Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 7 kapitola )
Nehodlajú teda prímerie ďalej pretiahnuť, žiadajú, aby som sa im venovala. Nám im rozprávať. Za svojho dievčenstva doma u rodičov vedela som svojho odo mňa značne mladšieho brata cez celú zimu každý večer zabaviť inou a inou povesťou, lebo vtedy mi boli Slovenské povesti, našimi otcami zbierané a vydávané, všetky ešte sviežo v pamäti. Ale dnes sú už, čo do podrobností, hodne vyblednuté v mojej pamäti, len na čarovné ich dojmy sa pamätám. Rozprávať ich však svojim deťom, to mi ťažko ide. Na to miesto už od rokov traktujem ich malými improvizáciami, v ktorých ony samy pod menom Milušky a Miloška majú úlohu. Tie sú, pravda, veľmi tendenčné, proti chybám detí namierené, ale ony ich jednako rady počúvajú, pravda, čoraz v inej obmene, podľa významnejších denných prípadov. Vcelku však sa Miluška a Miloško už trochu prežili, predošlej i tejto zimy Elenku viac dojímala rozprávka o Marienke, tiež zreteľne tendenčná, namierená proti nechutnému, babravému jedeniu Elenky. Jej oči vždy utrápeno a užasnuto hľadia na mňa pri opisovaní, ako Marienku pre jej neporiadne a rozvláčne jedenie napokon i vlastná mama opustila, keď sa na ten jej neporiadok už nemohla dívať, a ona ostala samotná, sťa sirota, nemal jej kto dať jesť, musela si zhľadúvať pozostatky jedla, suché korky a omrvinky. Plačúc vyhľadávala a vyvolávala svoju mamu, sľubujúc jej, že už bude poriadna v jedení — ale mamy nič. Bola by Marienka musela ísť od hladu po pýtaní, keby sa suseda nebola nad ňou zmilovala. Tá nosila jej každý deň za tanier jedla a okrušok chleba, a to musela Marienka poriadne pojesť, kým suseda pri nej stála. Od hladu teda nezahynula, ale plakávala za mamou, ktorú vypudila svojím neporiadkom. Potiaľto i mojej Elenke slzia oči. Ale tu jej tvár vždy vopred vyjasní, lebo už prichádzame k dobrému dokončeniu, že keď Marienku hlad a suseda dokonale naučili poriadne jesť, vrátila sa domov i mama a mala vždy veľké potešenie zo svojej poriadnej Marienky.
Táto historka javí síce nejaký účinok i na moju Elenku, ale nie nadlho. Čosi—kamsi zasa má plno výhovoriek, prečo to a to teraz nemôže jesť. A liečiť ju radikálne hladom ako Marienku, je mi akosi neradno pri jej slabej sústave.
Keď sa k rozprávke nemám, sú deti netrpezlivé a ja idem rozžať svetlo, lebo už i z mrežkových dveriec pece prestalo sa nám svietiť. Ako lampa zasvieti, deti s hurtom priťahujú stoličky k stolu, zháňajú knižky, staré kalendáre a záhradnícke cenníky na pozeranie a tisnú sa k lampe. Tu však Ivanovi zrazu príde čosi na rozum: zošutruje sa dolu, ide po tretiu stoličku, dovlečie ju s namáhaním ku stolu a: „Sadni si aj ty, mamka moja,“ ponúkne ma bez všetkých pretenzií. Takto on bez najmenšieho pokynu urobil už koľko ráz, i ešte keď sedával na svojej vysokej detskej stoličke. Keď sme napríklad mali k obedu sadať a on videl, že ja nemám pri svojom mieste stoličku nachystanú, zliezol s námahou, prišutroval s námahou stoličku k môjmu miestu a s námahou vyliezol zasa na svoj vysoký trónik i usadil sa naň s uspokojením na milej tváričke. Toto je tiež jedna z tých jeho premilých obyčají, o ktorých netuší, že sú milé.
Sadnem si teda podľa vyzvania a deti pustia sa do kníh. Elenka číta o vtáčikovi—králikovi a Ivan, neznajúci čítať, ale predsa nechcejúci zaostať, imituje čítanie, hľadí do knižky a pritom narozpráva všeličo, čo mu slina donesie na jazyk. A to ešte i v klapanciách, i naučených, i vlastnej tvorby. Napríklad brní mu ešte v hlave: „A ja malý žiačik, spievam ako vtáčik“ — no ďalej nevie, preto zo svojho doloží, že vraj: „na oblôčku sedávam, po ulici lietavam“. A do strakatiny všelijakých nesúvislých rečí zaznie zrazu povýšeným hlasom: „Kázal som ja, kázal, aby sa deti dobre znášali, aby krik a lármu nerobili; keď idú na ulicu, aby sa poriadne správali –“a tak ďalej. Nuž, hľa, aj on už vie dávať dobré naučenia, ale k ich plneniu sa nezaväzuje.
Elenka odloží kalendár, položí pred seba zošit Slovenských povestí a prezerá, do ktorej by sa mala popustiť. Vtom Ivan hneď zanechá svoje oratorické cvičenie, vydriape sa na Elenkinu stoličku a tam sa usalaší za jej chrbtom, aby mohol počúvať, čo ona polohlasne číta. To si on neodpustí. A tým i mne sa trochu uľahčí, mám výhľad na pokojnejšiu chvíľu a beriem noviny, aby som ich aspoň letmo prezrela. Veď ani len na to nemám času, aby som si naše bežné časopisy mohla poriadne poprečitovať. Vždy len s náhlením, vždy odkladajúc vážnejšie čítanie, ktorému treba venovať celú pozornosť, na lepšie, pohodlnejšie časy. Len by som rada vedieť, či tie ozaj kedy prídu?
