Stáli USA za etnickými čistkami v Juhoslávii?
Pohľad do dnešného Kosova) je pohľadom na život Srbov, ktorí opustili svoje domovy pred ozbrojenými Albáncami podporovanými vzdušnými útokmi NATO a ešte po piatich rokoch žijú v táboroch a osadách pri Belehrade. O živote Albáncov v Kosove informujú médiá. O tom, ako sa vyrovnali so stratou vlastnej strechy nad hlavou srbskí utečenci - neutečenci (premiestnili sa v rámci jednej krajiny a tak nespĺňajú kritériá na označenie utečenec, ale hovoria si tak) takmer nikto nevie.
Väčšina zo stoosemdesiatisíc (srbské zdroje uvádzajú dvestodesaťtisíc) Srbov z Kosova si našlo nové domovy u svojich príbuzných a známych. Okolo Belehradu ostalo však 6 táborov. Všetky, až na jeden sú baraky po stavbároch alebo bývalé ubytovne zamestnancov priemyselných podnikov.
"Najväčšou chybou prezidenta Tita bolo, že dovolil, aby Kosovo osídľovali Albánci..."
Pán Vuljačič bol policajt. Tých kosovskí Albánci nenávideli najviac. "Verím, že by sme nakoniec našli s Albáncami spoločný jazyk," tvrdí prekvapujúco. "Ublížili nám "milosrdní" Američania a nie oni. Keby nepchali nos tam, kde netreba, nemusel nikto utekať."
Kosovskí Srbi nechápu, ako je možné, že pri toľkej nenávisti, ktorú im pripisujú, môžu Albánci pokojne prichádzať do Srbska za obchodmi (v Belehrade funguje dokonca ich podsvetie), ale oni sa domov nemôžu ani len pozrieť. "Toto je aj ich krajina. Akú však mám ja záruku, že ma doma nezabijú?" V Prištine mi zabili strýka. Nechcel utiecť, lebo neveril, žeby sa proti nemu obrátili aj jeho priatelia. Urobili to v čase, keď už tam bolo tridsaťtisíc medzinárodných síl. Aj narkomafia prekvitá pod nosom OSN.
"Najhoršie je, keď vidím v televízii lži...Nie! Už nechcem dookola rozprávať ten istý príbeh. Chcem vziať pušku a ísť domov."
Pán Krstič tvrdí, že mal najkrajší dom v Istoku. "Pracovali sme s manželkou 15 rokov v Nemecku. Zarobili sme peniaze a .. Nič nám neostalo." "Potom to prišlo: po zemi sa tiahli albánski ozbrojenci a zo vzduchu nás bombardovalo NATO. Museli sme utekať. Celú rodinu som priviezol na vlečke traktora do Belehradu... Šiesti moji príbuzní neodišli. Zabili ich. Hroby nemajú. Vlastne...v Istoku zorali všetky srbské hroby."
Pomoc úradov? "Pred časom som dostal odpoveď na žiadosť o kompenzáciu za môj dom. Odpísali mi, že je neobývateľný a nikto ho zatiaľ neokupuje, preto mi nemôžu pomôcť. Keď si raz pozemok niekto privlastní, potom sa s tým bude dať niečo robiť. My kosovskí Srbi sme tu ako národ bez národa vo svojej vlasti bez svojej vlasti."
Vďaka vám "milosrdní"!
Bol to jeden z tých kradmých pohľadov, ktoré sa občas naskytnú pre tých, ktorí sledujú chod udalostí, ako napríklad zistenie po invázii v Iraku, že USA a Británia začala vzdušné operácie zamerané na zničenie irackej leteckej obrany dlho pred inváziou - obe krajiny popierali fakt, že rozhodnutie ísť do vojny bolo už urobené. ("U.S. Moved Early for Air Supremacy: Airstrips on Iraqi Defenses Began Long Before Invasion, General Says," The Washington Post, 20 júl, 2003). Tí, ktorí videli tlačové správy sa možno zamysleli, avšak tieto správy boli príliš nejasné na to, aby spôsobili vážne zamyslenie sa aj tým najpozornejším čitateľom. Tajomstvo ostalo teda tajomstvom, strateným v záplave iných správ.
"V auguste 1995", píše výskumník Gregory Elich "chorvátska invázia srbskej Krajiny spôsobila najhoršiu utečeneckú krízu v juhoslovanskej občianskej vojne. Za niekoľko dní viac než 200 000 Srbov, takmer celá populácie krajiny utiekla z domovov a 14 000 Srbov stratilo svoje životy." (The Invasion of Serbian Krajina, NATO in the Balkans: Voices of Opposition, International Action center, New York)
Bola to operácia Storm "najväčšia etnická čistka juhoslovanskej civilnej vojny", podľa Evena Dyera, novinára rádia BBC. "Napriek tomu nik nebol zatknutý a postavený pre súd." (Croatian atrocities being forgotten: Cdn. Officers, CBS News, 21. júla 2003)
Populárna mytológia o juhoslovanskej vojne je tá, že to boli Srbi vedení Slobodanom Miloševičom, ktorí začali etnické čistky za účelom vytvorenia Veľkého Srbska. Miloševič je dnes pred tribunálom v Hágu, obvinený z genocídy.
