby upadli pred kochniarom naspäť do predošlej bázne. Išli sme spolu prezvedieť sa ho, čo sa mu tak znevidelo, i dostalo sa nám od neho poučenie, že máme ho menovať kominárom, nie kochniarom, vysloviac poslednejší vulgárny názov nesmierne opovržlivým tónom.

Odvtedy sme sa s mojimi deťmi naučili s veľkým rešpektom spomínať „pána kominára“ a „kochniar“ ukĺzne nám iba, keď sa pozabudneme a keď sme si istí, že sa to jemu do uší nedostane. Ináč i okrem toho moje deti nikdy nie potupne, ale vždy úctivo menujú každého, o kom je reč. Môj Ivčík, keď spomenie ženu—nájomnicu, ktorá k nám chodieva do roboty, svedomite predloží pred jej meno „pani“.

Február 1881

Ráno po poriadení izby, kým Marka chodila po trhu, hľadajúc svojich príbuzných z Blatnice, vymyslela moja Elenka odieť sa s malým kolkom z Ivanovej kolkárne do predposteľného ko—berčeka, na spôsob varovkyne s deckom, a tak odetá sadla si s ním na podnož, prihovárajúc sa „dieťaťu“ všelijakými zelenými táraninami. Ivanovi, ako to videl, hneď prišla chuť na podobné. Vzal druhý kolok a namáhal sa, stenajúc a všelijako sa prekrúcajúc, odieť sa s ním podobne do druhého predposteľného koberčeka. Ale nijako to nešlo. Celý sa uhneval, i začal od nervóznej zúrivosti kričať. Šla som mu teda na pomoc a pod veľmi kritickým Elenkiným pozorom, ktorá si v tejto veci osobovala znalectvo, ovinula som ho tým koberčekom. Ivan, ako to u neho často býva, razom zabudol na všetku zlosť a veľmi spokojne sa usmieval. Bol náramne smiešny, lebo pre koberček jeho krátkej, beztak dosť pevnej figúrke značne pribudlo na šírke. Pritisol sa, nakoľko len našiel miesta, k Elenke na stolček, aby i v tom bola rovnosť. Takto si sedkali spolu, spokojne sa usmievajúc a podávajúc neopísateľne milo—origi—nálny obrázok.

Ja, spoliehajúc sa na pokojnú náladu, čo u nich nastala, šla som po svojej robote do kuchyne. Ale dlho nepotrvalo, už som musela so zamúčenými rukami ísť poriadok robiť medzi nimi, dovolaná ich krikom a žalobami. Ivana čosi—kamsi omrzela úloha varovkyne, pohádzal kolok i koberček a hľadal iné zábavky. Šiel kutiť do stolíkovej zásuvky a vykutil tam akúsi listovú pečatnú známku so „zlatou“ literou. Elenka vtom vyskočila, že je to jej „pečiatka“, chcela ju Ivanovi vziať, nechcela dopustiť, aby sa s ňou pobavil. Z toho povstal krik a zvada, a rozumie sa, ja som musela mieriť a súdiť, čo veru nebola ľahká vec, lebo ani jedna stránka nechcela povoliť. Elenka, hoci nemohla udať, akým právom by to mala byť jej známka, si ju jednako urputne vymáhala, hundrúc na Ivana, že je protivný, keď jej všetko berie; on zasa so všelijakými vykrúcačkami prekladal známku sem—tam medzi prštekmi, že sa chce s ňou len pobaviť, potom že jej ju pod „remeň“ (totižto pod voskové plátno na skrini) položí a podobne, až konečne na moje nahováranie mne kvôli jej ju dal, ale hneď sa i pobral so mnou do subjektskej, nechajúc nepovoľnú Elenku s jej vydobytou známkou samotnú v izbe.

Keď som sa znova dala do miesenia cesta, zabával ma, zaspievajúc mi svoju obľúbenú: „Pásol by ja kozy, ale ma to mozí, ze kazdá kozicka chole chľávku dozí.“ Ako som mu na to hlavou prikývla, on sa s akýmsi zvedavým úsmevom postavil predo mňa: „A ten chvostík co?“

Nevie si rady s ním, lebo ráno, keď si s otcom v posteli o „chvostíku“ spievali, Elenka zasa tuho povstala proti tomu a kázala spievať o „ušku“ alebo o „hlávke“. On, ako móresný chlapček, dal si povedať, ale, ako vidno z jeho otázky, s tou vecou jednako nebol si na čistom.

A o chvíľu už zasa volal na mňa od obloka, kde, na stoličke vyštveraný, díval sa dolu na statkový trh:

„Mama,ľaľa, mama, ľaľa — co ten chvost lobí!“ keď videl niektorého vola chvostom oháňať. A zas o chvíľu:

„Mama,ľaľa, ľaľa, ľaľa! — co ten nos lobí v tej diele!“ keď videl kone z obročníc sečku žrať. Ustavične ma odvolával od

vaľkania cesta, aby som sa zúčastnila na jeho zaujímavých pozorovaniach.

Pozdejšie, keď sa so záujmom prizeral, ako dolu pred sklepom dedinský gazda napráva svojím koníkom obročnice a uši im spod trakov vyťahuje, spýtala som sa ho prekáravo:

„Ľaľa, Ivan, ľaľa, ľaľa: co ten nos lobí v tej diele!“