Nebudem viac mlčať
Nebudem viac mlčať
Georgette Forneyová (USA)
Potrat z pohľadu ženy
Začnem tým, čo by mal každý vedieť o umelom potrate a o tom, ako ho vníma žena zo svojho pohľadu. Nevnímam umelý potrat ako populačný alebo legislatívny problém a nie je to pre mňa ani politický problém. Je to osobný problém. Keď som mala 16 rokov, bola som na potrate. Som najmladšia zo štyroch detí a ako najmladšia som bola vždy považovaná za „dobré dievčatko rodiny.“ A tak, aby som si zachovala dobrú povesť, a tiež aby som zakryla to, čo som považovala za ohrozenie v mojom živote, teda dieťa, podstúpila som umelý potrat. Ako šestnásťročná som nemala ani potuchy, čo sa chystám vykonať, a v žiadnom prípade som nemala dostatočné informácie o tomto zákroku. Lenže v USA v roku 1976 som ako 16-ročná mohla vykonať toto rozhodnutie. Tu musím pripomenúť, že v mnohých štátoch USA je zo zákona potrebný rodičovský súhlas, t. j. rodič musí písomne súhlasiť s tým, že jeho dieťa podstúpi umelý potrat. Ale v čase, keď som šla na potrat ja, žiadny rodičovský súhlas v zákone zahrnutý nebol, a tak moja matka ani otec nevedeli, že som tehotná a že chcem ísť na potrat. Hneď po zákroku som oľutovala, čo som urobila. Ale zároveň som pocítila aj obrovskú úľavu – môj problém bol vyriešený. Vtedy som sa totiž dívala na svoje tehotenstvo ako na problém, ktorý bolo treba vyriešiť.
Keď o tom teraz hovoríme, musíme radikálne zmeniť svoj pohľad a pozrieť sa na umelý potrat zo ženskej perspektívy. Prečo sa žena rozhoduje pre potrat? Nerozhoduje sa preň preto, že chce, ale preto, lebo si myslí, že nemá žiadnu inú možnosť. Lomcuje ňou pocit, že dieťa je pre ňu hrozbou. Pre mňa dieťa znamenalo stratu dobrej povesti a tiež hrozbu pre moju budúcnosť. Nájdem si manžela, ak si dieťa nechám? Takéto myšlienky sa mi preháňali mysľou. 19 rokov potom, čo som podstúpila potrat, som začala premýšľať o tom, čo som urobila. Vedomie toho, čo som stratila, sa pre mňa stalo veľmi skutočným. Uvedomila som si, že to dieťa mohlo byť požehnaním nielen pre mňa, ale i pre mnohých iných. Lenže ja som skončila tento život. Keď som sa konečne postavila tvárou v tvár tomu, čo som vykonala, začala som ľutovať, žialiť a úprimne čeliť následkom mojej voľby. Zúčastnila som sa programu, ktorý bol zameraný na uzdravenie žien po umelom potrate, ako aj programu na pomoc mužom a ženám opäť sa navzájom zmieriť a nájsť pokoj vo vzájomnom vzťahu, ako aj vo vzťahu k dieťaťu a k Bohu. Ja viem, že Boh mi môj potrat odpustil. Odpustila som aj ja sama sebe za potrat. Viem, že moja dcéra je v nebi. Neprejde však jediný deň, kedy by som neľutovala svoj čin. Chýba mi, čo som stratila. V USA som začala kampaň žien po potrate, aby sme zvýšili povedomie o realite potratu zo ženskej perspektívy. Tlači a médiám sa nepáči náš odkaz, a tak vyrážame do ulíc, pred Najvyšší súd vo Washingtone, navštevujeme mestá po celej krajine a držíme transparenty, na ktorých sú veľkými čiernymi písmenami na bielom podklade napísané slová: „Ľutujem svoj potrat.“ Ľútosť, to je neustály žiaľ. Nie je žiaden iný spôsob, akým by som to mohla opísať, a ja veľmi otvorene musím povedať, že ľutujem, že som išla na potrat. Čo sa týka mužov, ktorí majú osobnú skúsenosť s potratom, tí držia transparenty s nápisom „Ľutujem stratené otcovstvo.“ A aby sme ešte lepšie vyjadrili náš postoj, máme ďalší plagát, na ktorom je napísané: „Ženy naozaj ľutujú svoj potrat.“ Transparenty nám slúžia na to, aby sme zvýšili informovanosť o potrate. Keď stojíme na ulici, sú to pre nás odrazové mostíky pre rozhovor s inými ľuďmi, aby sme im mohli povedať náš odkaz.
