Kosovo a Metohija Srbska Zem - Kosovo, Kosovo srdce vytrhnuté zo Srbskej hrude.
Kosovo a Metohija Srbska Zem.
Kosovo, Kosovo srdce vytrhnuté zo Srbskej hrude.
Samostatnosť Kosova, veľký omyl západu.
Srdjan M. Dojkovic - Kosmete, moja mladosti
Platí ešte medzinárodné právo, garantované v charte OSN o ochrane celistvosti a nedeliteľnosti štátu. Ak áno, tak ako si môže dovoliť „samozvané spoločenstvo“ zastúpení USA a EÚ. Odňať 15% starobylého Srbského územia Kosova, ktoré je pokladane srbským národom , ako kolíska srbského národa a jeho kultúry.
Slova Srbského vyjednávača o štatúte Kosova a Metochije : Žiadni Srb sa nemôže zriecť Kosova, našej národnej ,kultúrnej a historickej minulosti. Bez Kosova a Metochije nebudeme vedieť kto sme, a kam patríme. Kosovo je pre nás ako srdce, je možne žiť bez srdca? Jednoznačná odpoveď nie!
Myslím, že tieto slova hovoria za všetko, čo pre Srbsko a Srbov známe na Kosovo a Metochije.
A darovať ho albánskym teroristom z kriminálnych organizácii, ako UCK – ANA – KO, aby si na ňom vytvorili banánovú republiku, spravovanú bývalými i súčasnými teroristami ako sú Agim Ceku, Fatmir Sejdiu, Hashim Thaç. Jeden z nich je premiér – Agim Ceku, druhy budúci premiér Kosova Hashim Thaci a tretí je prezident Kosova Fatmir Sejdiu. A celý kosovsky parlament, ako i kosovska vláda, je len tak prešpikovaná teroristami.
Ty to dvaja Agim Ceku a Hasim Thac, sa dopúšťali brutalních zločinov, použitím i mučiarenských praktik, pri ktorých boli osobné zučasneni. A dokonca ich aj sami vykonávali, a to hlavne Hashim Thaci - bývalý kosovský gerilový líder UCK. Trestné činí boli vykonávané na Srboch a iných nealbánskych národnostiach, dokonca aj na Albáncoch ktorí nesúhlasili z ich predstavami.
Hashim Thaci, osobné zavraždil, troch srbských policajtov. Prezívali ho Had, ktorému sa vždy podarilo uniknúť srbskej polícii.
Za vraždy troch srbských policajtov, dostal desať rokov. Jedine ťažkosti za vraždy mal Hashim Thaci, keď ho na základe srbského zatykača, v Budapešti držali niekoľko hodín. A viete, kto sa zaručil za tohto teroristu a vraha samotné OSN. Je to zvláštne meritko „samozvaného medzinárodného spoločenstva“ na čele z USA a EÚ. Ak ide o Srba viní, ak o Albánca neviny.
Školenia ako sa má správať, dostaval osobné od bývalej ministerky zahraničných veci USA Madeleine Albrightovej. Od tej , ktorú ako dvojročnú zachránili Srbi pred nemeckým koncentračným táborom. Inak, by už nebolo nijakej Madeleine Albrightovej. A ona namiesto slova ďakujem, poslala na Srbsko pred vyše ôsmymi rokmi 1999 tomahavky, kazetové bomby, hlavice ochudobnením uránom . Ktoré po celom Srbsku rozosievali strach, hrôzu a smrť.
Tento had terorizmu na Balkáne, bývalý kosovský gerilový líder UCK, vrah i mučiteľ sa stáva, ako že uhladeným politikom Kosova, ktorý si to mieri na premiérsku stoličku v Kosove.
Kde sa chystá najbližšej dobé vyhlásiť nezávislosť, srbského územia Kosova a Metohije požehnaním západu, a to hlavné USA a EÚ veľkých bojovníkov proti medzinárodného terorizmu. A tu hla darujú územie zvrchovaného, suvereného Srbského štátu bez súhlasu teroristom – kriminálnikom – obchodníkom zo zbraňami, drogami ako aj z ľuďmi. Ktorí , terorizujú civilne obyvateľstvo , vraždia a vyháňajú z obydlí. Je to pandorininá skrinka preniku fundametalistckého islamu, ktorá sa Európe kruto vypomsti.
Srbsko vždy vo svojej histórii chránilo kresťanskú, ako aj Európsku civilizáciu pred islamom. Aj v pamätnej bitke na Kosovom Poli 15.Júna. 1389 na Vidovdan. Kde, boli Srbi porazený, kde zahynul aj cár Štefanovič Lazár i Miloš Obilič a iní srbskí vitezove.
Po Milošovi Obiličovi, bola pomenovaná obec na Kosove, kde Albánsky banditi vyvraždili celu rodinu . 4. Júna 2003 sa Juhosrbskej provincií Kosovo bola spáchaná brutálna vražda srbskej rodiny v obci Obilič neďaleko Prištiny . Kde boli zavraždený brutálne sekerou mučený a neskvor spálení a boli to SLOBODAN STOLIČA (80), jeho manželka RADMILA (7
, a 53 ročný syn SPASOJEHO.
Tak západ podporuje odtrhnutie Kosova od Srbska, bez dodržiavania akého koľ vek medzinárodného práva. Nedodržiava ani rezolúciu OSN z roku 1999 – číslo 1244- že Kosovo a Metohije je nedeliteľnou súčasťou Srbského štátu. A žiadna nová rezolúcia OSN nezmenila toto rozhodnutie rezolúcie 1244.