Národnie som po obede prezrela, teraz mám pred sebou Pohľady a pohrúžim sa do Kukučínových Hodov; musím sa usmievať, ako on dopodrobna zná celý postup pečenia koláčov, vie, prečo sa toto tak, ono onak má robiť; čím diaľ väčšmi ma pútajú osoby trojgeneráciovej rodiny v dome gazdu Mihálku, ako i tamojšie vianočné zvyky — tu zrazu príde vyrušenie: môj Ivan hodí sa ku mne s užalostenými očami, že mi chce čosi pošepnúť. Obzerám sa, čo sa mohlo stať, ale nebadám nič. Elenka nepretrhla čítanie povesti, teda potýčky medzi nimi nemohlo byť. Na moju otázku mi len toľko stihol pošepnúť, že mu je veľmi ľúto tej Hanky, a hneď i pustil sa do plaču, iste už od chvíle zdržiavaného, keď teraz tak prudko vypukol. Elenka teda zasa čítala krátku ľútostivú o sirote Hanke, ktorá pred zlou macochou utiekla sa na cintorín, kde ju napokon vlastná matka prijala k sebe do hrobu. To tak rozľútostilo môjho chlapčeka, že plačúc hodil sa mi tvárou na lono, hľadajúc u mňa úľavy pre svoju žalosť. Ledva sa mi po dlhom prehováraní podarilo ako—tak ho uspokojiť. On, môj drahý, má mäkké srdce, čo je aký zurvalec, a nebodaj sa ešte hodne potrápi, kým sa naučí bez sĺz hľadieť na tie všelijaké krivdy a biedy na svete. Či konečne navykne na ne — a či povstane proti nim?
Nateraz si len toľko vymienil, aby Elenka už viac tú o tej Hanke nečítala, a ona mu i prisľúbila, ale pre seba si ju ešte iste bude čítať i desať ráz po sebe. Nateraz prešla do celkom iného ovzdušia, aby dojem predošlej zahladila, chytila sa čítať O vlkovi, čo si dal čižmy šiť. Ale uspokojenia ani táto nedoniesla. Obe deti sa hneď pohoršili na čižmárovi—príštipkárovi, keď vlka nesvedomite oklamal, neušil mu opravdivé čižmy, ale mu len hlinenými oči zaslepil, hoci vlk vystanovil všetky žiadané „dostácie“: jalovicu na kožu, konope na dratvy a tučného brava na pomastenie tých čižiem. Veľmi sa im protivila táto nesolídnosť. A čím potom viac nezdaru mal nešťastný vlk, čím viac sa mu všade dostávalo na chrbát, tým väčšia sústrasť sa k nemu hlásila v srdiečkach mojich detí. A keď napokon po všetkých útrapách, až dvaja horári strelili mu rovno do srdca, urobiac koniec jeho smutnému životu, môj Ivan, rozľútostený posledným trúchlivým monológom vlka a rozľútený krivdami na ňom páchanými, s iskriacim zrakom ohlásil, že by on radšej tých horárov zastrelil ako toho vlka. A v tomto prípade iste bola na pochopenie jeho rozhorlenosť. Uspokojili sa, až keď sme si popripomínali, že sú v skutočnosti vlci nie takí, akým opisujú tohto v povesti, ale omnoho horší, zabíjajúci a zožierajúci iné zvery, ba i človeka.
„Mama moja, a mne ti je ešte ľútejšie koní ako tohto vlka, keď musia ťahať takú ťažkú fúru, čo ju ani neuvládzu, a keď ich potom tak bijú, aby ťahali, čo i nevládzu,“ nadhodila Elenka a aj Ivan hneď dosviedčal, že aj on už videl, keď paholci bili kone, a rozhorľoval sa nad tým, že mu priebehom ďalšieho rozhovoru zrazu začal až hlas zlyhávať a pery sa mu chveli, keď vyznával, že mu je veru tak ľúto tých koní, že by už radšej plakal. Aj Elča sa odvrátila a išla k peci, aby sme nevideli, ako si utiera slzy. Potom Ivan zo svojej prudkej ľútosti zaraz prešiel do prudkej zlosti proti necitným, surovým paholkom a i tých, ako pred chvíľou horárov, čo vlka zastrelili, by vraj dal postrieľať a radšej by on sám všetky kone pokúpil a by ich vždy dobre opatroval. Na moju námietku, že postrieľať paholkov, vôbec trýzniteľov koní, bol by priostrý trest a k tomu nedovolený, hneď si našiel iný: že by on teda ich dal zapriahať do voza s ťažkým nákladom a dal by ich tak poháňať, ako oni poháňali kone, či by vládali ťahať, či nie. Ba že ešte najradšej by bol, keby koňom narástli ruky, žeby ony samy mohli zapriahnuť svojich trýznitelbv.
Nuž k takýmto úvahám nás privádzajú povesti. Sú to naivné detské pomysly, neuskutočniteľné zámysly, ale pochodia z rozhorlenosti statočnej duše a vrelého citu. A to azda zostane, i keď rozum bude dospelý. Nad týmto prudkým výbuchom sústrasti k zverom u mojich detí som sa musela zamyslieť. Súcit ku zverom žije v človeku, iste mu je vrodený, a predsa človek trýzni a krivdí zvieratám, ktoré sú tu na jeho osoh, jemu na pomoc. Toto citného človeka po celý život prenasleduje ako hriech na svedomí. I moje malé deti ho už cítia, lebo detská duša je čujná. Dospelí potom otupejú a prestanú sa zasadzovať za odstránenie zla, pod ktorým trpel kedysi ich neskazený cit.
Ináč moja Elenka, pravda, najradšej číta o Zlatovláskach, zakliatych princeznách i zakliatych princoch, kde konečne, po všetkých skúškach, vždy dobrý víťazí a zlý je potrestaný. Vtedy je celá uveličená. Bože môj, dojmy tých povestí! Pamätám sa na ne z vlastnej skúsenosti — ba dosiaľ sú, hoci prózou života zasypané, ale aspoň v ukrytosti ešte vždy živé u mňa samej. Len som si nie istá, či je ozaj dobre dať deťom vžiť sa do takých predstáv, z ktorých v živote so sklamaním musia vytriezvieť. Ale nemožno mi ich nedopriať — zdroj takého skvelého pôžitku. I keď sklamú, ostavia po sebe niečo krásne, svetlé na celý život.
