Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 9 kapitola )
28. september 1884
Dnes večer doplnila naša Elenka ôsmy rok svojho života. Mal by nám to teda byť radostný deň, ale mne je len ešte vždy neradostne okolo srdca ohľadom nej. Zavše sa vidí byť celkom
dobre, i lepšie je, i nadobúda krajšieho vzozrenia — tu naraz, bez zrejmej príčiny, vráti sa horúčosť a zasa ju zmorí. Liek horúčosť, pravda, zaženie, ale príčina k nej len ešte tam väzí… A ležať v posteli Elenka nechce, najradšej ide von na slnko, keď je pekný čas. To jej je iste najlepšie. Zavše zľahka pokašle a každý deň po obede si pospí. Ináč je čerstvá, dobrej vôle, spieva si, doťahuje sa s Ivanom. Ale tela jej nič nepribúda, je chudá a zväčša i bledá. Túži náramne za školou — a na to veru ešte ani pomyslieť, žeby sme ju mohli do nej pustiť. Každý deň i predpoludním i popoludní o tom čase, keď deti vychádzajú zo školy, ona ide do sklepu, aby sa mohla na ne dívať — a im bláhať. Kamarátky ju navštevujú každú nedeľu, raz sa už bola i prejsť s nimi po ulici.
3. október 1884
Vážny krok v živote nášho Ivana: predvčerom konečne som sa vystrojila a zaviedla som ho do školy — a tým teda nastal koniec jeho milej, zlatej, detskej slobode. On sám to ešte našťastie necíti, ale mňa hodne prejalo ako i vtedy pri Elenke.
Už sa mu začali starosti, ktorých nikdy nebude odbúdať, ale vždy ešte pribúdať.
Keď sme už boli vystrojení, bozkaním ruky odobral sa odo mňa, hoci som s ním mala ísť. A s tým cieľom vyhľadal aj otca v záhrade. Rozumie sa, že sa neobišlo bez všelijakých napomínaní, a nastávajúci žiačik teda v akejsi slávnostnej, trochu napnutej nálade kráčal vedľa mňa do školy. Ale tam už celkom dôverčivo, bez najmenšej clivosti šiel s pánom rechtorom, keď ho pojal za ruku a zaviedol medzi deti — ja som sa teda trochu až okúňala pre svoje slzy. A jemu, keď sa v ten prvý raz vracal domov zo školy, už bola všetka sviatočnosť vyšumela — vošiel do dvora nie bránou, ale cez sklep, a to preto, aby si tam mohol vziať chumáč špagátov na biče. Nebodaj pre chlapcov, čo sa v škole s nimi spoznal.
Ale ináč mi natešený rozprával, že dobre vedel čítať pánu rechtorovi, i sám od seba uznával, že som mu tým veľmi dobre urobila, keď som ho vopred doma naučila čítať, hoci sa mu to vtedy i nezdalo. Má toľko rozumu, že to nahliadol, a toľko statočnosti, že to vyznal.
Do školy sa čo deň s väčšou chuťou poberá. Ako odíde, nastane v dome ticho, ako sa vráti, obživne všetko až priveľmi. Dnes popoludní pribehol domov vo veľkom daždi.
„Mama, pán rechtor povedali, že si mi dobre ušila tento kepeň — a že je to dobrý kepeň!“ bolo to prvé, čo mi zvestoval, kým som ho vyzliekala zo zmoknutého kepeňa. Potom hneď s radosťou rozprával, že dnes už i rátali v škole a on že všetko vedel.
„A ťažkú úlohu?“ reku.
Vystrčil palec na jednej i na druhej ruke. Že koľko je toto spolu.“
„A vedel si?“
„Hej! Ale potom mi ešte povedali, že mi ty dáš dve jabĺčka, keď prídem domov zo školy, a opýtali sa, koľko mi ostane, keď si jedno z nich zjem.“
„A ty si čo odpovedal?“
„Že však ja obidve zjem, alebo že to jedno, čo mi ostane, dám radšej Elenke.“
Tak mu teda prvá úloha z počtovania nenarobila veľké trápenie.