Teda nezávislosť Kosova nemá žiadnu oporu v medzinárodnom práve. Ak Kosovo vyhlási nezávislosť od Srbska, bude to z medzinárodného práva nezákony akt bez podporí OSN teda neplatný.
Albánci nemajú už právo na sebaurčenie, svoje právo na sebaurčenie už využili a to 28. Novembra. 1912, kde vznikol na Balkáne Albánsky štát.
Krátky citát zo Srbského Kosova a histórie:
Bolí, prirodzene, predovšetkým Srbov, lebo tam, na planine zvanej Kosovo pole, 15. júna 1389, prišli Srbi na dlhé stáročia o slobodu i výkvet svojej stredovekej šľachty. V prvej polovici 14. storočia mali Srbi svoj mocný štát, v ktorom, najmä za vlády osvieteného kráľa Štefana Dušana, rozkvitali umenia i vedy a vlastne sa už ohlasovala renesancia. Oblasť Kosova bola vtedy centrom srbského života. Ak na svoj stredoveký štát Srbi spomínajú dodnes s hrdosťou, robia to oprávnene. Štefan Dušan zomrel v roku 1355 a srbské kniežatá sa rozhašterili. To však nebolo tou hlavnou príčinou ich neskoršej porážky. Turecké vojsko bolo v tom čase jednoducho nad ich sily.
Už v roku 1363 podľahli Turkom srbské kniežatá na území dnešného Macedónska. Na Kosovom poli sa v roku 1389 zhromaždil pod vedením kniežaťa Lazara výkvet srbskej šľachty v dokonalej a jagavej zbroji. Srbskí rytieri však čelili značnej tureckej presile vedenej veľmi schopným vojvodcom, sultánom Murádom I. Turci mali v tom čase aj lepšiu vojenskú organizáciu a funkčné delostrelectvo. Srbskí rytieri bojovali naozaj statočne, podľahli však a veľká časť z nich zahynula. Miloš Oblič, jeden zo srbských šľachticov, sa pokúsil bitku zvrátiť tak, že predstieral, že chce Lazara zradiť. Keď ho doviedli až do stanu sultána Muráda, vytiahol náhle dýku a sultána zabil. Turci sa rozzúrili a Murádov syn Bajazid bitku dotiahol do víťazného konca. Jeho vojská zvyšok srbskej šľachty spolu s kniežaťom Lazarom zajali a hneď aj povraždili. Lazar sa stal vďaka svojej mučeníckej smrti pre srbskú ortodoxnú cirkev dôležitým a uctievaným svätým. Mimochodom, na Kosovom poli vtedy bojovali proti expandujúcemu islamu a Turkom po boku Srbov popri Bulharoch a Chorvátoch aj Albánci. Tí boli prinútení väčšinovo konvertovať na islam až neskôr.
réci a Rimania nazývali obyvateľov tejto oblasti Ilýrijcami. Dnešní Albánci považujú sami seba za ich priamych potomkov. Srbskí historici tvrdia, že Albánci sa objavili v ranom stredoveku ako výsledok zmiešaných manželstiev medzi nájazdnými kočovníkmi a Ilýrijcami a Trákmi. Ono je to vlastne jedno, ale srbským historikom ide zjavne o to, aby posunuli vznik albánskeho etnika do času až po príchode slovanských kmeňov – tie prišli na Balkán v 6. storočí. Kristianizovaní Albánci s vlastným jazykom i kultúrou sa stali po odtrhnutí západnej a východnej cirkvi v roku 1054 spojencami Byzancie. Podľa historika Richarda Jansena z univezity v Colorade patrila o storočie neskôr v oblasti dnešného Kosova a severného Albánska takmer všetka obrábateľná pôda slovanským kmeňom. Vládnym a kultúrnym centrom stredovekého Srbska sa stalo Kosovo okolo roku 1190 pod vládou dynastie Nemanjičovcov. Po 200 rokoch práve toto obdobie ukončila bitka na Kosovom poli.
Kosovo sa teda stalo súčasťou tureckej Osmanskej ríše a približne v 15. storočí sa začali do Kosova vracať vo veľkom počte Albánci. Koncom 15. storočia boli ešte Srbi aj Albánci v drvivej väčšine kresťanmi a podľa Jansena nažívali spolu v relatívnej harmónii. Osmanskí Turci definitívne dobyli Srbsko a tiež Bosnu a Hercegovinu v druhej polovici 15. storočia a Albánci začali pod tlakom postupne konvertovať na islam. Srbi odolávali tlaku na konverziu úspešnejšie (hoci nie všetci), lebo Kosovo bolo sídlom srbskej ortodoxnej cirkvi, s mnohými chrámami, kláštormi a seminármi. Ku koncu 17. storočia opustila veľká časť Srbov Kosovo a centrom srbského národného života sa stalo severnejšie územie okolo Belehradu. V Kosove sa uvoľnilo množstvo úrodnej pôdy a z albánskych hôr tam prišli vo väčšom počte opäť Albánci, v tom čase ešte stále čiastočne ako kresťania.