Takto asi nám prechádza čas do večera, po večeri si deti i otca hľadia pritiahnuť do svojej zábavky, ktorá sa obyčajne stupňuje do najživšej, keď ich už posielame spať. Vtedy im rozčuľujúce veci ani čítať ani rozprávať nedovoľujem, ale zábavky si ony i vtedy vedia vynájsť. Ako sa začnú zobliekať a vyzúvať, už či jedno či druhé vypustí heslo: „Ešte fárať!“
Potom hneď uchytia svoje vyzuté kapčeky alebo čižmičky, postavia ich jedno svoj párik z jednej strany stola, druhé svoj z druhej na dlhý koberec, zhodia zo seba šatočky až po nohavičky, ktoré sú u oboch jednakého chlapčenského strihu a s vysokým driečikom, a potom už, takí dvaja rovnakí purdíci odrazu, ako na dostihoch, pustia sa každý po svojom koberci do behu ta i naspäť, vždy dovysoka preskočiac tie svoje vprostred cesty postavené kapčeky alebo čižmičky. A ide o to, aby ich nezrútili pri preskakovaní; kto ich zrúti, toho renomé utrpí štrbinu. Potom, pravda, usilujú sa jeden nad druhého, len sa im tak nôžky kmitajú v povetrí. Aj Elenka sa vie rýchlo obracať, len nemá tej úhľadnej, strunistej obratnosti čo Ivan. K tomu ona nezdrží sa smiechu, čo je na ujmu i sile, i pozornosti. Ivan je seriózny a napnutý, oči sa mu iskria a líčka vypaľujú sa mu od vnútorného ohňa. Taký malý hrdina.
Toto „fáranie“ im je od rokov obľúbeným večerným športom, len časom sa nám podarí ho potlačiť, ale celkom udusiť ho nemôžeme.
„Dosť už, deti, dosť!“ napomínam, lebo keď sa priveľmi rozjaria, nechce sa im spať a pripravia sa o najužitočnejší večerný spánok. Elenka sa nerada poddá odrazu, oznamuje, že ešte tri razy prebehne a potom už prestane. Ivan volá na ňu: „Poďže Elenka, skorej poď — ako mi srdce klepe!“ a prikladá si ruku na srdce, čo mne znova dá podnet zakazovať divé behanie. Poberú teda čižmičky—kapčeky a každé odnesie si svoj párik ku svojmu lôžku. No ak ja nestojím nad nimi, za mojím chrbtom dajú sa ešte do „lietania“, to jest zhodia nohavičky, stiahnu z nôh i pančušky, ale nechajú si ich na trakoch viesť po oboch bokoch, a tak behajú bosí a košieľkach po koberci i zvŕtajú sa, aby ich pančušky v kruhu obletovali — a toto, na rozdiel od fárania, volá sa u nich lietaním. Tieto produkcie by ony vyvádzali až do umdlenia, nech sa my rodičia energicky nestaviame proti.
Kým boli deti malé, „fáraniu“ otec obyčajne urobil koniec tak, že Elenku vzal popod pazušky, posadil ju, držiac ju vždy nadvihnuto, akoby Ivanovi na šiju, že jej nôžky cez jeho pliecka viseli napred, Ivan pritisol ich rúčkami k sebe, nahrbil sa ako nejaký starý žobráčik a pustil sa s ňou do behu, takže otec, nesúci ju, voľky—nevoľky musel bežať. Toto podalo taký smiešny obrázok, že každý prítomný sa musel hlasite, na celé ústa smiať — iba sama najsmiešnejšia figúrka, totižto sám Ivan, zachovala si vážnosť. On sa často nezasmeje, keď nás rozsmiešni. Na toto jazdenie na šiji už pozabudli a my im ho nepripomíname.
Pomaly berú sa na odpočinok, keď som ich na noc trochu poumývala chladnou vodou. Už navykli na ňu, teplou by sa ani nechceli dať umyť. Zatým do postelí. Elenka sa ticho modlí sama, k Ivanovi si ešte vždy ja prisadnem, keď sa modlí. Pri modlení, kde každé slovo má zreteľne vysloviť, bolo najväčšmi badať spomenuté jeho zajakanie sa, do ktorého až teraz začal upadať. Tu si sám vymyslel akúsi odpomoc, aby sa nemusel toľko opravovať: vsunie totiž hlásku a pred každé slovo, na ktorom by sa mal potknúť, a tým usporí sa zajakavé zopakovanie začiatočnej slabiky. Čudne to znie v modlitbe, ale tým sa on lieči od chyby, ktorej sa chce zbaviť. Jeho detská modlitba k Ježiškovi takto znie z jeho úst: „Ježiško môj a dobrý, prosím Ťa pokorne, odpusť mi, ak som a bol zlý, a pomáhaj mi Ty sám, aby som sa lepším stať a mohol, žeby si ma Ty vždy rád a videl.“
Pre iného je to hádam smiešne, ale mňa vždy dojíma, keď si túto modlitbičku tak vážne odrieka — i s tými nepovolanými a. Sotva by sa bol schápal k nejakej úspešnej samopomoci, keby ho Elenka nebola vysmievala a niekoľko ráz sa mu porúhala pre zajakanie; ale proti výsmechu je náramne citlivý, preň si i najskorej poplače — a v tomto prípade mu teda bol výsmech na osoh, lebo sa chyba zrejme napráva.
Po modlitbe uspokojený chystá sa ľahnúť si, hniezdi sa, hmatká za uhlíkom perinky a nemôže ho nahmatkať.
„Mama, ale kde si dala druhý koniec?“ osloví ma trochu utrápený.
„Tuto ti je, tuto, sprostáčik môj,“ podávam mu ho. On sa usmeje, s pôžitkom sa vystrie na svojom lôžku a položí sa lícom na hlavnicu. Odkiaľ zamyslene pozerá na mňa a opytuje sa ma všeličo, čo mu v tomto utíšenom stave pozvoľna prichádza na rozumček. Zavše mi zadá i hodne zvláštne a prekvapujúce otázky, ale ak si to hneď nepoznačím, na druhý deň mi už neprídu na rozum. Raz i to sa ma takto pred zaspávaním opýtal, či je pravda, že smrť natiahne človeka. Na túto otázku i Elenka, na druhom konci izby ležiaca vo svojej posteli, zdvihla hlávku v bielom nočnom čepčeku a so široko roztvorenými očkami čakala moju odpoveď, ktorá, pravda, znela ako najuspokojivejšie. Potom zas ona žiada vysvetlenia všeličoho, čo v škole počuje. Teraz sa najviac zaoberá Tatármi, lebo im pán rechtor v škole rozprával nedávno o tatárskom plene. O tom má otázok donekonečna, ľutuje biednych ľudí v jaskyniach poschovávaných; pospomíname pevné hrady pánov, obohnané mocnými múrmi i hlbokými, vodou naplnenými priekopami. Na toto Ivan prehodí otázku, že ako sa potom sami tí pani dostali von z ohradenia — čo svedčí, že on načúva
s porozumením. Povedala som im o spádnom moste a im sa to vidí výbornou vecou. Takto si rozširujeme duchovný obzor ešte i pred samým spaním — až napokon, ani neviem kedy, oboje očiek sa zavrie a oboje ústok zamĺkne.
