Odborníci o Interrupcii
Odborníci o Interrupcii
Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., Dr.h.c.
Rektor VŠ ZSP Sv. Alžbety
Držiteľ 2 čestných doktorátov
Umelý Potrat (UPT) považujem za úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa, ktoré sa nemôže brániť a preto ho považujem medicínsky a eticky za neospravedlniteľné a absurdné.
Moje stanovisko nemá náboženský dôvod, ale občiansky a vedecký. Je to stanovisko člena Kráľovského kolégia lekárov, člena Amerického kolégia lekárov a kandidáta na Nobelovu cenu.
Prof. MUDr. Eva Grey, PhD
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita
Podľa môjho názoru je umelý potrat zlým riešením neplánovaného tehotenstva. Zlým pre ženu a zlým aj pre jej dieťa. Telesné, ale najmä psychologické následky umelého potratu prenasledujú mnohé ženy ešte roky po potrate. Tehotné ženy si zaslúžia lepšie riešenia a väčšiu podporu svojho okolia i celej spoločnosti.
Doc. MUDr. Mgr. Marian Bartkovjak, PhD. MPH.
Gynekologicko-pôrodnícka klinika FN Trnava
Po biologickej stránke dochádza k vzniku nového jedinca s genetickým programom pri spojení pohlavných buniek. Rovnako ako po narodení, treba túto ľudskú bytosť už pred narodením chrániť a vytvárať jej optimálne podmienky k životu. Prostredím pre vývoj nenarodeného jedinca je jeho matka. Konfliktný vzťah medzi matkou a nenarodeným dieťaťom zo spoločenských dôvodov považujem za funkčnú poruchu. Riešením tejto poruchy nemôže byť chirurgická intervencia, ale psychologická podpora.
Preto si uplatňujem výhradu vo svedomí a umelé potraty nevykonávam. Vážne porušujú právo na život. Dlhodobo fixujú vnútorný konflikt, čo sa prejavuje poruchami prežívania a správania. Tento konflikt môže byť až sebazničujúcim, častejšie vedie ku samovraždám.
Umelý potrat má veľa obetí, stretávam sa s tými žijúcimi.
Nestaňte sa jednou z nich.
Mgr. Andrea Zaťková, PhD.
biológ - genetik
Ústav lekárskej genetiky
Lekárska Univerzita Viedeň
Každý z nás ľudí má jedinečnú genetickú výbavu zapísanú v DNA rozdelenej do 46 chromozómov (presnejšie, 23 chromozómových párov). V priebehu správneho procesu vývoja spermií (gametogenézy) v tele nášho otca, rovnako ako pri vývoji vajíčka (oogenéze) v tele matky, sa pri takzvanom redukčnom delení (odborne nazývanom meióza) do spermie či vajíčka náhodne dostal z každého chromozómového páru muža či ženy jeden chromozóm. Takto vznikla jedinečná genetická výbava nesená spermiou či vajíčkom, pozostávajúca práve z 23 chromozómov. Pri oplodnení sa genetická informácia od otca v tej "našej" spermii spojila s informáciou v "našom" vajíčku v tele mamy a vznikli sme my. Na začiatku sme boli len táto malá bunka, zygota, nesúca presne našu jedinečnú genetickú informáciu, ale jedine z nej sme sa za spoluúčinnosti prostredia, najprv v tele matky, potom v našej rodine, vyvinuli my. Je to malý zázrak. Štatisticky je dokázané, že na svete nikdy nežilo, nežije, ani nebude žiť naše druhé „JA“. Aj v prípade, že máte jednovaječné dvojča, ktoré má rovnakú genetickú výbavu ako vy, určite ste si všimli, že sa od vás líši, a to práve v dôsledku malých rozdielov v prostredí, ktoré ovplyvnili jeho/jej vývoj. Toto sú jednoznačné vedecké fakty, ktoré ma vedú k presvedčeniu, že život vzniká pri oplodnení (aj ten môj, či váš), a preto si už od tejto chvíle zasluhuje ochranu. Ja osobne navyše verím, že každý človek má aj svoju jedinečnú dušu a ducha, ktorého mu vdýchol Boh.
V priebehu následného bunkového delenia a rastu embrya samozrejme ešte môže dôjsť, a aj často dochádza k vážnym poruchám. Veď je známe, že asi 50% spontánnych potratov je v dôsledku genetických či štrukturálnych zmien. Len časť oplodnených vajíčok po uhniezdení v maternici matky prejde celým vývinom až po pôrod. Príroda si robí svoju prirodzenú „selekciu“ a len životaschopné embryá sa vyvíjajú ďalej. Nebráňme im v tom. My sme tu len vďaka tomu, že nám v tom naši rodičia nezabránili.