Chcela by som vám bližšie predstaviť a priblížiť svoj príbeh. Sú veci, v oblasti ktorých chce kampaň vzdelávať ľudí. Najprv musíme pochopiť, že má hlboký spoločenský aj osobný dosah na okolie. Za posledných 7 rokov bolo v USA a inde vo svete spravených 15 štúdií, ktoré skúmali dôsledky umelého potratu na psychiku ženy. Tieto dôsledky môžu byť rôzneho druhu, počínajúc nočnými morami, keď počujete detský plač, ale keď vstanete, nie je pri vás žiadne dieťa. Ja osobne som napríklad prešla mnohými pokusmi utlmiť bolesť a vždy, keď som si spomenula na potrat, snažila som sa tieto myšlienky utlmiť alkoholom a nadmerným požívaním liekov. Takto som žila dlhý čas. Tiež nie je zriedkavý jav, že nemáme rady samy seba a obraciame svoj hnev voči sebe samým mnohými formami deštrukčného správania ako prejedanie sa alebo hladovanie, samovražedné myšlienky, alebo si predstavujeme, aké úžasné by to bolo byť teraz s našimi deťmi. Niektoré ženy sa pokúsili o samovraždu, a – bohužiaľ – niektorým sa ju podarilo vykonať, pretože bolesť po potrate bola pre ne príliš veľká, než aby ju mohli niesť.
K psychickým následkom sa pridávajú aj telesné následky. V Anglicku bol v 90. rokoch vykonaný prieskum, ktorý ukázal, že približne 11% žien má zdravotné komplikácie hneď po vykonaní zákroku. Týmito komplikáciami môže byť infekcia, krvácanie či poškodenie maternice alebo krčku maternice. Tieto problémy často vedú k dlhotrvajúcim komplikáciám, ktoré sa prejavia neskôr. Medzi ne patria neplodnosť či problémy s počatím a donosením dieťaťa. Z akéhokoľvek pohľadu sa pozrieme na potrat, musíme brať do úvahy psychické a fyzické následky pre ženu. Je chybou myslieť si, že potrat uchráni ženy od smrti. Opak je pravdou, pretože v USA, ako aj v iných krajinách, kde je potrat legálny, ženy stále zomierajú na následky potratu. Lekári však vo svojich správach uvádzajú iné dôvody, ktoré viedli k smrti, a preto sa interrupcia nepovažuje za jednu z príčin smrti. Zistiť presné čísla je veľmi ťažké. Z našich skúseností však s istotou vieme, že ženy zomierajú na následky umelého potratu a okrem toho trpia aj duševne a často majú problém nadviazať vzťah s Bohom. Majú pocit, že ak vezmú život svojmu vlastnému dieťaťu, nezaslúžia si viac Božiu lásku.
Ja som sa stala kresťankou až po interrupcii, bolo to však ešte pred tým, ako som si tento zločin sama pred sebou priznala. Počas rokov, keď som sa približovala k Bohu, mi stále niekde v hĺbke tkvela myšlienka: Boh ťa miluje so všetkým okrem interrupcie. Stále nie si dosť dobrá. V mojom vnútri sa stále ozývala výčitka kvôli potratu, pretože som ju Bohu nedokázala úplne odovzdať. Ako som len mohla uveriť, že Boh mi odpustil, keď som vzala život jednému z jeho detí? Preto nás interrupcia tak často ovplyvňuje i v duchovnej oblasti.
Chcem zdôrazniť, že možnosť ísť na potrat umožňuje to, aby bol na nás vyvíjaný tlak vybrať si potrat, aj keď to my samy v skutočnosti nechceme. Podľa prieskumu 60 až 70% žien, ktoré podstúpili interrupciu, priznalo, že ich niekto z rodiny k tomu donútil nátlakom. Členka našej kampane nám porozprávala svoj príbeh. Keď zistila, že je tehotná, bola nadšená a chcela si dieťa nechať. Jej priateľ ju donútil ísť na potrat. Pozrel sa na ňu a povedal: „Pôjdeš na potrat, inak ťa dám k súdu, že máš jedno dieťa v opatere a nie si dobrá matka.“ Toto je forma nátlaku. Tu na Slovensku mi niektorí ľudia povedali, že muži často robia nátlak na svoje manželky, aby podstúpili interrupciu, pretože nechcú mať ďalšie dieťa. Majú strach, že by to finančne nemuseli zvládnuť. Musíme si preto uvedomiť, že žena je často pod mnohými vonkajšími vplyvmi, ktoré môžu ovplyvniť jej rozhodnutie.