Turci zažili svoju veľkú porážku až v roku 1683 pri Viedni a potom strácali postupne v mnohých veľkých bitkách časti Uhorska i Balkánu. Pre Srbov i Albáncov sa veci zmenili až v 19. storočí. V roku 1871 sa otvoril srbský seminár v meste Prizren a Srbi sa začali do Kosova vracať najmä po tom, čo sa na základe berlínskeho kongresu európskych mocností v roku 1878 po dlhých bojoch s Turkami stali Srbsko, Čierna Hora a Rumunsko samostatnými štátmi a Srbi dostali Mitrovicu i Prištinu. Albánskou reakciou na berlínsky kongres bolo v Kosove vytvorenie takzvanej Prizrenskej ligy, čo bolo vlastne združenie albánskych moslimských vlastníkov pôdy, ktorí chceli zostať pod ochranou Osmanskej ríše v obavách o svoju pôdu. Toto združenie sa stalo postupne aj protikresťanskou alianciou a začali sa ho obávať aj kresťanskí Albánci. Moslimskí vodcovia vtedy, ku koncu 19. storočia, začali proti Srbom v Kosove čosi ako etnickú čistku a mnoho Srbov začalo utekať z Kosova do bezpečia na sever.
Veľká časť Kosova však patrila ešte stále Osmanskej ríši – vlastne až do roku 1912, keď začali balkánske štáty Srbsko, Grécko, Bulharsko a Čierna Hora, s podporou ruského cára Mikuláša II., úspešnú vojnu s Osmanskou ríšou.
Druhá svetová vojna nebola k Srbom ani ku Kosovu milosrdnejšia ako tá prvá. V roku 1939 okupovali Albánsko talianske vojská, ktoré napadli aj Grécko. Tam však hrdinskí Mussoliniho vojaci uviazli a potrebovali nemeckú pomoc. A na stranu Nemecka a Talianska sa v roku 1940, respektíve v roku 1941, pridalo aj Rumunsko a Bulharsko. V apríli 1941 vtrhla do Juhoslávie nemecká armáda a o desať dní sa odpor juhoslovanskej armády zlomil. Chorvátsko sa stalo ustašovským (fašistickým) štátom a spojencom hitlerovského Nemecka, Slovinsko a Čiernu Horu okupovali Taliani. Srbsko, Macedónsko a Grécko okupovali nemecké vojská, čo si však vyžiadalo prítomnosť až 27 nemeckých divízií. Proti nemeckej okupácii sa vzopreli v partizánskej vojne srbskí „četníci“ pod velením generála Mihajloviča a komunistickí partizáni Josipa Broza, teda maršala Tita. Srbský odpor bol taký prudký, že permanentne viazal až 700-tisíc nemeckých vojakov. Do Kosova pod Nemeckou kontrolou sa vtedy prisťahovalo až 100-tisíc Albáncov z Albánska. Miestni Srbi boli prenasledovaní. Okolo roku 1943 sa ustanovila druhá Prizrenská liga Albáncov a žiadala vytvorenie jednotného Albánska, ktoré zahŕňalo aj územie Kosova. Vtom čase sa vytvorili aj divízie Waffen SS z juhoslovanských moslimov. Najvyšší šéf SS Himmler bol islamom fascinovaný a videl v ňom to pravé, podľa neho „mužné“ náboženstvo. Moslimskí Albánci vytvorili divíziu SS „Skanderbeg“ (nazvanú, paradoxne, podľa albánskeho národného hrdinu, ktorý bojoval proti Turkom). Albáncom v divízii SS „Skanderbeg“ velili nemeckí dôstojníci a divízia sa dopúšťala zverstiev proti Srbom a Čiernohorcom.
V60. a 70. rokoch tlak na kosovských Albáncov trochu poľavil, ale v albánskej populácii ožili tendencie k osamostatneniu sa. Albánska časť populácie v Kosove, chudobnejšia a zaostalejšia ako Srbi, zaznamenala obrovský populačný rast a v roku 1981 už tvorila 77-percentnú väčšinu. Zároveň Kosovo opustilo až 100-tisíc Srbov, čo opäť zhoršilo ekonomické vyhliadky oblasti, lebo išlo práve o vzdelanejších a kvalifikovaných Srbov. V roku 1980 zomrel Tito a kosovskí Albánci to vnímali ako stratu ochrancu. Situácia sa postupne stala výbušnou a albánski výtržníci začali vKosove terorizovať a mlátiť Srbov a Čiernohorcov a podpaľovať ich domy. Prištinská univerzita sa stala liahňou radikálneho albánskeho nacionalizmu.
Srbi sa začali brániť a podporovali ich v tom veľmi intenzívne aj srbskí intelektuáli z Belehradu.
Srbi v Kosove sa cítili stále viac zanedbávaní a zneistení. Mnohí ušli z území, kde dominovali Chorváti a boli v utečeneckých táboroch. Obe strany sa začali vyzbrojovať.
Vzniklo podzemné albánske hnutie „za oslobodenie Kosova“ a aj tajná armáda UCK. Tá začala s terorom a vraždami srbských policajtov a Srbov v utečeneckých táboroch.
