Nikdy to nebudete ľutovať
10. 12. 2007
Nikdy to nebudete ľutovať
Keďže moja maličká pred chvíľou zaspala, mám trochu času pre seba, a tak som sa rozhodla napísať vám svoj príbeh. Chcela by som sa ním prihovoriť ženám, dievčatám, ktoré sú v takej situácii, v akej som bola ja približne pred deviatimi mesiacmi. Začalo sa to takto: 11. júna som už zostala nepokojná, pretože mi dosť dlho meškala menštruácia a všetkých domácich päť testov bolo negatívnych. Išla som s plačom za mamou a povedala som jej, že niečo so mnou nie je v poriadku. Mama sa zľakla, či nemám cystu, a tak ma ešte v ten deň vzala k svojmu výbornému gynekológovi. Lekár ma ihneď vyšetril ultrazvukom a povedal, že stena maternice je viac prekrvená, ale nič nevidí. Buď som tehotná, alebo mám hormonálnu poruchu, nech prídem o tri dni na krvné testy.
Bola som veľmi znepokojená, lebo som myslela skôr na tú poruchu, keďže testy boli negatívne. S priateľom sme sa do rána rozprávali, čo by sme robili, keby som bola tehotná. Na druhý deň sme na to nemysleli, ale dohodli sme sa, že budeme držať spolu a bábätko si určite necháme. 13. júna, v nedeľu, sme išli s mamou a bratom do Tesca. Rozprávala som sa s mamou a rozhodli sme sa, že nepočkáme do zajtra, ale kúpim si test a urobím si ho ihneď. Bol pozitívny. Keď som to zbadala, celá som sa roztriasla a rozplakala som sa. Nevedela som, čo mám v tej chvíli robiť. Ihneď som zavolala priateľovi. Na moje prekvapenie bol úplne pokojný. Vraj to ide oznámiť rodičom a zavolá mi.
Ja, vtedy 15-ročná študentka, priateľ 18-ročný študent. Bolo to ako zlý sen. Išla som s plačom za mamou. Tá to očakávala. Utešovala ma a poprosila, aby sme to otcovi povedali až po obede so známymi. Tak som aj urobila. Otec bol v škole. Bol sklamaný, zúfalý a nahnevaný zároveň. Asi pol hodinu nepovedal ani slovo, len rozmýšľal. Po pol hodine povedal, že keď som si to takto zariadila, budem sa musieť tomu zodpovedať a začať nový život. „Vcelku dobrá reakcia“, pomyslela som si.
Priateľ mi zavolal po rozhovore s rodičmi. Bol ako vymenený. Absolútne som ho nespoznávala. Povedal, že nie je pripravený mať dieťa a budem sa musieť rozhodnúť pre potrat.
V tom momente sa mi zrútil svet. Človek, ktorému som tak dôverovala a milovala ho nadovšetko, mi zasiahol priamo do srdca. Najhlbšie ako mohol. Nechápala som to. Veď ešte včera mi povedal, že to zvládneme. Bola som v koncoch. Preplakala som celú noc. Na druhý deň som sa s ním stretla a už som nevidela zamilovaného človeka ako pred dvoma dňami, ale neznámeho človeka. Bol úplne iný. V očiach mal sklamanie a zlobu. Bol neoblomný. Stále dookola opakoval, že nechce byť otcom, že nech to pochopím, že ma miluje a budeme mať spolu deti, ale až tak za desať rokov. Usilovala som sa mu vysvetliť, že naše dieťa už tu je, že ho mám pod srdcom a bezbranne čaká, čo s ním bude. Chcela som zomrieť. Predstava, že stratím svoju veľkú lásku, ma zabíjala. Veď ako by som mohla ísť na potrat? Mama mi celý život prízvukovala, aký je to nehorázny hriech a deti som nadovšetko ľúbila.
Na druhý deň prišiel priateľ aj s rodičmi k nám. Bolo to strašné. Jeho rodičia boli na mňa ako na psa. Absolútne bezcitní. Stále hovorili len o potrate, a keď môj otec zistil, že nemôžem rátať s priateľovou oporou, postavil sa na ich stranu. Jediná mama bránila moje nenarodené dieťa, len ona ho už vtedy ľúbila, ale nemohla sa ozvať, lebo otec sa jej začal vyhrážať rozvodom. Musela som podpísať papier na vraždu môjho bábätka aj napriek môjmu vzdoru. Malo sa to uskutočniť o tri dni.