Najväčšia čistka však nemá srbský podpis (oni boli obete) a hágsky tribunál, ktorý o sebe vyhlasuje, že je nestranný, neurobil nič preto, aby priniesol autorov týchto zverstiev k spravodlivosti. Tribunál tvrdí, že dôkazy sú nepriame, ale kanadskí vojaci, včítane generála, ktorý velil mierovým silám v operácii Storm vraví, že skutočným dôvodom nečinnosti tribunálu je to, že sú to západné vlády v pozadí ťahajúce nitky.
Kanadský major - generál Andrew Leslie tvrdí, že pochybuje o tom, žeby Chorváti boli na operáciou Storm sami. "Bolo to urobené ľuďmi, ktorí vedeli, čo robia."
Tribunál je čiastočne sponzorovaný miliardárom Georgeom Sorošom, ktorý má dlhú históriu poskytovanie financií na destabilizáciu krajín, ktorých trhy sú zatvorené alebo čiastočne zatvorené západným investorom. Akonáhle je vzdorovitá vláda odstránená a nastolená je pro-západná, Soroš vnikne do krajiny a skúpi aktíva štátu za smiešne ceny. Soroš mal údajne vo výhľade masívny komplex Trepca v Kosove, ktorého cena sa odhadovala na 5 miliárd dolárov. Na zhodenie Miloševiča minul 100 miliónov dolárov. Miloševič vládol najmä sociálne orientovanej ekonomike. ("Miliardársky obchodník sa stal kráľom východnej Európy a prorokom otvorenej spoločnosti. Otvorenej však čomu? " New Statesman, 2. júna, 2003)
USA a Nemecko začali po páde komunizmu a ZSSR podporovať separatistické sily v Juhoslávii, po tom, čo Juhoslávia odmietla predať sa západu. Bývalé komunistické štáty zažívali hromadné privatizácie, podľa Clarka však "viac ako 700 000 juhoslovanských podnikov ostalo v sociálnom (štátnom - prop.sk) vlastníctve a väčšinu z nich stále kontroloval manažment pracovníkov, len 5% bolo v rukách súkromných." (The quisling of Belgrade," The Guardian (UK), 14 marca, 2003)
Západ sa spojil s Alijom Izetbegovičom v Bosne, ktorý chcel obnoviť multi etnickú republiku ako islamský náboženský štát, napriek toku, že Bosna mala značnú nemoslimskú populáciu, včítane Srbov. On s Tudžmanom boli požití ako nástroje na rozdelenie federácie a je doručenie, kúsok po kúsku, do rúk západu a korporatívneho sektoru. Separatistov v Kosove podporoval, trénoval a sponzoroval západ, čím spôsobil občiansku vojnu, ktorá dala zámienku pre NATO na začatie "humanitárnej vojny" a vyhodenie Miloševiča vďaka svojim zástupcom - demokratickej opozície Srbska.
Zverstvá z augusta 1995, dnes na západe zväčša zabudnuté, napriek tomu, že sa zdajú byť starými správami, vrhajú svetlo na súčasné udalosti. Záľuba západu v navodzovaní kríz , ktoré potom slúžia ako zámienka na intervenciu zdá sa, že ešte neopadla. A takmer vždy sú obete západnej agresie zobrazovaní ako agresori sami. Napríklad Severná Kórea je dnes považovaná za nepriateľskú krajinu, napriek tomu, že sú to USA, ktoré tlačia na túto zbedačenú krajinu pod hrozbami vojny. Kuba, Bielorusko, Zimbabwe sú krajiny, ktoré George Bush označil ako "zajatecké krajiny" (captive nations) a sú pravidelne označované ako brutálne, represívne režimy, napriek tomu, že jediný dôvod, prečo sú demonizované je ten, že nie sú priateľsky naklonené globálnej kapitalistickej ekonómii, ktorej dominujú Spojené štáty.
Podobná bola v očiach západu aj urážka Srbov a to je príčina prečo vôbec existovala operácia Storm, prečo je v Hágu trestný tribunál a prečo ostatní nikdy nebudú čeliť vojnovým zločinom.
TRINI CENTER
http://trinicenter.com/cgi-bin/selfnews/viewnews.cgi?newsid1059926910,54217