Nasledoval zásah NATO proti Srbsku a po ňom návrat kosovských Albáncov do svojich zväčša vyrabovaných a zničených domovov. A dôvod báť sa o život mali opäť kosovskí Srbi. Tí Srbi, ktorý zatiaľ z Kosova neušli, sa vo väčšej časti jeho územia môžu bezpečne pohybovať iba pod ochranou zahraničných policajných síl. A každý, kto tam bol, vie, že tam nemožno nájsť prakticky ani jedného Albánca, ktorý by pripúšťal zotrvanie Kosova v jednom štáte so Srbskom. De facto nemá Srbsko nijakú politickú kontrolu nad Kosovom už 8 rokov. Pre Srbov je to zúfalé pomyslenie – lebo v Kosove sú najvzácnejšie srbské kultúrne i náboženské pamiatky, ich najuctievanejšie dejiny. Kosovských Albáncov to však nezaujíma .
Toľko krátky prehľad tragédiou Srbov v Kosove.
Ako sa my Slováci, teda aj Slovensko staviame celistvosti srbského územia. Vyhlásenia našich predstaviteľov vo vláde ako aj parlamente je neprehľadné, nejednoznačné, nečitateľné, ustráchané. Vyjadrenia ministra zahraničných veci SR sú nejasné, uhýbavé a neschopné hájiť zaujmi Slovenska. Záujem Slovenska je aj právo národa chrániť si svoje právo na celistvosť svojho územia. Je naša povinnosť hájiť a podporovať zaujmi Srbska na jeho celistvosť územia – jeho Kosova .
Ono je to tak, prestavte si že by vám niekto vytrhol z naručia vaše malé dieťa a odniesol ho preč od vás. Dovolili by ste to. Jednoznačné by ste odpovedali, že nie za svoje dieťa by ste aj život dali len nech sa mu nič nastané.
Tak to je pre Srbsko – srbsky národ Kosovo a Metohija – také dieťa, ktoré je kultúrou, históriou, bytím srbského národa. Kosovo je počiatok, súčasnosť aj budúcnosť Srbska. Je to územie starobylého Srbska. Ktoré nikoho po založení Srbského štátu na Kosove za vlády cára Štefana Dušana, nemusela z Kosova vyháňať nebolo koho.
Teda Kosove spí srbské dieťa v kolíske a chce ostať pri mame a otcovi ktorí sú SRBSKO. Kolíske ktorá znamená život, hrdosť, nezlomnosť, kultúru, históriu, pravoslávie a bytie srbského národa.
Čo by ste urobili, keby vás veľmi potrebovalo vaše dieťa, priateľ, brat alebo sestra. Určíte by ste im boli na blysku.
Tak isto potrebuje našu podporu Srbsko, pre svoje prirodzené právo, na svoju územnú celistvosť. Na svoje historické územia Kosovo a Metohije.
Keď nám bolo ťažko Srbsko neváhalo, ani chvíľu a svoju podporu nám poskytlo bez akého koľ vek otáľania. A to v rokoch 1848 – 1849 – pri oslobodzovacom boji Slovákov proti útlaku v Uhorsku.
1938 – pred ako aj po Viedenskej arbitráži, boli po celom Srbsku obrovské demonštrácie proti odtrhnutiu južných území Slovenska. V Belehrade demonštrovalo vyše stotisíc Srbov. Vznikali dobrovoľnícke gardy na podporu, ako aj obranu južného Slovenska pred odtrhnutím Hortiovským fašistickým Maďarskom. Srbsku bola obrovská solidarita zo Slovenským národom.
A o par rokov neskôr postihlo Srbský národ, obrovsky pogrom v rokoch 1941 – 1945 – v známom koncentračnom tábor v Jasenovaci, kde bolo usmrtených až 20 000 srbských deti.
Srbsko nezabudlo na nás ani v roku 1968, keď Československu republiku obsadili vojska Varšavskej zmluvy. V roku 1968 prejavili najodhodlanejší vzťah a záujem poskytnúť nám všemožnú pomoc. Otvorili územie Slovákom a Čechom, aby mohli emigrovať cez Juhosláviu a postarali sa o nich. Srbsku boli opäť veľké demonštrácie, ako aj solidarita zo trpiacimi bratskými národmi Slovákmi ako aj Čechmi.
A čo mi vrátime Srbsku podporu, ktorú nám poskytli pre nás tak ťažkých chvíľach.
A podporíme právo Srbska a jeho národa na jeho územnú celistvosť. Na Kosovo a Metohije aj na medzinárodných fórach, alebo zradíme Srbsko a zapredáme jeho prirodzené právo na Kosovo. A tým priamo podporíme vrahov, teroristov a obchodníkov z ľuďmi, zbraňami a drogami . Lebo predstaviteľmi Kosova nie je nikto iní ako vrahovia a banditi od prezidenta, premiéra, až po celý parlament, kde je veľký počet predstaviteľov UCK – ANA – KO, alebo ich podporovateľova mecenášov.
Týmto by sme zrádzali aj svoje národné zaujmi, načo môžeme budúcnosti kruto doplatiť.
Nie je inej cesty, len podpora a solidarita Srbsku, a jeho práva a spravodlivosti na Kosovo a Metohije.
Alebo bude Rusko jedením štátom, ktorí bude stať za záujmami Srbska a jeho národa. A jeho práva na svoju suverenitu nad Kosovom a Metohije.
Autor : administrátor Maroš
Platí ešte medzinárodné právo, garantované v charte OSN o ochrane celistvosti a nedeliteľnosti štátu. Ak áno, tak ako si môže dovoliť „samozvané spoločenstvo“ zastúpení USA a EÚ. Odňať 15% starobylého Srbského územia Kosova, ktoré je pokladane srbským národom , ako kolíska srbského národa a jeho kultúry.