Priateľ bol napriek tomu ku mne chladný a uvedomila som si, že naša láska skončí tak či tak. Na druhý deň ráno som absolútne vyčerpaná a v koncoch išla potajomky za mamou a tá mi dala radu: „Bež do kostola a modli sa k Pánu Bohu. Buď tam, kým sa ti neuľaví!“ Poslúchla som ju. Kostol bol zatvorený, a tak som asi hodinu sedela pred ním a modlila sa, kým ma napadlo, že zazvoním. Dobre som urobila. Kňaz mi dal úžasnú silu, aspoň na chvíľu, a videla som aj inú cestu. Keď som prišla domov, mala som takmer jasno. O svoje dieťa budem bojovať. Boh mi ho poslal nie náhodou a ja to musím zvládnuť.
Rodičia sa akurát balili na služobnú cestu, keď mama našla leták „priamo od Boha“. Bolo na ňom: Si tehotná? Nevieš, čo máš robiť? My ti pomôžeme. Mama ho úplnou náhodou vzala nedávno z kostola. Keď odchádzala, povedala som jej, že keď sa vráti, pravdepodobne ma už nenájde doma. Bolelo to, ale bola šťastná, že idem bojovať.
Len čo odišla, vzala som leták a zavolala jednej zo šiestich žien. Vyrozprávala som jej svoj príbeh a ešte v ten deň sme sa stretli. Otvorila mi oči. Bola som pevne presvedčená, že moje dieťa sa narodí a žiadny potrat sa zajtra konať nebude. Povedala mi o možnosti bývania v Žiline, medzi ženami s podobnými situáciami, a ja som sa rozhodla tam ísť. Napísala som „priateľovi“, že dieťa si nechám, či s ním alebo bez neho.
Na druhý deň (v deň termínu potratu) rodičia prišli zo služobnej cesty a mali sme dlhý rozhovor. Na moje veľké prekvapenie ma otec nevyhodil z domu, ale stanovili sme si určité pravidlá, ktoré som musela dodržiavať, keď som chcela od nich pomoc. Úžasne mi odľahlo, ale aj tak mi bolo hrozne, kvôli môjmu zlomenému srdcu. Nevedela som na neho prestať myslieť. Stále som mu písala, ako sa to dá zvládnuť, ale on mi naspäť posielal iba ponižujúce správy, ako ma nenávidí, že mu je jedno, či umriem alebo budem žiť.
Prešli najhoršie tri týždne v mojom živote a zrazu prišla správa, či sa nechcem len tak kamarátsky stretnúť. Neverila som vlastným očiam. Bolo to ponižujúce povedať áno po tom všetkom, čo mi povedal. Stretli sme sa a porozprávali, ale nič nevyriešili. Akurát mi otvoril trošku zahojené rany, lebo pohľad na človeka, ktorému by som dala čokoľvek a on ma opustil, bol hrozný. Rozlúčili sme sa s tým, že bude rozmýšľať, lebo ma miluje, ale otcom byť nechce. Bolelo ma to, ale mala som opäť nádej a cítila som sa o niečo lepšie. Prešiel ďalší týždeň. Písali sme si častejšie a náš vzťah sa stále vylepšoval.
Bol 24. júl a priateľ mal narodeniny. Deň predtým sme sa dohodli, že sa opäť stretneme a dá mi odpoveď. Neverila som, ale stalo sa. Po mesiaci a pol trápení, hádania, vyhrážania sa, mi povedal, že to skúsi. Neviete si predstaviť, aká som bola šťastná. Moje šťastie však nebolo úplné, lebo naše dieťa chcel dať do domova. Dúfala som, že za ten čas, kým sa narodí, sa to zmení a nemyslela som na to.
Každý robí chyby. Bolí ma to ešte teraz, ale snažím sa na to nemyslieť. Znova som spoznávala svoju starú lásku. Bol ako predtým. Urobil by pre mňa čokoľvek. Ale jeho rodičia to nesmeli vedieť. Prešiel celý mesiac, keď sa to prevalilo. Rodičia ho vyhodili a odvtedy, už vyše roka, býva so mnou. Spoločne sme čakali na príchod našej dcérky. Bolo to krásne. Po toľkom utrpení a boji sa môj sen splnil.
Mám vedľa seba lásku môjho života a tú najkrajšiu dcéru, akú mi Boh mohol darovať. Pri každom pohľade na ňu si uvedomujem, že tá bolesť stála za to a teraz by som bez váhania urobila to isté. Dcérku nadovšetko milujeme a nevieme si predstaviť život bez nej.
Chcem odkázať všetkým ženám, ktoré rozmýšľajú o potrate: „Nerobte to!“ Nič nie je dôležitejšie ako život vášho bábätka. Veľmi by ste ľutovali. Ale keď uvidíte tie malé očká, ako na vás s láskou hľadia a ústočká, ako sa na vás usmievajú, nikdy nepoviete ĽUTUJEM.
Komentáře
Přehled komentářů
Ten chalan ak sa boji alebo ma stres, sport pomaha. Ked nemas sancu nikde najist povzbudzujuce slova...
Silna kava
(Lubo, 17. 5. 2008 23:54)