Chvíľu posedel zamyslený na diváne, potom ma popýtal, aby som mu vysvetlila niektoré české slová, ktoré iste počul, keď sa druhé deti učili náboženstvo, a neporozumejúc im, ešte teraz premýšľal o nich. Rozumie sa, že som mu vďačne vysvetlila, lebo ma táto jeho vedychtivosť veľmi potešila. A najdôležitejšiu pre neho vec zvestoval mi naostatok, pri chrumkaní jabĺčok, čo mu ich pán rechtor predpovedal, že ho totiž Miklóško P. volal, aby sa v nedeľu popoludní prišiel k nemu do P—ov baviť — a veľmi, veľmi ho prosil — nuž či ho pustím.
Pestovanie kamarátstva je pre neho najpríjemnejšou stránkou školy.
15. október 1884
Elenka navidomoči prichádza k sebe, chvála Pánu Bohu! Dobre je, dobre spí, zdá sa mi, i silnie a nadobúda zdravé vzozrenie. Horúčosť sa neukazuje, len nádcha ešte nechce pominúť a hocikedy i zakašle. Ale i ten kašeľ už má akýsi zdravší, jasnejší zvuk. I spieva si bez námahy, a zapísknuť vie tak ostro
a dlho, že by som sa ja s ňou v tom nemohla merať. I dych má už dlhší, a keď ju doktor posledne preklepal, potešil nás, že i ten chorý ľavý bok jej pŕs má zasa zdravý zvuk.
Odvtedy sa mi zasa celý svet vidí jasnejším — len keby to už nesklamalo.
Po tejto dobrej správe prvou jej žiadosťou bolo, aby sme ju pustili do školy, keď je už zdravá. No to ešte ani pán doktor nedovoľuje. A keď nie do školy, tak aby som ju ja doma učila. V tom jej chcem urobiť po vôli, ale až po Všechsvätých, keď nastane pokoj od záhradnej roboty. I od primnohého čítania ju odháňam a ručnú prácu jej nijakú nedávam, preto mi ona potom zavše zo samej dlhej chvíle priveľa všetečňuje a šarapatí — po čom najlepšie poznávam, že sa jej zdravie navracia.
Ivan schuti chodí do školy, ale nie s takým chvatom ako vlani Elenka. On si veru pre školu neutrhne ranného spánku. Keď príde domov, nám vždy rozkladá, čo sa naučil. Biblická história mu je, pravdaže, najzaujímavejšia; čo z nej posiaľ počul od pána rechtora, nám napodiv pekne, s jasným rozhľadom doma vyrozprával. Iba meno Kaina si nikam nevie zachovať. Elenka ho otázkami popreháňala krížom—krážom, aby ho na chybe dochytila, ale sa jej to nepodarilo — okrem ak v tom, keď on povedal, že Ábel a Kain išli do hory priniesť obeť Bohu, a ona tvrdila, že šli do poľa. Ivan bol celý zaujatý svojou rozprávkou, i v hlase, i v posunkoch — nadovšetko však v očiach sa mu to vyrážalo. Najživšie opisoval ku koncu, ako mučilo Kaina svedomie, ako sa skrýval, nenašiel pokoja, lebo sa mu vždy videlo, že ho prenasleduje zakrvavený, zabitý Ábel. Nuž túto prvú prednášku z biblickej histórie si veru dobre zachoval — ak tak bude so všetkým, môžeme byť veľmi spokojní. A pán rechtor si ho i vôbec pochvaľuje a predpovedá, že bude z neho dobrý žiak. Bože, daj!
Ale ináč sa ten jeho rozumček i teraz tak nevšímavo prešmykuje ponad všedné veci ako i predtým. Keď napríklad jeme na obed kel, pobáda Elenku: „No, ktorý prv zjeme tento kaleráb?“ A keď šošovicu: „Mama, prečo je tento hrach kyslý?“ Tmavá chodba v školskej budove „u profesorov“ mu je „hrubá škára“ — a nedávno Elenke vysvetľoval, že všetky lyžice, čo máme v sklepe na predaj, sú strieborné — lenže sú z „cinštálu robené“.
Teraz ho zasa strašne pokúša panoráma, čo nám tu na rínku vyhúda. I dnes večer pre ňu obrábal otca:
„Otecko, aspoň už včera poď na tú panorámu, keď dnes nechceš — hej?“
Včera—predvčerom, zajtra—pozajtre, to je pre neho neprehľadný chaos. I dni v týždni si ešte všelijako poprehadzuje. A mne sa pritom vždy obnovujú akési staré rozpomienky, že som ja to všetko už prežila — že i mňa kedysi vysmievali pre túto istú nedôvtipnosť.