Slova Srbského vyjednávača o štatúte Kosova a Metochije : Žiadni Srb sa nemôže zriecť Kosova, našej národnej ,kultúrnej a historickej minulosti. Bez Kosova a Metochije nebudeme vedieť kto sme, a kam patríme. Kosovo je pre nás ako srdce, je možne žiť bez srdca? Jednoznačná odpoveď nie!
Myslím, že tieto slova hovoria za všetko, čo pre Srbsko a Srbov známe na Kosovo a Metochije.
A darovať ho albánskym teroristom z kriminálnych organizácii, ako UCK – ANA – KO, aby si na ňom vytvorili banánovú republiku, spravovanú bývalými i súčasnými teroristami ako sú Agim Ceku, Fatmir Sejdiu, Hashim Thaç. Jeden z nich je premiér – Agim Ceku, druhy budúci premiér Kosova Hashim Thaci a tretí je prezident Kosova Fatmir Sejdiu. A celý kosovsky parlament, ako i kosovska vláda, je len tak prešpikovaná teroristami.
Ty to dvaja Agim Ceku a Hasim Thac, sa dopúšťali brutalních zločinov, použitím i mučiarenských praktik, pri ktorých boli osobné zučasneni. A dokonca ich aj sami vykonávali, a to hlavne Hashim Thaci - bývalý kosovský gerilový líder UCK. Trestné činí boli vykonávané na Srboch a iných nealbánskych národnostiach, dokonca aj na Albáncoch ktorí nesúhlasili z ich predstavami.
Hashim Thaci, osobné zavraždil, troch srbských policajtov. Prezívali ho Had, ktorému sa vždy podarilo uniknúť srbskej polícii.
Za vraždy troch srbských policajtov, dostal desať rokov. Jedine ťažkosti za vraždy mal Hashim Thaci, keď ho na základe srbského zatykača, v Budapešti držali niekoľko hodín. A viete, kto sa zaručil za tohto teroristu a vraha samotné OSN. Je to zvláštne meritko „samozvaného medzinárodného spoločenstva“ na čele z USA a EÚ. Ak ide o Srba viní, ak o Albánca neviny.
Školenia ako sa má správať, dostaval osobné od bývalej ministerky zahraničných veci USA Madeleine Albrightovej. Od tej , ktorú ako dvojročnú zachránili Srbi pred nemeckým koncentračným táborom. Inak, by už nebolo nijakej Madeleine Albrightovej. A ona namiesto slova ďakujem, poslala na Srbsko pred vyše ôsmymi rokmi 1999 tomahavky, kazetové bomby, hlavice ochudobnením uránom . Ktoré po celom Srbsku rozosievali strach, hrôzu a smrť.
Tento had terorizmu na Balkáne, bývalý kosovský gerilový líder UCK, vrah i mučiteľ sa stáva, ako že uhladeným politikom Kosova, ktorý si to mieri na premiérsku stoličku v Kosove.
Kde sa chystá najbližšej dobé vyhlásiť nezávislosť, srbského územia Kosova a Metohije požehnaním západu, a to hlavné USA a EÚ veľkých bojovníkov proti medzinárodného terorizmu. A tu hla darujú územie zvrchovaného, suvereného Srbského štátu bez súhlasu teroristom – kriminálnikom – obchodníkom zo zbraňami, drogami ako aj z ľuďmi. Ktorí , terorizujú civilne obyvateľstvo , vraždia a vyháňajú z obydlí. Je to pandorininá skrinka preniku fundametalistckého islamu, ktorá sa Európe kruto vypomsti.
Srbsko vždy vo svojej histórii chránilo kresťanskú, ako aj Európsku civilizáciu pred islamom. Aj v pamätnej bitke na Kosovom Poli 15.Júna. 1389 na Vidovdan. Kde, boli Srbi porazený, kde zahynul aj cár Štefanovič Lazár i Miloš Obilič a iní srbskí vitezove.
Po Milošovi Obiličovi, bola pomenovaná obec na Kosove, kde Albánsky banditi vyvraždili celu rodinu . 4. Júna 2003 sa Juhosrbskej provincií Kosovo bola spáchaná brutálna vražda srbskej rodiny v obci Obilič neďaleko Prištiny . Kde boli zavraždený brutálne sekerou mučený a neskvor spálení a boli to SLOBODAN STOLIČA (80), jeho manželka RADMILA (7
, a 53 ročný syn SPASOJEHO.
Tak západ podporuje odtrhnutie Kosova od Srbska, bez dodržiavania akého koľ vek medzinárodného práva. Nedodržiava ani rezolúciu OSN z roku 1999 – číslo 1244- že Kosovo a Metohije je nedeliteľnou súčasťou Srbského štátu. A žiadna nová rezolúcia OSN nezmenila toto rozhodnutie rezolúcie 1244.
Teda nezávislosť Kosova nemá žiadnu oporu v medzinárodnom práve. Ak Kosovo vyhlási nezávislosť od Srbska, bude to z medzinárodného práva nezákony akt bez podporí OSN teda neplatný.
Albánci nemajú už právo na sebaurčenie, svoje právo na sebaurčenie už využili a to 28. Novembra. 1912, kde vznikol na Balkáne Albánsky štát.