Takto mi každý večer zapadnú moje štyri hviezdy. Dve jasné veľké, priezračné, dve hlboké, tmavé, ohnivé. A ja vždy dlho musím na ne, zavreté, hľadieť a nad nimi sa zamyslieť. Tie prvšie mi nerobia mnoho starosti, lebo hoci je Elenka i hodne tvrdošijná vo svojich chybách, akosi nechce sa ich vzdať, sú ony vpravde nie nebezpečnej povahy. Ony hádam moju Elenku môžu urobiť iným v niečom nemilou, ale ju samu do zlého neprivedú, lebo ona je z druhej strany už od prírody v dobrom tak upevnená, že by, nazdávam sa, ani bez pevnej vodcovskej ruky v živote nepoblúdila.
Iné je s Ivanom. On od začiatku javí všetky ľúbezné, podmaňujúce vlastnosti, ktoré milým ho robia celému jeho okoliu, ale tej povedomej pevnosti ešte niet v ňom, ktorá by jeho samého zabezpečovala pred škodou a poblúdením. No veď v jeho jej ani nemôže byť, ale vlohy k nej by sa mohli javiť. A tých ja ešte nebadám — lebo som iste prináročná so svojimi požiadavkami. Žiadala by som si, aby už bol múdry a obozretný. Veď čože ešte chcem? Čože sa zrkadlieva v jeho milých očiach, na ktoré teraz, v chutnom spánku zavreté, pozerám? Predovšetkým vždy dobrota a šľachetnosť srdca hľadí z nich, i pri vzbure iných citov. Vždy poctivá úprimnosť a pritom živá, rezká bystrosť ducha, spojená s dobrým rozmarom. Keď príde podnet k tomu, vtedy, pravda, vzplanie v nich i prudký hnev, schopný, bojím sa, i prenáhleného činu. Ale tiež hlboké hnutia lásky, súcitu, ľútosti, sebažertvy: vzplanutie oduševnenia, horlenia za dobro — toto všetko už dávno sa v nich strieda — a či sú to nie príznaky zdravej a bohatej i silnej duše? Isteže. Len sa chránim si ho preceňovať.
„Dvesto dvadsaťpäť!“ vyriekne Elenka celkom hlasno a zreteľne. Idem k nej, čo to má znamenať: ona si pokojne a ticho spí. Ale teda už i vo sne sa číslicami zaoberá.
Oko sa mi poteší, keď pozriem na tváričky svojich spiacich detí, také sú spokojné. A pritom i zdravého vzozrenia. Elenka je ružová, Ivan bledý síce, ale naskrze nie chorobnej farby. Sú tejto zimy stále zdravé, zimné povetrie im robí dobre. Ivan ho užíva i doma na dvore, i s kamarátmi na kĺzačke, Elenka zasa v dlhej, denne štyrirazovej chôdzi do školy, ktorú si ešte i odbočkami predlžuje. Ráno, dobre vyspaté, hneď nás pripravia do dobrej vôle svojimi čistými, veselými očkami i slovami, hoci ináč máme v obchode dosť starostí a mrzutostí.
Ivan je vždy rovnako štedrý, to sa nedá u neho vykoreniť. Elenke odkladá svoje jabĺčka i čokoľvek dobré dostane a čaká ju za dverami, keď ona ide zo školy, aby jej to hneď mohol podať. Kým sme pekávali gaštany, vždy všetky najlepšie a najväčšie nám núkal, otcovi alebo mne. „Na, mamka moja, ty si ešte nemala veľký!“ Otec tvrdí, že by si on vo svojej prajnosti k nám aj uško dal odhryznúť. No prajný je on vôbec celému svetu, kamarátom si rozdá i hračky, i jedivo: keď sa hrajú na kocky a domino, má strašnú radosť, aby kamarátom nevyšla akási ujma: dodáva, vypomáha, všemožne sa stará o ich dobro, na svoje nepamätajúc, takže mi je pritom zavše až nevoľno a tvrdo čakám, kedy sa už v ňom prebudí rozumná pamätlivosť i na seba samého, bez ktorej konečne nikto nemôže existovať. Bezhraničná žičlivosť obyčajne v živote nemáva dobrého konca.
Nuž takto asi míňajú sa nám zimné dni, s väčšími—menšími odchýlkami. Raz je viac zábavky a veselosti, iný raz viac trestu a plaču — ale nepokoja vždy mnoho. Otec večer ide do kasína a pre mňa nastane chvíľa úplnej tichosti i zažiadaného pokoja, až keď deti pospia. Ale pracovať perom, na to u mňa ani vtedy niet pomyslenia, lebo som už priveľmi vyčerpaná telesne i duševne. Však aspoň dobrým čítaním si v tom svätom pokoji môžem prihovieť, ak som nie celkom umdletá.
V apríli 1884
Už sme zimu zasa šťastne prežili, chvála pánubohu! Už pociťujeme, že je jar. Za seba sa ja síce jari nikdy neteším, lebo mi vždy prináša primnoho roboty: riadenia, čistenia, presúšania všetkých vecí v dome, zaneprázdnenie s drobnou hydinou na dvore, a v záhrade sa začne robotovanie. I v obchode pribudne unavujúca práca predávania semien. Ale teším sa na jar pre deti, že ich vyslobodí z izbového väzenia a môžu sa zasa do vôle nabaviť von.
Lenže ona tiež neprichádza so samou dobrotou. V zime
som si pochvaľovala stále zdravie detí, a ako nastal teplejší čas, obe mi dostali nádchu, kašeľ i bolenie hrdla. Ivan sa ľahko vykýchal z toho, ale Elenku veľmi zmorilo. A keď ona prechorie, u mňa hneď dostavia sa všetky možné najhoršie obavy a moria ma vo dne v noci. Pretože je telesne slabá, hneď čujem nebezpečenstvo, hoci nebývala chorľavá. Cez celý ten čas som ju nepustila do školy, čo ju stálo mnoho sĺz a mňa mnoho omrzenosti. Šťastie ešte, že do toho padli i veľkonočné prázdniny, inakšie by sa mi bola všetka usužovala pre to meškanie školy. Nedávno konečne vydrela sa nasilu ta a odvtedy chodí zasa riadne — a srdce jej je na mieste, hoci jej medzitým Vieročka H. zaujala prvé miesto v škole, ktoré dosiaľ jej patrilo. Celkom lojálne uznáva, že však sa i Vierka dobre učí, a teda zasluhuje si to miesto.