31. október 18 84
Dnes večer veľké výstupy a kázne najprv pre grajciar, čo ho Ivan mal dať pánu rechtorovi na černidlo a nedal ho, mysliac, že mu ho cestou vytrhol z ruky krivý S., najhorší chlapec z celej školy, ktorý postačí okrádať všetkých spolužiakov. Keď som však začala prehľadávať Ivanove vrecká, v jednom z nich našla som otázny grajciar, a tak Ivan len pre darebácku nepamätlivosť ho nedal, kde ho mal dať. Ale pri tom revidovaní vrecák vyšla najavo horšia chyba: chýbal tam malý, dosť drahý vreckový nožík s jemnou kostenou črienkou, pre ktorý sa Ivan nedávno v sklepe mal pominúť, keď mu ho otec nechcel dať, znajúc jeho neopatrnosť i nesmiernu radodajnosť ohľadom svojich vecí. Sľuboval vtedy, že si bude dávať naň veľký pozor, a teraz, hľa: už ho nemá! Vypýtal ho od neho spomenutý krivý S., aby si ním griflík zastrúhal, a potom mu ho nevrátil s výhovorkou, že ho už nemá, že sa mu niekde stratil. A Ivan si ho nevydrel naspäť, ale nechal vec tak. Ba ani len nebolo badať, že by ho nejako mrzelo, že sa tak hlúpo dal o nožík pripraviť, priam sa zdalo, akoby sa ho strata ani nedotýkala. A táto jeho nevšímavosť nás hlavne popudila. Zavše nám je už do zúfania s ním, že si nikdy, čo by len v jedinom prípade, nevie, ba ani nechce uhájiť svoju vec, akoby vôbec nemal zmyslu pre vlastníctvo. Ešte nikdy som u neho nezbadala, ako u iných detí, prejav radosti alebo hrdého uspokojenia nad tým, keď sa stal vlastníkom, majiteľom nejakej hoc i veľmi milej mu veci — a už tým menej úsilie udržať ju pre seba. Tá jeho vrodená, zavše až dojemne ušlächtilá žičlivosť nám často narobí hodne starostí. Ak sa neotuží proti nej, môže mu byť veľmi nešťastným prí—
davkom do boja o živobytie, urobí ho priam bezbranným oproti neprajnosti a chamtivosti sveta, ktorý už nechce vedieť o príkaze, že za dobré treba sa dobrým odmieňať — alebo aspoň len neodmieňať sa zlým. V živote je taký nešťastný žičlivec do krajnej miery vykorisťovaný, jeho pôvodná cnosť zvrhne sa v necnosť, ak jej rozum nedrží mieru.
Teda pre ten odpeľhaný nožík, a hlavne preto, že mu nebolo ľúto za ním, mal náš Ivan, a mali sme my s ním, trpký večer. Otec i ja sme mu jednomyseľne dostupovali, dohovárali, až sme ho, chudáka, do plaču pripravili. Takéto prípady mňa veľmi rozlaďujú, akási tupá starosť a obava mi z nich ostáva. K tomu i ľútosť, že si človek vlastnému dieťaťu takto musí strpčovať dobu detstva. Ťažká vec je deti vychovávať, najmä keď rodič nevidí jasno, ako a čo má konať.
Otec tvrdo požaduje, aby si Ivan nožík naspäť vymohol od zlodejského spolužiaka; Ivan plakal celý večer, i zaspal v plači, ako už koľko ráz — môj dobrácky malý darebák.
Ráno pri obliekaní musíme ho poháňať k rýchlejšiemu tempu, lebo jemu samému akosi nezáleží na tom, aby sa do školy neopozdil. Ako sa navráti, hneď nám vyrovnáva, čo sa učil, i vôbec všetky svoje dôležité a mnohostranné nové skúsenosti, ktoré najviac záujmu nachádzajú u Elenky. Ona sa o všetkom vyzvedá, čo sa v škole deje, kontroluje a karhá Ivana, z čoho, pravda, povstávajú i dosť prudké hádky a šarvátky.