Krátky citát zo Srbského Kosova a histórie:
Bolí, prirodzene, predovšetkým Srbov, lebo tam, na planine zvanej Kosovo pole, 15. júna 1389, prišli Srbi na dlhé stáročia o slobodu i výkvet svojej stredovekej šľachty. V prvej polovici 14. storočia mali Srbi svoj mocný štát, v ktorom, najmä za vlády osvieteného kráľa Štefana Dušana, rozkvitali umenia i vedy a vlastne sa už ohlasovala renesancia. Oblasť Kosova bola vtedy centrom srbského života. Ak na svoj stredoveký štát Srbi spomínajú dodnes s hrdosťou, robia to oprávnene. Štefan Dušan zomrel v roku 1355 a srbské kniežatá sa rozhašterili. To však nebolo tou hlavnou príčinou ich neskoršej porážky. Turecké vojsko bolo v tom čase jednoducho nad ich sily.
Už v roku 1363 podľahli Turkom srbské kniežatá na území dnešného Macedónska. Na Kosovom poli sa v roku 1389 zhromaždil pod vedením kniežaťa Lazara výkvet srbskej šľachty v dokonalej a jagavej zbroji. Srbskí rytieri však čelili značnej tureckej presile vedenej veľmi schopným vojvodcom, sultánom Murádom I. Turci mali v tom čase aj lepšiu vojenskú organizáciu a funkčné delostrelectvo. Srbskí rytieri bojovali naozaj statočne, podľahli však a veľká časť z nich zahynula. Miloš Oblič, jeden zo srbských šľachticov, sa pokúsil bitku zvrátiť tak, že predstieral, že chce Lazara zradiť. Keď ho doviedli až do stanu sultána Muráda, vytiahol náhle dýku a sultána zabil. Turci sa rozzúrili a Murádov syn Bajazid bitku dotiahol do víťazného konca. Jeho vojská zvyšok srbskej šľachty spolu s kniežaťom Lazarom zajali a hneď aj povraždili. Lazar sa stal vďaka svojej mučeníckej smrti pre srbskú ortodoxnú cirkev dôležitým a uctievaným svätým. Mimochodom, na Kosovom poli vtedy bojovali proti expandujúcemu islamu a Turkom po boku Srbov popri Bulharoch a Chorvátoch aj Albánci. Tí boli prinútení väčšinovo konvertovať na islam až neskôr.
réci a Rimania nazývali obyvateľov tejto oblasti Ilýrijcami. Dnešní Albánci považujú sami seba za ich priamych potomkov. Srbskí historici tvrdia, že Albánci sa objavili v ranom stredoveku ako výsledok zmiešaných manželstiev medzi nájazdnými kočovníkmi a Ilýrijcami a Trákmi. Ono je to vlastne jedno, ale srbským historikom ide zjavne o to, aby posunuli vznik albánskeho etnika do času až po príchode slovanských kmeňov – tie prišli na Balkán v 6. storočí. Kristianizovaní Albánci s vlastným jazykom i kultúrou sa stali po odtrhnutí západnej a východnej cirkvi v roku 1054 spojencami Byzancie. Podľa historika Richarda Jansena z univezity v Colorade patrila o storočie neskôr v oblasti dnešného Kosova a severného Albánska takmer všetka obrábateľná pôda slovanským kmeňom. Vládnym a kultúrnym centrom stredovekého Srbska sa stalo Kosovo okolo roku 1190 pod vládou dynastie Nemanjičovcov. Po 200 rokoch práve toto obdobie ukončila bitka na Kosovom poli.
Kosovo sa teda stalo súčasťou tureckej Osmanskej ríše a približne v 15. storočí sa začali do Kosova vracať vo veľkom počte Albánci. Koncom 15. storočia boli ešte Srbi aj Albánci v drvivej väčšine kresťanmi a podľa Jansena nažívali spolu v relatívnej harmónii. Osmanskí Turci definitívne dobyli Srbsko a tiež Bosnu a Hercegovinu v druhej polovici 15. storočia a Albánci začali pod tlakom postupne konvertovať na islam. Srbi odolávali tlaku na konverziu úspešnejšie (hoci nie všetci), lebo Kosovo bolo sídlom srbskej ortodoxnej cirkvi, s mnohými chrámami, kláštormi a seminármi. Ku koncu 17. storočia opustila veľká časť Srbov Kosovo a centrom srbského národného života sa stalo severnejšie územie okolo Belehradu. V Kosove sa uvoľnilo množstvo úrodnej pôdy a z albánskych hôr tam prišli vo väčšom počte opäť Albánci, v tom čase ešte stále čiastočne ako kresťania.
Turci zažili svoju veľkú porážku až v roku 1683 pri Viedni a potom strácali postupne v mnohých veľkých bitkách časti Uhorska i Balkánu. Pre Srbov i Albáncov sa veci zmenili až v 19. storočí. V roku 1871 sa otvoril srbský seminár v meste Prizren a Srbi sa začali do Kosova vracať najmä po tom, čo sa na základe berlínskeho kongresu európskych mocností v roku 1878 po dlhých bojoch s Turkami stali Srbsko, Čierna Hora a Rumunsko samostatnými štátmi a Srbi dostali Mitrovicu i Prištinu. Albánskou reakciou na berlínsky kongres bolo v Kosove vytvorenie takzvanej Prizrenskej ligy, čo bolo vlastne združenie albánskych moslimských vlastníkov pôdy, ktorí chceli zostať pod ochranou Osmanskej ríše v obavách o svoju pôdu. Toto združenie sa stalo postupne aj protikresťanskou alianciou a začali sa ho obávať aj kresťanskí Albánci. Moslimskí vodcovia vtedy, ku koncu 19. storočia, začali proti Srbom v Kosove čosi ako etnickú čistku a mnoho Srbov začalo utekať z Kosova do bezpečia na sever.