Keď sa po tej prestávke po prvý raz vrátila domov zo školy, s dôležitosťou zapisovala čosi na bridlicovú tabuľku, a potom mi prišla ukázať celý riadok mien, že zapísala všetky dievčatá, čo bežali, keď išli domov zo školy, lebo že pán rechtor starším žiakom a žiačkam kázal zapisovať všetkých, čo neporiadne idú domov.
„A ty sama by si nebola tiež zaslúžila, aby ťa niekto zapísal?“ nadhodím jej. Ona trochu zarazeno obráti ku mne svoje veľké oči.
„Ja som nebežala, len som hrešila tie, čo bežali, a teraz som ich zapísala.“
:
„Zapísať môžeš, keď vám tak kázal pán rechtor, ale si ešte raz prečítaj všetky, čo si zapísala, a pri každej si rozmysli, či sa naozaj tak zle správala, že ti ju bolo treba zapísať. Keď obžalúvaš, daj si pozor, aby si nevinných neobžalovala, lebo ani ty by si nechcela, aby teba iní bez príčiny obžalovali.“
Moja „staršia žiačka“ nič neodpovedala, ale o chvíľu som zbadala, že akosi tichučko a nerozhodne vymazuje všetko, čo na tabuľku popísala. Nebodaj prišla do rozporu so svojím svedomím, preto radšej vymazala i vinných, aby nevinným neublížila.
Ivan si zasa po svojom robí dobrú vôľu, čosi—kamsi uvrzne ku kamarátom a s nimi na potulky. Už cítim, že budeme musieť my povoliť, že nie je možno udržať chlapca v takej disciplíne, akú som predtým za možnú mala. On si nepovedome už začína vydobývať svoju chlapčenskú slobodu. Nepríde mu si—.
ce na rozum naschvál sa stavať proti našej vôli, ale jednako chcel by robiť to, čo sa páči jemu, za čím mu ide chuť, neobzerajúc sa, že sa nám to nepáči. My však ho nesmieme ponechať len na jeho vôľu, nevypúšťame uzdy z ruky — nuž už nastupuje začiatok akéhosi zápasu medzi ním a nami. No rozumie sa, že stavia a naráža sa vždy medzi nami ešte len na samý cit, zakiaľ sme teda ešte vždy v dobrej miere. Len už aby horšie neprišlo!
Mnoho sme my dvaja, môj Ivan a ja, podstúpili jeden s druhým, keď som ho ešte v zime začala pomaly priťahovať k šlabikáru. Na jeseň totiž už má chodiť do školy a nechcem ho pustiť ta celkom nepripraveného. Ale nám veru to poznávanie písmen ťažko išlo. Pre jeho živú myseľ bola veľmi odpudzujúca tá zdĺhavá trudovina. Hneď mu inšie prichádzalo na rozum, nevládal pripnúť pozornosť na to, čo sme mali pred sebou. Robila som mu chuť, ako mu bude dobre, keď si sám bude môcť všetky tie pekné povesti poprečitovať, čo ich tak rád počúva, a on zo začiatku i ochotne šiel do toho, stávalo sa, že i sám chodil za mnou so šlabikárom, keď Elenka odišla do školy —ale keď sa to potom ukázalo ťažkým a zdĺhavým, odpadla mu všetka chuť. Aj jeho duch zrejme obživuje a litera ho zabíja. Po dlhom a ťažkom namáhaní sme tam, že on už teraz pozná síce všetky písmená (hoci sa mu ešte vždy stane, že si napríklad d a b prehodí, lebo tieto dve rozoznať mu bolo najväčšou ťažkosťou), ale keby ich mal do slov skladať, vždy zabudne, aká bola prvá slabika, kým nasledujúcu zloží.
I naplakal sa, chudáčik, nejeden raz, kým sme ta dospeli —a ja som mu nebodaj tiež nebola najlepšou učiteľkou, keď som mu nevedela tú úlohu akosi obľahčiť a zaujímavejšou urobiť. Iste som si nevedela nájsť pravý spôsob a zavše som i vyšla z trpezlivosti, čo jeho tým väčšmi muselo odstrašiť. Otec už i hlavou pokrúcal, ako môže byť taký nechápavý, keď je ináč bystrý a dôvtipný, ale ja som ho pochopila a uznala mu, lebo on túto nechápavosť bez všetkej pochyby po mne zdedil. Pamätám sa aspoň veľmi dobre, a iste až do svojej smrti sa budem pamätať, ako mne svojho času tiež ťažko padlo naučiť sa čítať, ako som za dlhý čas mala ťažiaci pocit, že sa vôbec nikdy nenaučím, tak tvrdo to vchádzalo do mojej hlavy. Už som hádam druhý rok chodila do školy, a Slovenské povesti, za ktorými som mrela, nevedela som si prečítať, ale lúdila som sa
s nimi potajme za našou dosť vzdelanou slúžkou, Marikou od tkáčov, aby mi niektorú prečítala, za čo dostalo sa mi od mamy moc hrešenia, že ju odťahujem od roboty. Tak i môj Ivan strašne rád počúva, keď si Elenka číta tie povesti, ale neusiluje sa, by si ich sám mohol prečitovať. Také nepohodlné veci sa pohotovo dedia.
Do písania je lepší: i rád píše, i dosť pekne. Do počtovania ho zavše otec pochytí, koľko je jedno a dve, jedno a tri — až po desať. I „jedenkrát“ sprobúvajú, ale ešte so slabým výsledkom. Ale zato hocikedy dáva sa Elenke za učiteľa a examenuje ju hoc i z počtov. Napríklad: „A keby ti mama dala desať jabĺk, koľko by ti z nich ostalo?“ Ona mu ani neodpovie, len sa celá ukníše od smiechu, že aký je to učiteľ, čo ani nevie, že treba najprv istý počet z daného odtiahnuť a potom sa opýtať, koľko by ostalo.