Elenka si už nedá učenie zabrániť, sama sa chytila do neho, riadne sa učí katechizmus, nemčinu a maďarčinu, každý predmet dva razy do týždňa. Po nemecky číta napodiv dobre a ani neviem, kedy sa v tom natoľko mohla pocvičiť. Ju litera nikdy nezabíjala ako Ivana; čo jemu je veľkou ťažkosťou, to ona hravo prekonala — skoro ani nevieme kedy a ako. Keď si po prvý raz otvorila túto domácu školu, bola od radosti celá vo vystržení, nuž jej ju už nebránim. Myslím, že jej nemôže zdraviu poškodiť, keď jej je to len zábavkou a nie námahou.
PREČO? PREČO?…
23. november 1884
O ELENKE SOM SI BOLA TEMER ISTÁ, ŽE NEBEZPEČEN—
stvo už pominulo, tak dobre sa zotavovala: a teraz nám odrazu znova ochorela! Leží v šarlachu a vo veľkej horúčosti… Čo z toho má byť — čo? — Ešte oslabená od predošlej, či môže vydržať a prekonať novú ťažkú chorobu? Lekár nás teší, že vydrží, lebo choroba prišla vraj len v miernom stupni — ale ja sa nemôžem zbaviť zlého tušenia. Trápi ma obava o ňu, nemôžem ani pomyslieť na inšie. Zavše mi síce preblesne i nádej, že práve tento výsyp azda vyženie i vypýli potuteľnú chorobu, ktorá nechce sa dobrovoľne vystúpiť — ale bojím sa uveriť jej, lebo moje nádeje nerady sa plnia…
Ivan je teraz vytvorený z našej obývacej izby, kde Elenka leží, a spáva s otcom v malej izbe z druhej strany pitvora. Do školy nesmie, aby šarlach nerozniesol, a z tej istej príčiny nesmie sa ísť ani zabávať ku kamarátom. Cez deň potuluje sa po dvore, v sklepe a kuchyni a kráti si čas, ako vie. Keď je v sklepe, samopaší s učňami, keď je v kuchyni, zadiera do Judky, škriepi a hašterí sa s ňou. Aj učieva sa tam, číta lekciu zo šlabikára, píše do písanky a „maľuje“ na tabuľku. V tomto maľovaní má záľubu, i píše na začiatočníka pekne. („Aj pán rechtor mi povedali, že bude zo mňa dobrý pisár –“ pochválil sa mi nedávno, keď prišiel zo školy), len čítanie mu je vždy ešte nemilou úlohou. Ráno sa s otcom v posteli učievajú „krát“, a to tiež nejde ľahko. V terajšie dlhé večery mu je najhoršie, takému na seba ponechanému malému vyhnancovi. S Judkinou spoločnosťou sa neuspokojí, prichádza k našim dverám ma prosiť, aby som išla k nemu čítať mu povesti. Ako som mu však dnes popoludní povedala, že veď chorú Elenku nemôžem nechať samotnú jemu zdravému kvôli, môj dobrý chlapček sa zriekol i tejto svojej žiadosti, neunúva viac, hoci je to jeho najmilšia zábavka, keď mu povesti čítam. Teraz odrazu musí byť i bez toho, i bez kamarátov.
V túto chvíľu je otec pri ňom v malej izbe, lebo je už po zatvorení obchodu. A Elenka veľkými očami hľadí na mňa zo svojej postele a opytuje sa, čo toľko píšem do toho zošita. Sľubujem jej, že jej to všetko raz prečítam, keď bude staršia. Jej oči obracajú sa k stenovým hodinám — prichádza čas podať jej liek…
1. december 1884
Šarlach u Elenky prešiel dosť poľahky — bol vcelku slabého stupňa — ale prsný neduh sa jej obnovil. Zdanlivo síce tiež v slabej miere, ale ja mu neverím. Také potuteľné zlo, čo sa ukrýva, a jednako je vždy tu. Strašidlo suchôt mi je ustavične pred očami…
Bolí ju v prsiach, dlho stone a niekedy sa i hlasno požaluje. No čo by ani to nie, jej oči sú samou žalobou, keď také ubolené hľadia na mňa z tváričky, ktorá je čo deň šťúplejšia. „Či mi nevieš spomôcť?“ pýtajú sa ma — a mne sa to vždy bolestne vráža do srdca, ktoré mi ťažie v hrudi ako kameň…
I noci má zlé, do polnoci ani si nelíham, lebo až po polnoci sa jej trochu uľaví. Niekedy i zavrie oči, chcela by spať. Sadnem si k zatienenej lampe niečo čítať — ale o chvíľu tie jej oči už zasa, naveľko roztvorené, hľadia na mňa, akoby ma volali.