Je tiež dôležité zdôrazniť, že interrupcia negatívne ovplyvní naše budúce vzťahy. Mnohé z nás nikomu nehovoria o svojej interrupcii, a tak to zostáva tajomstvom. Ja som o tom nepovedala mojej rodine ani mojim rodičom. Bolo to tajomstvo, ktoré ma od nich oddeľovalo v mnohých oblastiach, pretože som sa im vyhýbala. Často môžeme vidieť, že ženy po prekonaní interrupcie majú problémy nadviazať vzťah so svojimi žijúcimi deťmi, pretože sa boja, že dieťa bude od nich odobrané. V mojom prípade som sa stala až prehnanou ochrankyňou svojej mladšej, narodenej dcéry. Nadmerným ochraňovaním som sa snažila odvrátiť od nej Boží trest za môj čin. Musíme pochopiť, že osoba, ktorá nás privedie na kliniku s úmyslom zabiť naše dieťa, je neraz osoba, ktorá nás má milovať. Napríklad rodič, priateľ alebo manžel. Podstúpiť potrat je však extrémne traumatizujúca skúsenosť. Všetci vieme, ako potrat prebieha. Zvyčajne je do ženskej vagíny zavedený „vysávač“ a dieťa je vysaté. Toto je veľmi traumatizujúci zážitok. Ak nás ľudia, ktorí nás majú milovať, vezmú do týchto nemocníc, čo sa potom stane s našou dôverou? Hovoria, že nás milujú a napriek tomu nám spôsobia tento traumatizujúci zážitok. Budeme schopní im opäť dôverovať? Tento pocit môže ísť s nami celé roky a môže sa prenášať i na iných ľudí. Raz som sa pozrela na svojho manžela a uvedomila som si, že som mu nikdy nedôverovala úplne a vždy som veľkú časť svojho ja skrývala, pretože som vedela, že raz ma niekto opäť zraní. A ja som sa od toho chcela uchrániť. Som vďačná za to, že som sa s ním mohla o tom otvorene porozprávať. Predostreli sme to Pánovi a On to naozaj uzdravil, a teraz je medzi nami dokonalé puto a úplná dôvera. Boh nás teda môže z toho všetkého uzdraviť.
V USA je interrupcia riešením problému, s ktorým sa spoločnosť nevie vyrovnať. Ročne podstúpi interrupciu viac ako milión žien. Ja sa pýtam: sme pripravení pomôcť viac ako miliónu žien s ich tehotenstvom a prijať viac ako milión detí ročne? Odpoveď je – nie, nie sme. Interrupcia je jednoduchou odpoveďou, pretože sa nedokážeme postarať o ženy a ich deti. Aj keď veľa ľudí nechce ísť na potrat, potrebujú nejako riešiť svoje problémy. Mali by sme to mať na mysli a vedieť túto potrebu rozpoznať.
Potraty tiež zapríčinili nárast násilia páchaného na ženách. V USA je najčastejším dôvodom pre zabitie v domácnosti práve tehotenstvo. Ak žena prezradí, že je tehotná, jej priateľ či manžel, ktorý je otcom dieťaťa, trvá na tom, aby si žena dala dieťa vziať. Mnoho žien padlo za obeť násiliu práve preto, že odmietli ísť na potrat. Toto je naozaj veľký problém. Napokon, musíme si uvedomiť, kto sme my ženy. Potrat nás privádza ku kompromisu v chápaní toho, kým sme. Sme stvorené na to, aby sme dávali život, aby sme mali dieťa v našej maternici. A čo spôsobuje potrat? Ničí toto všetko, čím sme boli prirodzene obdarované, a vždy, keď to spravíme, duchovne a citovo sa traumatizujeme. Ideme proti našej ľudskej prirodzenosti. Som presvedčená, že práve toto je príčinou, prečo má potrat také silné emocionálne dôsledky na každú ženu, ktorá ho podstúpila. V USA je bežné, že ženy mávajú viacnásobné potraty. Nie je zriedkavé pracovať so ženami, ktoré mali 5 – 6 potratov. Dokonca pri svojej práci stretám aj ženy, ktoré mali 10 potratov. Nedávno sme získali svedectvo od ženy, ktorá mala až 21 potratov. Čo si tu musíme uvedomiť, sú psychologické dôsledky každého potratu na ženu, a to, čo žena prežíva vždy, keď otehotnie. Často sa ženy pokúšajú prísť k novým riešeniam ich ďalšieho tehotenstva. Skutočne sa trápia s touto traumatizujúcou udalosťou a snažia sa stále o nové riešenia situácie. Potrat je pre ženu omnoho zložitejší a hlbší problém, než ako ho bežne vidíme. Na to sa musíme viac sústrediť pri snahe o predchádzanie potratov.