I vprostred učenia zavše povyvádza nejaké furtáctvo, že ja z najväčšej vážnosti nemôžem sa zdržať smiechu. To jeho furtáctvo nám je vôbec prekážkou pri jeho výchove, ním nás často odzbrojí, že sa nestačíme ani spamätať. Mne akosi ani nemožno zaobchodiť s ním bez žartu; ak je do žartu naladený, mňa sa nevyhnutne chytí jeho dobrá vôlička. Už ráno, ako sa prebudí, náhle otvorí svoje čisté, v obrube tmavých mihalníc svietiace oči, hrá v nich prebúdzajúca sa dobrá vôľa a nech by som sa mu vtedy prihovorila či vážne, či nežne, či hoci karhavo, hneď to odrazí nejakými žartovnými iskričkami. Idem napríklad od nejakej svojej raňajšej roboty do izby pozrieť, čo robí moja mladá čeliadka, či sa nehašterí braček so sestričkou, lebo do toho sú tiež vždy pohotoví — tu nájdem Elenku už obliekať sa, a Ivan ešte na svojom lôžku s pôžitkom tisne líčko ku poduške. Ako vkročím, už ma jeho živé oči vítajú, i ústa sa pohnú k úsmevu, ktorým sa mi do lásky odporúča.
„Ale si sa už vyspal?“ prihovorím sa mu.
„Ach, hej, hej!“ znie jeho odpoveď trochu záhadne, akoby chcel k tomu ešte niečo doložiť.
„A chceš už vstávať?“
„Ach, nie, nie!“ vetí, a znova spustí líčko, ktoré bol ponadvihol, do hlavnice.
„Veď si ty azda fajn, rezký chlapec?“ zaobchádzam ho. Ale on hneď prezrie manéver a odrazí ho:
„Ach, nie, nie!“
„Tak si teda darebácky chlapec?“
„Ach, hej, hej!“ dolamentuje on a víťazne sa usmieva za mnou, ako vychádzam z izby. I Elenka sa hlasne chichoce zo svojho kúta.
No nie je taký darebácky, akým sa činí, lebo keď o chvíľu prídem dnu, už ho nájdem pri obúvaní — ale už i v tuhej škriepke s Elenkou. Tvrdí, že i psy, i mačky, i prasce vraj rady žerú — motýle — a Elenka, celá nahnevaná, mu to podvracia. On sa vari škriepi, len aby sa škriepil, pre rannú cvičbu, a ona sa naozaj hnevá, ako môže také niečo tvrdiť.
A ako ráno vstáva s úsmevom, tak zavše i večer, už zaspávajúci, ešte nás do smiechu pripraví. On napríklad so zažmúrenými očami leží na svojom diváne, ale jednako pobadá, že ja revidujem hrubo odstávajúce vrecko na jeho kabátiku, z ktorého som ho pred chvíľou vyzliekla. Zdvihne hlávku, roztvorí rozospaté oči a trochu utrápeno sa díva, ako mu ja gazdujem v jeho súkromnom majetočku, ako vyťahujem špagáty, papiere, vyberám kamienky i staré plechové škatuľky a podobne.
„Čo ty tu nanášaš!“ mrzím sa pritom.
„Nuž všetko, čo potrebujem“, odvetil tak milovážne, že sme sa museli nahlas zasmiať. Potom vystrel ruku a pýtal si svoj „centimeter“ i „citrón“, keď som z vrecka vytiahla starú metrovú mieru a akýsi slepý patrón z nejakej pušky. V rozospatosti patrón nazval citrónom. Oddala som mu i „centimeter“ i „citrón“, on si oboje uložil vedľa seba pod paplón a potom už spokojne sklonil hlavu i zažmúril rozospaté oči, keď tieto dva najvzácnejšie poklady mal v bezpečnosti.
Alebo ak zaspí v otcovej posteli a ja ho, rozospatého, prevádzam odtiaľ na jeho diván, usmieva sa mi i zo sna. Ba nedávno, ako som ho pri tom prevádzaní držala popod pazušky, zrazu vyskočil vozvysok a strmo ťapol bosými nôžkami na dlážku, na čom sme sa tiež všetci rozosmiali. Iste sa mu, rozospatému, marilo, že ho ja hore dvíham, a on sa mi chcel podľahčiť. Tak nás on ešte i zo spania zabáva.
Keď mu prídu kamaráti a on sa baví s nimi na dvore, je omnoho divší, ako keď je sám. Kričia, naháňajú sa po dvore, liepajú sa kadekde — a Luna, rozumie sa, všade za nimi. Umienim si, že budem Ivanovi pre nezbednosť dohovárať, ale potom, keď už má na to prísť, dohováranie obyčajne vystane. Ako kamaráti odídu, on pohvizdujúc si príde ku mne do kuchyne s cel—
kom dobrým svedomím, chce mi pri všetkom pomáhať, a keď sa to nedarí, sadne si na stolček a zabáva ma svojimi skúsenosťami i otázkami. V jednej chvíli hodne divý a nezbedný, najmä keď je s kamarátmi — v druhej pri mne až nenútene dobrý, nehľadane srdečný, prítulný a dôverčivý — taký je môj chlapec. Akože sa hnevať na neho a dohovárať mu pre niečo, v čom niet zlosti a schválnosti.
Ani pre mániu hvízdania, ktorá ho odnedávna pochytila, mu nedohováram, nech sa to reku vyzúri. Ako vyjde na dvor, už má do hvizdu stúlené ústa; kým počujem jeho pohvizdovanie, viem, že je doma, keď ono zatíchne, viem, že niekam uvrzol. Ako zasa zaznie od brány, viem, že si ide domov pýtať jesť.
Keď robím s Judkou v záhrade, rád sa baví pri nás. Pomáha nám pri všetkom. Schuti kope, schuti zbiera kamienky a odnáša ich do kúta pod bazu, váľa hrudy a čistí jarček lopatkou. Milo je dívať sa na neho, hoci zavše i pozavadzia pri robote. Ak sa sliepky ukážu v záhrade, práši do nich kamenčím, až zostrašeno škriekajúc, rozbŕknu sa na všetky strany. Zato zas on zreteruje pred dlhonohými, lesklými chrobákmi, ktoré zostrašené vybehávajú spod hrúd, a obíde každého i na päť krokov. Ale čo sa ich ako štíti, predsa sa natoľko premohol, že raz išiel holou rukou proti takému chrobákovi, keď zazrel, že lezie hore po mojich šatách. Zrazil ho vlastnoručne z môjho pleca, môj premilý obranca.