Veľká časť Kosova však patrila ešte stále Osmanskej ríši – vlastne až do roku 1912, keď začali balkánske štáty Srbsko, Grécko, Bulharsko a Čierna Hora, s podporou ruského cára Mikuláša II., úspešnú vojnu s Osmanskou ríšou.
Druhá svetová vojna nebola k Srbom ani ku Kosovu milosrdnejšia ako tá prvá. V roku 1939 okupovali Albánsko talianske vojská, ktoré napadli aj Grécko. Tam však hrdinskí Mussoliniho vojaci uviazli a potrebovali nemeckú pomoc. A na stranu Nemecka a Talianska sa v roku 1940, respektíve v roku 1941, pridalo aj Rumunsko a Bulharsko. V apríli 1941 vtrhla do Juhoslávie nemecká armáda a o desať dní sa odpor juhoslovanskej armády zlomil. Chorvátsko sa stalo ustašovským (fašistickým) štátom a spojencom hitlerovského Nemecka, Slovinsko a Čiernu Horu okupovali Taliani. Srbsko, Macedónsko a Grécko okupovali nemecké vojská, čo si však vyžiadalo prítomnosť až 27 nemeckých divízií. Proti nemeckej okupácii sa vzopreli v partizánskej vojne srbskí „četníci“ pod velením generála Mihajloviča a komunistickí partizáni Josipa Broza, teda maršala Tita. Srbský odpor bol taký prudký, že permanentne viazal až 700-tisíc nemeckých vojakov. Do Kosova pod Nemeckou kontrolou sa vtedy prisťahovalo až 100-tisíc Albáncov z Albánska. Miestni Srbi boli prenasledovaní. Okolo roku 1943 sa ustanovila druhá Prizrenská liga Albáncov a žiadala vytvorenie jednotného Albánska, ktoré zahŕňalo aj územie Kosova. Vtom čase sa vytvorili aj divízie Waffen SS z juhoslovanských moslimov. Najvyšší šéf SS Himmler bol islamom fascinovaný a videl v ňom to pravé, podľa neho „mužné“ náboženstvo. Moslimskí Albánci vytvorili divíziu SS „Skanderbeg“ (nazvanú, paradoxne, podľa albánskeho národného hrdinu, ktorý bojoval proti Turkom). Albáncom v divízii SS „Skanderbeg“ velili nemeckí dôstojníci a divízia sa dopúšťala zverstiev proti Srbom a Čiernohorcom.
V60. a 70. rokoch tlak na kosovských Albáncov trochu poľavil, ale v albánskej populácii ožili tendencie k osamostatneniu sa. Albánska časť populácie v Kosove, chudobnejšia a zaostalejšia ako Srbi, zaznamenala obrovský populačný rast a v roku 1981 už tvorila 77-percentnú väčšinu. Zároveň Kosovo opustilo až 100-tisíc Srbov, čo opäť zhoršilo ekonomické vyhliadky oblasti, lebo išlo práve o vzdelanejších a kvalifikovaných Srbov. V roku 1980 zomrel Tito a kosovskí Albánci to vnímali ako stratu ochrancu. Situácia sa postupne stala výbušnou a albánski výtržníci začali vKosove terorizovať a mlátiť Srbov a Čiernohorcov a podpaľovať ich domy. Prištinská univerzita sa stala liahňou radikálneho albánskeho nacionalizmu.
Srbi sa začali brániť a podporovali ich v tom veľmi intenzívne aj srbskí intelektuáli z Belehradu.
Srbi v Kosove sa cítili stále viac zanedbávaní a zneistení. Mnohí ušli z území, kde dominovali Chorváti a boli v utečeneckých táboroch. Obe strany sa začali vyzbrojovať.
Vzniklo podzemné albánske hnutie „za oslobodenie Kosova“ a aj tajná armáda UCK. Tá začala s terorom a vraždami srbských policajtov a Srbov v utečeneckých táboroch.
Nasledoval zásah NATO proti Srbsku a po ňom návrat kosovských Albáncov do svojich zväčša vyrabovaných a zničených domovov. A dôvod báť sa o život mali opäť kosovskí Srbi. Tí Srbi, ktorý zatiaľ z Kosova neušli, sa vo väčšej časti jeho územia môžu bezpečne pohybovať iba pod ochranou zahraničných policajných síl. A každý, kto tam bol, vie, že tam nemožno nájsť prakticky ani jedného Albánca, ktorý by pripúšťal zotrvanie Kosova v jednom štáte so Srbskom. De facto nemá Srbsko nijakú politickú kontrolu nad Kosovom už 8 rokov. Pre Srbov je to zúfalé pomyslenie – lebo v Kosove sú najvzácnejšie srbské kultúrne i náboženské pamiatky, ich najuctievanejšie dejiny. Kosovských Albáncov to však nezaujíma .
Toľko krátky prehľad tragédiou Srbov v Kosove.