Úsmev sa z nich celkom vytratil — iba pred niekoľkými dňami sa zjavil v nich krátky záblesk, keď jej Ivan poslal zajačí chvostík na bavenie. Odchýlil akomak dvere, zavolal na mňa, a tisnúc dnu tesným otvorom chĺpok zajačieho chvosta, na niti priviazaného, odkazoval: „Že som toto Elenke poslal, aby sa bavila!“
Vtedy sa jej tvárička stiahla do akéhosi boľavého úsmevu. Vzala si chvostík a vždy si ho drží pri sebe v posteli. Ak jej je nie tam, hneď volá: „Chvostík?“ A Ivan sa každý deň opytuje, či sa Elenka baví s chvostíkom. Keď odpoviem, že áno, vždy znova ho to poteší. Rád je, že jej urobil radosť. On si tiež podržal polovičku — rozumie sa, že menšiu — z toho chvostíka, a tiež si ho na noc berie do postele.
Je napodiv milý a dobrý, ako je Elenka chorá, všetko je milé a smiešne, čo urobí, ani čo by nám tým chcel trápenie uľaviť. Všetku divokosť a zurvalstvo zanechal, ako je od kamará—
tov odlúčený. Veľmi by rád byť v izbe pri nás, i všmykol sa už dnu zo dva razy, a keď ho potom Elenka mrzuto preč posielala, jej ani slovíčkom neodvrával, ani sa nenahneval, ako by sa predtým bol. On i bez napomenutia cíti, že k nej teraz má byť šetrný a trpezlivý.
7. december 1884
Iba vy, matky, ktoré podobne, medzi nádejou a zúfaním sa potácajúc, opatrujete alebo opatrovali ste si drahé dieťa v jeho bolestnej a nebezpečnej chorobe, iba vy viete, aké sú to muky vidieť každú jeho útrapu, vidieť na seba upreté o pomoc prosiace jeho oči a nemôcť mu spomôcť ani za cenu úplnej sebažertvy.
Lekár nás potešuje, že Elenka pomaly, pozvoľna vyviazne z choroby. Iste preto, keď vidí, ako dychtivo strežiem na potechu z jeho úst. Ale keď odíde, ustúpi zas i nádej. Nevýslovne bolí ma neprirodzená, utrpením zavinená neústupná vážnosť na jej tvári, na ktorej úsmev sa už nikdy neukáže.
„Nesmiešte ma, to mi je zle!“ bránila sa, keď sme sa pokúsili nejakým, predtým jej milým žartom rozjasniť jej myseľ.
Koniec choroby i v tých bolestiach tvrdo čaká najviac preto, aby potom zasa mohla chodiť do školy. Túžila po nej od začiatku školského roku — a táto túžba už nebude jej splnená.
Nedávno, keď Ivan prišiel zo školy a jej na jej otázky rozprával, že učili sa o stavaní babylonskej veže, usiloval sa znázorniť jej nedosiahnuteľnosť neba: „Ani tam, kde je mesiac, nie je ešte nebo. Keby si prišla k mesiacu a opýtala by si sa: „Kde je nebo?“ povedal by ti: „Ja neviem.“ Išla by si ešte vyššie, k druhému mesiacu, i toho by si sa opýtala, kde je nebo, i ten by ti povedal: „Ja neviem“ — a tak ďalej pozdvihnúc hlas vyššie a vyššie — a ona, ako už koľko ráz, hĺbavo zašla na tento predmet, pričom mňa zabolelo srdce, keď sa už márne bránim tušeniu, že ona prv ako ja oboznámi sa s tým nebom, do ktorého po smrti prichádzajú dobrí ľudia. I to ma bolí, že tak lá—kaval ju obrázok, na ktorom anjel unáša do neba dieťa, oddane sa k nemu túliace. Clivo mi je, že nedávno chcela rozdarovať svoje najmilšie hračky, k čomu predtým nikdy nebývala ochotná — a desí ma, že v tie časy s podivnou zručnosťou kreslievala kostlivcov, a potešená tým zdarom, s úsmevom nám ich ukazovala.
O Bohu, o duši, o smrti a večnom živote neprestáva rozjímať.“
14. december 1884
Choroba víťazí, my zúfame.