Ak otec ešte nejaké pozostalé skaly chce vyvážiť čakanom, Ivan je hneď pri ňom a pchá sa mu pod samý čakan, že sa nemôže ním voľno rozháňať. Potom ho otec posiela niekam na druhý koniec záhrady, to a to urobiť alebo pozrieť, aby sa zbavil jeho „pomoci“. On i poslúchne, ale urobí letkom, čo mu bolo naložené, na svojich pružných nôžkach hneď dobehne naspäť a — pomáha—zavadzia zasa s najväčšou ochotou. Keď zbadá Elenku prichádzať zo školy, s radosťou beží jej oproti a rozpráva jej, čo už dnes užitočné porobil. Potom „pomáhajú“ obaja.
Šli za mnou, i keď som sa vystrojila do pivnice zemiaky na sadenie preberať. No tam nepomáhali, ale šarapatili, tovar prezerali, do každej farby prsty vopchali, ustavične som musela pozor dávať na nich, aby sa nezamazali. A keď napokon Ivanovi ešte prišlo na rozum kotúľať hore—dolu akýsi polonaplne—
ný sud s olejom, vyšla mi ozajstná trpezlivosť a zhurta som sa na neho zobrykovala i zahrozila mu trestom, ak nedá tým veciam pokoj. Bála som sa, že štupeľ vyrazí a olej vypustí. No ešte som nestihla hrozbu dopovedať, už za chvíľu bol vyfrkol hore schodmi — iste v strachu, že sľúbené hneď i uskutočním —a to bolo také komické, že som sa rovno z hnevu musela rozosmiať. Ale on to azda už nepočul. Elenka pošla za ním, že si ruky umyje.
Myslela som, že po takomto náhlom úteku ma bude trochu s obavou očakávať, až sa zasa hore objavím, a tu — podivuhodná pružnosť detskej prírody! — môj smiech nebol ešte ani dobre doznel, už mi zašramotí čosi nad hlavou v oblôčiku od rínku. Pozriem: môjho Ivčova ostrihaná hlava tisne sa medzi mreže — kukal na mňa milo, Lunina čierna, chuchmatá, dlhouchá hlava vedľa neho, a prihováral sa mi prívetivo, natešený, že ma takto prekvapil. Potom, pravda, vyšumí všetok hnev a všetka prísnosť proti nemu.
Elenka má starosti i radosti s hydinou. Zaobstarali sme si langshan—kohúta i sliepku, a táto vysedela už niekoľko drobných čiernych kurčiatok, ktoré Elenka nazvala čiapočkami, pretože čiapkajú: čiap, čiap, čiap! Mamka si ich rada vidí a verne obhajuje, ale tatko akosi zvysoka, pohrdlivo pozerá na ne a zavše by ich skoro chcel uďubnúť. Preto mu Elenka už moc nadohovárala a navyhrážala, ale jeho sa to akosi nedotkne. Ráno nám zavše príde na ranný pozdrav zakikiríkať na kameň pred pitvorné dvere. A vo dne hocikedy tiež odtiaľ sa nám cez zatvorené dvere prihovára svojím žblnkavým, príjemným hlasom: „Kukuku—kukuku, kukukuku!“ — čo má znamenať: „Dajže nám, gazdinká, dajže nám, gazdinká, daj nám zobať!“ Pritom tak dôverčivo pozerá na nás svojimi okrúhlymi, vážnymi očami, že deti ani raz neodolajú jeho prosbe, vždy mu vynesú niečo, k čomu on zvučne povolá všetky sliepky. Ak sa niektoré z nich pri svojej neprajnej a závistlivej náture pohašteria pre nejaké lepšie zrnko, ich pohlavár s prísne podvihnutou hlavou zakročí medzi ne, ďubne jednu i druhú pre trest i pre výstrahu — a poriadok je zasa na mieste.
A nedávno sme mali i žalostnú udalosť: stará jarabá cipka, čo ju vlani deti tak obhajovali, nám zdochla, neborká. Ochorela, keď na vajciach sedela, hoci sme ju pilne dávali von z hniezda každé ráno. Zahynula teda vo vernom konaní svo—
jej materinskej úlohy. Liečili sme ju, ale nepomáhalo. V poslednú noc stála na hniezde a zachladila všetky vajcia — čo by ona za zdrava nikdy nebola urobiia, lebo bola náramne starostlivá. Musela mať nejaké muky — človeka srdce zabolí, keď vidí také nemé utrpenie. I moje deti stáli nad ňou so sklonenými hlávkami a skľúčene pozerali na ňu, keď už zdochnutá ležala pri kuríne — tak čudno hlavou i všetkými údmi ťažiaca k zemi, akoby ju tá zem vťahovala do seba. Smutný je obraz smrti, hoci len najnepatrnejšieho tvora, a človeka vždy pichne do srdca, ak je len nie už zvykom otužený proti tomu.
Takto ťažisko našich záujmov a zaneprázdnení, ako nastala jar, prenieslo sa navonok. Náhle však príde zlé počasie, zas utiekame sa k izbe. Nedávno, za daždivého popoludnia, v nedostatku inej zábavy oklepkával môj Ivan kladivkom všetko, k čomu sa mohol dostať. Najprv dlho obrábal debničku, čo bývalo v nej kamenné uhlie, potom radporad všetko náradie v pitvore: stôl, stoličky, skriňu — i ešte obrubie všetkých dverí. A náramne dôležitou sa mu videla tá robota, cez celý čas som sa musela usmievať na tom výraze uspokojenia v jeho tváričke, hoci ma už skoro hlava rozbolela od jeho klepotania. To potrvalo, kým Elenka neprišla domov zo školy.
A potom, rozumie sa, tiež nenastala tichosť. Po olovrante som našla deti v izbe z topánok povyzúvané. Ivan hrdo vztýčený stál na diváne a úsečne komandoval:
„Hodiny zastreliť!“
Elenka namierila akýmsi papečkom do nich:
„Pif—paf!“
„Lampu zhodiť!“ znelo komando.
Elenka pošermovala papečkom oproti lampe a meldovala:
„Už je!“
„Oblok zahlušiť!“
„Už je!“
„Pec rozrúcať!“
Elenka sa rozbehla proti peci, zaprela sa do nej a oznámila:
„Už je!“
„Zrkadlo roztrieskať!“
Elenka kráča strmo k zrkadlu a tlieska dlaňami, až jej už musia špieť, i oznamuje:
„Už je!“
Ivan sliedi očami po izbe, kde by ešte čo mohol znivočiť —a ďalej znejú jeho vandalské povely.