Ako sa my Slováci, teda aj Slovensko staviame celistvosti srbského územia. Vyhlásenia našich predstaviteľov vo vláde ako aj parlamente je neprehľadné, nejednoznačné, nečitateľné, ustráchané. Vyjadrenia ministra zahraničných veci SR sú nejasné, uhýbavé a neschopné hájiť zaujmi Slovenska. Záujem Slovenska je aj právo národa chrániť si svoje právo na celistvosť svojho územia. Je naša povinnosť hájiť a podporovať zaujmi Srbska na jeho celistvosť územia – jeho Kosova .
Ono je to tak, prestavte si že by vám niekto vytrhol z naručia vaše malé dieťa a odniesol ho preč od vás. Dovolili by ste to. Jednoznačné by ste odpovedali, že nie za svoje dieťa by ste aj život dali len nech sa mu nič nastané.
Tak to je pre Srbsko – srbsky národ Kosovo a Metohija – také dieťa, ktoré je kultúrou, históriou, bytím srbského národa. Kosovo je počiatok, súčasnosť aj budúcnosť Srbska. Je to územie starobylého Srbska. Ktoré nikoho po založení Srbského štátu na Kosove za vlády cára Štefana Dušana, nemusela z Kosova vyháňať nebolo koho.
Teda Kosove spí srbské dieťa v kolíske a chce ostať pri mame a otcovi ktorí sú SRBSKO. Kolíske ktorá znamená život, hrdosť, nezlomnosť, kultúru, históriu, pravoslávie a bytie srbského národa.
Čo by ste urobili, keby vás veľmi potrebovalo vaše dieťa, priateľ, brat alebo sestra. Určíte by ste im boli na blysku.
Tak isto potrebuje našu podporu Srbsko, pre svoje prirodzené právo, na svoju územnú celistvosť. Na svoje historické územia Kosovo a Metohije.
Keď nám bolo ťažko Srbsko neváhalo, ani chvíľu a svoju podporu nám poskytlo bez akého koľ vek otáľania. A to v rokoch 1848 – 1849 – pri oslobodzovacom boji Slovákov proti útlaku v Uhorsku.
1938 – pred ako aj po Viedenskej arbitráži, boli po celom Srbsku obrovské demonštrácie proti odtrhnutiu južných území Slovenska. V Belehrade demonštrovalo vyše stotisíc Srbov. Vznikali dobrovoľnícke gardy na podporu, ako aj obranu južného Slovenska pred odtrhnutím Hortiovským fašistickým Maďarskom. Srbsku bola obrovská solidarita zo Slovenským národom.
A o par rokov neskôr postihlo Srbský národ, obrovsky pogrom v rokoch 1941 – 1945 – v známom koncentračnom tábor v Jasenovaci, kde bolo usmrtených až 20 000 srbských deti.
Srbsko nezabudlo na nás ani v roku 1968, keď Československu republiku obsadili vojska Varšavskej zmluvy. V roku 1968 prejavili najodhodlanejší vzťah a záujem poskytnúť nám všemožnú pomoc. Otvorili územie Slovákom a Čechom, aby mohli emigrovať cez Juhosláviu a postarali sa o nich. Srbsku boli opäť veľké demonštrácie, ako aj solidarita zo trpiacimi bratskými národmi Slovákmi ako aj Čechmi.
A čo mi vrátime Srbsku podporu, ktorú nám poskytli pre nás tak ťažkých chvíľach.
A podporíme právo Srbska a jeho národa na jeho územnú celistvosť. Na Kosovo a Metohije aj na medzinárodných fórach, alebo zradíme Srbsko a zapredáme jeho prirodzené právo na Kosovo. A tým priamo podporíme vrahov, teroristov a obchodníkov z ľuďmi, zbraňami a drogami . Lebo predstaviteľmi Kosova nie je nikto iní ako vrahovia a banditi od prezidenta, premiéra, až po celý parlament, kde je veľký počet predstaviteľov UCK – ANA – KO, alebo ich podporovateľova mecenášov.
Týmto by sme zrádzali aj svoje národné zaujmi, načo môžeme budúcnosti kruto doplatiť.
Nie je inej cesty, len podpora a solidarita Srbsku, a jeho práva a spravodlivosti na Kosovo a Metohije.
Alebo bude Rusko jedením štátom, ktorí bude stať za záujmami Srbska a jeho národa. A jeho práva na svoju suverenitu nad Kosovom a Metohije.
Autor : administrátor Maroš
Komentáře
Přehled komentářů
Srbi neviu nic len klamat,nemoze byt neco moje ked ne bolo nikdy moje,kosovo bolo vzdy albancov a bude vzdy ,kosovo srby mozu teras len na telku pozerat a snyvat na kosovo ako su snivaly na celu juhoslaviu su chcely spravit velku srbiju a teras su spravli malu srbiju ,su maly vojno sa slovinskom su stratili sa chorvatskom su stratili bosnu su stratili macedoniu su stratili cernu choru su straili tiez kosovo su stratili lebo nigdy nebolo srbsko.
Re: Nove zamky.11.02.2011
(Ľubomír, 15. 2. 2012 0:06)Takto môže písať len albánsky terorista a drogový díler. Albánci zmiznite späť do Albánska odkiaľ vás dovliekli tí masoví vrahovia Turci.
coze?
(martin, 26. 9. 2010 13:14)Preboha ako môže niekto niečo také napísať??? To sa nedá čítať! Ten pravopis je hrôzostrašný, "administrátora" Maroša by som poslal naspäť do základnej školy!!!
Nove zamky.11.02.2011
(Albaniec, 12. 2. 2011 17:33)