I lekár prestal nás tešiť. Neodpovedá na naše úzkostlivé pohľady, hľadí vždy na inšie zaviesť rozhovor. A ja nechápem, že to biedne tielko ešte trvá — tá vymučená, ubolená malá hromádočka vo veľkej posteli. Zo dňa na deň jej je menej. A tá úzka, opadnutá tvárička s umdlenými dopoly zavretými očami čo deň bolestnejšie vrýva sa mi do srdca. Keď pozriem na ňu, slzy ma zalejú a nemôžem odísť od nej vyplakať sa niekde. Keď nedrieme, hľadí na mňa veľkými, vážnymi očami, vidí moje slzy, ale ani slovom sa nespýta, prečo plačem.
Niekoľko ráz zopäla vychudnuté, priezračné rúčky nahor a volala: „Bože, bože, čo už mám robiť?!“
Z detských úst, od detského hlasu nevýslovne prejíma toto dovolávanie sa Božieho zmilovania.
Kým môže, ticho trpí svoje bolesti, myslím, že drieme, ale zrazu obráti tvár i vážny svoj pozor ku mne: „Vidíš, mama, ako je mne zle!“ a ja sa nazdávam, že sa mi musí srdce puknúť.
Na reči lekára veľmi pozoruje a presne zachováva jeho nariadenia. Na hodiny dáva pilný pozor, aby sa termín užitia lieku zachoval na minútu. I horký liek užije svedomite, s plačom a veľkým premáhaním, ale i pre ten sama napomenie termín užitia. Bože, a to všetko by malo byť márne?
Ráno, keď je horúčnosť najmenšia, ešte oživne i jej záujem o bežné veci. Bedlivými očami prezrie z postele svoje drobnejšie hračky, poukladané na poličke pod oblokom, ktoré za zdrava
každé ráno ako seba obriadila, dávala si tiež do poriadku.
„Mama, prosím ťa, naprav tú vázičku, zrútila sa. A ten hrnček polož na sporák a lampu do kútika,“ nakladala mi ráno, keď zbadala, že nie sú po jej poriadku uložené. Je tam i celý riadok prázdnych cvernových kotúľok, z ktorých v jej predstave každá má inú podobu a iný význam, zná si ich iba ona sa—
ma. A práve že si ich v predstave môže premieňať do ľubovoľných podôb, neomrzia ju tak ako iné hotové, umelé hračky, ktorých si ani priveľmi nežiada.
Tiež v tie jasnejšie raňajšie hodiny moja Elenka nesmierne túži za školou, ustavične spomína svoje školské úlohy a knižky i predkladá mi všelijaké otázky, o všetkom by sa chcela čím skôr poučiť. Zavše privádza ma až do úžasu svojimi nedetskými otázkami, svedčiacimi o hlbokom prehutovaní. V tejto chorobe temer k dospelosti dozrieva jej duch.
V pokojnejších chvíľach ešte vždy kochá sa všelijakými milými jej predstavami a robí plány do budúcnosti. Na všetko postačí myslieť a na každého z nás niečím pamätá. Chce vraj vždy všade s nami byť a pri všetkom nám pomáhať. I predtým za zdrava podobne sa osvedčovala i jej slová bývali mi na radosť, teraz každé hlboko ma zabolí a vynucuje mi slzy…
Dva razy už dala si obuť pančušky a obliecť sukničku, že ide vstať, ale o chvíľu zasa káže sa uložiť, lebo sily jej vypovedajú.
Je už po polnoci.
„Mamá—á!“ volala na mňa pred chvíľou akýmsi ťahavým prízvukom, akoby ma z neurčitej diaľky dovolávala.
Keď som jej urobila, čo žiadala, liek podala a periny ponaprávala, s uspokojením zložila hlavu na hlavnicu a privrela oči, nakoľko sa jej dajú. Ale ani pri sklopených viečkach nerozprestiera sa pokoj na jej tvári, len žiadosť po ňom. Miesto pokoja je tam mdloba, únava a utrpenie. Ja mám pritom jedinú túžobnú žiadosť: aby otvorila oči s výrazom živej spokojnosti, ktorý by zvestoval: Bolesti pomíňajú, zdravie sa vracia — život sa vracia! Ale to je žiadosť, od ktorej sa nádej už celkom odvrátila. Viem, že tu číha ani už nie dlhá chorľavosť, ale rýchly koniec…
31. december 1884
Neviem, či po tom, čo som prežila, má to ešte nejakého zmyslu písať ďalej do toho zošita. Až teraz vidím, aké šťastie to bolo, kým mohla som do neho zaznačovať zväčša radostné pozorovania o rozvíjajúcom sa živote mojich detí a o mojich vychovávateľských skúsenostiach pri tom.