A ja otváram oči a neviem sa prenačudovať, že moja vždy mudrujúca a kritizujúca Elča, ktorá ináč komandovanie má výlučne za svoju úlohu, ho tak ochotne, ani mak neprotirečiac, poslúcha.
Neviem, akým činom sa to stalo, že teraz on sa dostal na koňa.
Zasa komando:
„Horre!“
Elenka sa rozbehne a vyšinie sa k nemu na diván. Ale teraz je on kritický — nie je spokojný s jej výkonom. Zoskočí, aby jej ukázal, ako to má po druhý raz urobiť. Podľa jeho vzoru má sa to diať takto: strmým krokom prísť k divánu, tam však nezastať ani na chvíľku, ale dúškom vystúpiť naň najprv pravým kolenom, potom hneď ľavou nohou (stupajou). A rukami sa nesmie ničoho pridŕžať, len otočiť nimi, pre zachovanie rovnováhy. Nuž toto mu Elenka nevie náležité urobiť, nie je ešte vycvičená. Zato však vie sa jediným vykročením vyšvihnúť na diván, tiež bez pomoci rúk, čo sa zas Ivanovi nepodarilo. Teda obaja mali príčinu byť spokojnými so sebou a tá spokojnosť im i svietila z rozihraných očí. Tak sa,zajedli do tej vojenskej či sokolskej cvičby, že sa im až líčka rozpálili. I posielala som ich k obrazovým knihám, ale sa im len nechcelo zanechať hlučnú zábavku. Až keď som im napokon zahrozila, že ich zavriem jedno do umývadla, druhé do kredenca, Ivan sa spamätal, že treba poslúchnuť, a šiel si obúvať topánky. Elenka sa nezľakla áreštu, len si vymienila, aby som ju zavrela radšej do „vaškasne“, lebo tam má odložené svoje háčkovanie, bude teda za ten čas háčkovať. Praktická osôbka!
Ivčo mi o chvíľu prišiel so záhradníckym cenníkom a poukazoval mi tam všelijaké kvety, že mi tie všetky kúpi, keď bude veľký. Vôbec všetko, čo sa jemu páči, chcel by nám kúpiť. Podľa jeho vďačných sľubov si budeme žiť ani v Kananejskej zemi, keď bude veľký. Lenže, aby bolo z čoho dávať, treba najprv nazhromaždiť — a k tomu môj Ivan sotva príde, práve pre tú svoju bezhraničnú štedrosť. Neviem veru, kam ho tá privedie.
V nedeľu popoludní sa Ivan naháňal s Lunou po dvore, štverala sa za ním po všelijakých kotŕčkach, a Elenka bola v izbe,
verne sa okolo mňa ošmietala. Keď som sa ja pohrúžila do čítania, i ona vytiahla svoju školskú čítanku, vystrela sa dolu tvárou na diván, lakťami sa zaprela do neho a v takomto pohodlnom položení tiež dala sa do čítania.
O chvíľu však počujem za sebou prudké fikanie. Obzriem sa: moja Elenka celá vyplakaná utiera si oči šatôčkou. Čo je, čo? Dlho mi nemohla nič povedať, až napokon trhane mi načŕtala, čo tam čítala o istom mäsiarovi a jeho psovi a čo ju tak dojalo. Istý mäsiar totižto, idúci koňmo na jarmok kupovať statok, stratil si cestou batôžtek, čo ho mal k sedlu priviazaný, a v ňom iste nejaké potrebné veci. Jeho verný pes, ktorý, ako vždy, i teraz išiel za ním, hneď zbadal, čo sa stalo, a všemožne sa usiloval upozorniť svojho gazdu na stratu. Trhal ho za nohu, brechal a obracal sa naspäť. Ale gazda ho okrikoval a odháňal, lebo mu neporozumel. Potom začal koňa trhať za nohu — ale všetko nič nestálo, mäsiar išiel ďalej. A čím sa pes čudnejšie choval, tým sa mu stával podozrivejším. Naľakal sa totižto, že sú to príznaky besnoty, a rozhodol sa zastreliť svojho psa, aby nenarobil nejakého nešťastia. I — hoc so žiaľom —vytiahol pištoľ, ktorú vždy pri sebe nosil, a zastrelil ho.
Pes, nevďačnou rukou na smrť ranený, ešte i vtedy s dojemnou oddanosťou hľadel za odchádzajúcim, čo mu ranu zadal. A keď mäsiar konečne zbadal, že stratil batôžtek, a vrátil sa hľadať si ho, čo našiel: jeho pes, už zdochnutý, ležal pri spadnutom batôžku — ranený v bolestiach dovliekol sa ta, aby strážil vec, ktorá patrila jeho gazdovi. Úbohé zviera až do posledného dychu plnilo svoju povinnosť voči gazdovi, i ešte keď mu zadal smrteľnú ranu. Táto historka teda tak dojala moju Elenku, že celá bola bez seba od ľútosti. Ja som jej ju však jednako ešte raz hlasno prečítala, a to s tým úmyslom, aby žiaľ nezostal v nej pridusený, ale aby sa vyčerpal a prekonal, nakoľko možno. Keď som prišla na to, že mäsiar strelil do psa, znova celým prúdom pustili sa jej slzy; keď som čítala, ako ešte i potom s láskou a oddanosťou pozrel na nemilosrdného, nerozumejúceho mu gazdu, pustila sa mi do hlasitého náreku, ktorý dotrval až do konca rozprávky. Celá šatôčka jej bola už mokrá a oči vypuchnuté — nevedela si rady, neborká, so svojou ľútosťou.
Tu dupotajúc pribehol dnu Ivan, rozohriaty od svojej zábavky, a ustrnuto zastal pri dverách a hneď obrátil sa ku mne, že
prečo som trestala Elenku, keď tak plače? Povedali sme mu príčinu jej plaču i vyrozprávali smutnú rozprávku. On ju ticho vypočul, len oči vyrážali, že ho dojala, a napokon osvedčil, že čo mu je ako ľúto dobrého psa, on predsa nebude plakať. Ale toho mäsiara by dal pokutovať. Elenka ho uisťovala, že keď on bude žiakom a bude si to vedieť sám prečítať, veru aj on bude musieť zaplakať nad tým psom — že však uvidí. Potom spoločne dali sa do veľkého odsudzovania mäsiara i do mudrovania, čo mal urobiť, keď ho pes začal upozorňovať na stratu batôžka.