Dozvedela som sa, že na Slovensku bolo za posledných 50 rokov vykonaných asi 1,4 milióna potratov. To znamená, že vo vašej krajine máte stotisíce žien a mužov, ktorých sa potrat priamo dotýka. Toto je skutočný problém. Už som počula aj to, že na Slovensku nie je vždy vhodné diskutovať o istých problémoch, zatiaľ čo v USA diskutujeme o všetkom. No hlboké emócie a to, čo potrat spôsobuje, sú takmer tabu. Musíme prelomiť niektoré z týchto tabu kvôli nenarodeným deťom a aj kvôli ženám. Fórum života urobilo niečo skutočne výnimočné, aby poukázalo na tento problém, keď vydalo knihu „Kto uverí mi?“. V knihe sú príbehy slovenských žien, ktoré podstúpili potrat, ako aj žien, ktoré sa rozhodli ponechať si dieťa a vychovať ho. Odporúčam vám kúpiť si túto knihu a podeliť sa o ňu. Alebo prečo nekúpiť rovno 5 výtlačkov a nerozdať ich vašim priateľom? Potrebujeme vzdelávať ľudí o realite potratov. Mali by sme sa navzájom vzdelávať nielen o politických a právnych problémoch súvisiacich s potratom, ale aj o skutočnej podstate ľudskosti, o dieťati, o žene, o mužovi.
V pomoci pri riešení tohto problému v USA je nezastupiteľnou práca tehotenských centier. Máme viac ako 3000 centier, čo je viac ako potratových kliník, ktorých je asi 800. No stále nám zostáva veľa práce v propagovaní týchto centier, keďže mnohí nevedia, že takéto centrum existuje v oblasti, kde žijú. Poskytujeme tehotenské testy, pomáhame žene nájsť riešenia jej situácie, možnosť adopcie, pomoc pri výchove detí, a pracujeme tiež s ľuďmi, ktorých sa nenarodené dieťa týka, ako je otec dieťaťa a rodičia matky. Centrá nikdy neodporúčajú potrat. Sústredíme sa na vysokoškolské internáty, v ktorých žije cieľová skupina najčastejšie podstupujúca potrat. Zdravotné poistenie dievčaťa na internáte zvyčajne nepokrýva poplatky za pôrod dieťaťa ani podporu pri výchove dieťaťa. Tehotenské centrá sa postarajú o všetko, čo budúca matka potrebuje vedieť o výchove, poskytnú jej veci ako napríklad plienky, sprevádzajú dievča ako učitelia a priatelia. Ženy idú na potrat, lebo cítia, že nemajú na výber. Keď sa s nimi rozprávame, vždy vznesú dva problémy: nedostávajú emocionálnu podporu alebo nedostávajú finančnú pomoc. Verím, že v USA vieme naplniť tieto potreby z lásky a z dobroty našich sŕdc a našej túžby pomôcť ženám. Nemyslím si, že je nemožné predchádzať potratom. Dá sa to, no musíme umiestniť našu službu na správne miesto. Domov sv. Gianny Beretty Mollovej v Rajeckých Tepliciach je skvelým príkladom prenesenia slov do skutkov. Pomôžeme týmto ženám, dáme im miesto, kde môžu žiť. Nie je zriedkavé, že tehotné dievča vyhodia vlastní rodičia z domu, ak bude pokračovať v tehotenstve. Kam dievča pôjde? Potrebujeme viac domovov Beretty Mollovej. Potrebujeme, aby sa ľudia spojili a pomáhali týmto spôsobom, potrebujeme prevenciu a komunikáciu so ženami uvažujúcimi nad potratom.
Ďalšia vec, ktorú tehotenské centrá robia, je, že ponúkajú ultrazvuk, aby žena mohla vidieť dieťa, ktoré nosí pod srdcom. Aby mohli pochopiť, že toto dieťa má v sebe život, srdce, prsty. Na potratových klinikách vám jednoducho povedia, že vaše dieťa je len kus hmoty. Keď upozorníme budúcu matku na život jej dieťaťa, vytvorí si k dieťaťu vzťah, osloví ju to. Ak zachránime dieťa, ochránime aj ženu od zranenia.
Chcela by som svoj príhovor zakončiť tým, že vieme na záchrane života pracovať spôsobom, ktorý je príťažlivý. Zážitok záchrany života je tým najúžasnejším momentom Božej prítomnosti a požehnania. V mojej kancelárii mám obrázok dieťaťa v maternici, pri zachránení ktorého som bola osobne zainteresovaná. Na internete som komunikovala s párom zo Španielska. Žena sa ma e-mailom opýtala na potrat a cez konverzáciu na internete sme jej pomohli vybrať si život. Toto je veľmi povzbudzujúce a vedomie, že môžem zachrániť život, ma povzbudí aj v dňoch, keď ma moja práca prestáva baviť. Zažite skúsenosť zachránenia života a nezostanete rovnakí. Zainteresujte sa do práce pomoci ženám a zakúste záchranu dieťaťa a radosť zo sledovania narodenia dieťaťa. Deľte sa s touto skúsenosťou viac a viac. Týmto budete schopní ľudí nadchnúť pre prácu v centrách podporujúcich ženy. Pretože – ak podporíte ženu, zachránite aj dieťa. Nech vás pri tom žehná Boh.