A teraz?
Jeden z dvoch mne zverených predrahých mi životov vyhasol pred mojimi očami. Nevedela som ho zachrániť.
Dňa 19. decembra v piatok o pol tretej hodine ráno vzal si Boh naspäť k sebe peknú, čistú dušu mojej Elenky.
Povie sa to prosto a krátko, ale znamená to pre mňa celý svet bôľu a žiaľu, ktorý opísať sa vôbec nedá, hoci v jeho opisovaní hľadám úľavu. Ale v čomkoľvek by som ju hľadala, vždy vraciam sa naspäť k otázke: Prečo sa tak muselo stať?
Ako z jednej strany po kresťansky odovzdávam sa do vôle Božej v pevnej viere, že môjmu zvečnelému dieťaťu nepochybne dobre je tam, kam sa podľa tej Božej vôle dostalo, tak z druhej strany nemôžem sa ubrániť trudným, pochybovačným otázkam, prečo dopustené je akémusi zlobnému osudu chorobou, dlhým, bolestným hynutím do smrti utrýzniť dobré, nevinné dieťa? Toto utrpenie mojej Elenky ešte vždy prehlušuje môj vlastný žiaľ nad tým, že som ju stratila. Posledné týždne jej života nevymiznú mi z pamäti ani potom, keď konečne navyknem žiť bez nej.
Vždy počujem jej bezslovné stonanie, a keď sa bolesti stupňovali, jej dojemné žaloby, jej prosby, aby som ju preložila, alebo posadila, alebo zložila dolu na podloženú perinu, v čom hľadala úľavu, ale nájsť ju nemohla. Vidím jej zbiedenú tvár s vážnymi, na mňa upretými očami, a vidím i posledný slabý záblesk radosti v nej, keď otec deň pred jej smrťou vrátil sa domov z viacdňovej cesty a doniesol jej úhľadný košíček, aký si už dávno žiadala. Vystrela po ňom vychudnuté ručičky, a čo v ňom našla nabalené, nám povydieľala.
V ten istý deň už opadla i horúčosť, ktorá dotiaľ nijakým liekom neustúpila, a akési hlboké vydychovanie vzbudilo vo mne náhlu nádej, že nastal obrat k lepšiemu, ktorú však lekárove opatrne pripravujúce slová a mŕtve vzozrenie mojej drahej hneď zas udusili.
V ten istý deň ešte mala starosť o stromček, ale nedopustila, aby som jej ho už pripravila. Na akýsi výlet sa strojila a prisnilo sa jej o pomníku na vlastnom hrobe. Aj o akýchsi vencoch hovorila v posledné hodiny pred smrťou. Ale ešte i vtedy ma veľmi prosila, aby som ju po sviatkoch už iste pustila do školy, aby si tú začatú písanku mohla dopísať.
Večer starosť o brata, či nezabudol sa pomodliť pred spaním a či nespadne z divána.
Vtedy jej duša bola už na odchode.
Po polnoci sama vykázala nám miesto pri svojej posteli, aby sme si tam sadli. Vtedy už začínal sa jej posledný boj.
Dobojovala ho pred našimi očami. Temer bezslovne, nepripúšťajúc nijakého citového výronu, dívali sme sa, ako jej bolesti prestávajú spolu s doháraním života.
Anjel zhubca bol jej spolu i anjelom dobrodincom.
Odvtedy dlel nepretržitý pokoj na jej tvári, ako ležala v bielom rúchu, obložená bielymi kvetmi, vo svojej rakve. Jej odlúčenie od nás najbolestnejšie som precítila, keď ju mŕtvu odnášali do prednej studenej izby, v ktorej nebývame.
Keď som ta chodila k nej vyzerať na jej tvári nejaký znak života, a nájsť ho nemohla, nadchádzala ma krutá žiadosť pokľaknúť k nej a prosiť ju za odpustenie, hoci som si určitej viny proti nej nebola povedomá. Prosila som ju za odpustenie pre všetky mimovoľné previnenia, premeškania — a hlavne preto, že nevládala som ju udržať pri zdraví a živote.
Jej stuhnutá, v smrti zasa pekná tvár nedala odpoveď.
Prešiel i pohreb. Prejavy sústrasti i prejavy úcty k našej zvečnelej, temer akoby už bola dospelou bývala, dobre nám padli, ale žiaľ a túžbu po nej neodvrátili. Žiadalo sa mi vidieť ju aspoň vo sne, a ani toho sa mi nedostalo. Márne načúvala som na jej volanie: „Mama!“ — v tej neznámej diaľke už nepotrebovala mojej pomoci… a mňa i to bolelo.
Ale v piatu noc po jej smrti nad ránom, v polosne nadišiel ma nikdy dosiaľ nezbadaný pocit akéhosi vnútorného, z hĺbky sa pohnuvšieho záchvevu, pri ktorom preblesklo mi poznanie, že umieram. Vtom však som sa už i prebudila s akousi istotou, že to bol prejav Elenkinej prítomnosti.
A toto mi zanechalo v duši podivuhodnú útechu. Iste čudné je to u kultúrneho, nepoverčivého človeka, ale pravda je, že táto zdanlivo malicherná príhoda badateľne rozjasnila mi najtemnejšiu ťažobu žiaľu — a to trvalým účinkom.
Preto i ďakujem za ňu Bohu ako za zvláštne dobrodenie.
15. máj 1885
Žalostná je to zmena, keď rodičovi miesto dieťaťa ostane iba jeho hrob na cintoríne. Vlani ešte jej všade plno, mojej Elenky, s jej živou príčinlivosťou — teraz ani vidu, ani slychu o nej.
I ten jej hrob je nemý — malý vianočný stromček uschol na ňom. Ale ako sa jar otvorila, dali sme ho do poriadku, zazelenal sa a stratil bezútešné vzozrenie. Keď idem k nemu, už ma nerozsmúti tak ako predtým. Badám, že žiaľ už neopanúva ma tak výhradne, že pripúšťa už aj iné myšlienky a záujmy. Prevláda ešte, ale presvietený útechou. Bolesť rozluky je ešte živá, ale tej ani nechcem sa zbaviť. Ona nám je spojivom s našimi zvečnelými, má nás doviesť k nim do večnosti, kde rozluka prestane v novom spojení.
Rozpomienky na posledné utrpenia, na ubolené oči i na celú zbiedenú podobu mojej Elenky sú mi bolestné, i zostanú mi takými, ale už častejšie sa zaoberám i jej podobou, aká bola za zdrava, vo všetkých stupňoch jej rýchleho duševného vývoja.
Jej veľké a mnohostranné duševné nadanie zvádza ma pokladať jej smrť za stratu širšieho významu — veď jednotlivci vyšších schopností dodávajú národu sily i váhy, ich strata je teda ujmou pre celý národ. Keď na toto myslím, znova pozastavím sa s trpkosťou: Prečo sa muselo tak stať?
Ale už nerepcem.
Viem, že vzácne vlastnosti, vložené do duše mojej Elenky, trvajú ďalej pod rukou toho, od koho pošli — s tým sa uspokojujem. Mám chvíle, kde Bohu ďakujem, že mi ju dal, hoci mi ju i zasa vzal, keď som si nadobudla niektoré zásluhy o ňu.
Môj otec, vo veciach viery môj najprednejší učiteľ, napísal nám, svojim deťom, pred svojou smrťou medziiným:
„… Nechcem vám zamlčať, že i moja viera bola začasto mdlá — že i moju myseľ nie zriedka kalili trápne pochybnosti: ale vždy s novými námahami ducha vyšinul som sa na výšinu dôvery v pravdivosť večnú Božieho slova a Kristových zasľúbení. A podľa tejto svojej viery verím, že v akomkoľvek spôsobe uzriem tam svojich milých, ktorí ma predišli, uzriem vás, drahé poklady duše mojej, ktoré za mnou prídete: lebo verím v Boha! — a neverím, že by ten milostivý Boh podľa svojej najvyššej dokonalosti, milosti a lásky, ktorú dokazuje k nám v tomto živote tak slávne a prepodivne, mohol zväzky ním posvätené našich sŕdc a našich duší naveky zničiť!“
V tejto viere žijem i ja, i v nej chcem umrieť.
Bože, opatruj mi v svojej láske drahých mojich, ktorých mám u teba, a popraj nám opätovného spojenia k dokonalejšiemu, šťastnejšiemu životu!