MUDr. Michaela Weidlichová, PhD.
psychiatrička
Psychiatrická klinika SZU FNsP Bratislava
Umelý potrat je fenomén sprevádzajúci ľudstvo od pradávna. Rieši sa ním nepriaznivá sociálna, ekonomická, zdravotná a iná situácia. Je dôsledkom neideálnosti sveta, nenaplnenia ľudských potrieb, či ľudských hraníc. Má priamu súvislosť s vnímaním hodnoty človeka v jeho celistvom vývine a vývoji.
Pre ženu, ktorá sa nachádza v nepriaznivej situácii, nie je ľahké zastať sa nenarodeného života, aj keď ho vníma ako vysokú hodnotu. Nepriaznivý existenčný tlak, nedostatok podpory z okolia ako aj tlak najbližších, je často silnejší ako vnútorná intuícia a cit, ktorý hovorí v prospech dieťaťa. Spoločnosť dlží mnohým ženám podporu a poradenstvo, pretože v ťažkej situácii zostali samé a často vedomé si tohto rozporu medzi vnímaním a svojím konaním si nesú psychické následky.
Vplyv na duševné zdravie môže mať rôzne vyjadrenie. Jednotným pojmom pre psychické následky po umelom potrate sa používa postaborčný syndróm. Chápe sa ako súbor klinicky vyjadrených symptómov. Zahŕňa pocity ľútosti, viny až po depresívne poruchy, či syndróm závislosti od alkoholu. Mnohé ženy priznávajú tieto ťažkosti a dávajú ich samé do súvisu s absolvovaným zákrokom, ktorý bol súčasťou ich nepriaznivej situácie, v ktorej sa nachádzali.
Postaborčný syndróm sa však nedá zovšeobecniť. Nie je prítomný u všetkých žien, ktoré absolvovali zákrok. Nesúlad medzi ženskou intuíciou – ako súčasťou emotivity (vnútorné rozpoznávanie hodnoty embrya) a konaním vytvára intrapsychický konflikt, ktorý latentne pretrváva v neuvedomelej vrstve psychiky a pri nepriaznivých okolnostiach života a psychickej záťaži môže nadobudnúť svoje vyjadrenie. Premenné tu zohráva rôznorodosť psychiky – spôsob myslenia, štruktúra emotivity, rôzne mechanizmy osobnosti.
Neprítomnosť klinického vyjadrenia postaborčného syndrómu ale nevylučuje prítomnosť spomínaného intrapsychického konfliktu.
Súčasná psychológia a psychiatria aj so svojím presahom do sociálnej oblasti sa usiluje o harmonizáciu osobnosti človeka a jeho sociálneho prostredia s cieľom podľa možností žiť šťastnejší, pokojnejší a zmysluplný život. Umelý potrat vedie k labilite ženskej, v niektorých prípadoch aj mužskej psychiky, tvorbe spomínaného intrapsychického konfliktu, čím nespĺňa kritéria moderného prostriedku riešenia psychosociálnych problémov, ktorých riešenie by malo prispievať k harmonizácii ľudskej osobnosti a ľudského života.
PhDr. Katarína Hatráková, psychologička
vedúca pre stredoslovenský región
Metodické vedenie referátov poradensko-psychologických služieb na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny Ministerstva PSVaR SR, momentálne na materskej dovolenke
Žena, ktorá v súčasnosti prijme nečakané dieťa a dá ho na adopciu, je považovaná za krkavčiu matku. Žena, ktorá však ide na potrat, je mnohými vnímaná ako moderná, rozhodná a pokroková osoba. Potrat je málokedy slobodnou voľbou ženy. Je to zväčša zúfalá voľba ženy, ktorá sa bojí, že stratí podporu rodičov, partnera, manžela, prácu alebo možnosť pokračovať v štúdiu. Okolie veľakrát vyvíja na ženu tlak, aby si „nezbabrala“ život alebo manželstvo. Toto rozhodnutie je urobené v strachu a bez riadneho zváženia samotného činu, ktorý zastavuje bitie srdca malého človeka a dôsledkov, ktoré ma umelý potrat na zdravie a psychiku ženy. Čoraz viac štúdií poukazuje na fakty, že u žien, ktoré podstúpili umelý potrat, je pravdepodobnejší výskyt domáceho násilia, depresií, samovrážd a iných porúch v manželstve, rodine a pod.
Je treba, aby spoločnosť podporovala lásku a nie jej opak – sebalásku, egoizmus, vlastné záujmy, nevšímavosť k právam a potrebám druhých. Nečakané tehotenstvo je situáciou, keď muž a žena riešia dilemu – prijať či zabiť ich počaté dieťa – pretože náš súčasný potratový zákon to dovoľuje. Ak by nebola možnosť legálneho potratu, ktorá sa dnes prekrúca na „právo“ na potrat, muž a žena by boli viac podnietení dieťa prijať a postarať sa oň. Ak sa oň nie sú schopní postarať, na Slovensku sú stovky párov, ktoré si ho budú ochotné s láskou adoptovať. Na novonarodeniatko sa u nás čaká v priemere 8 rokov! Je veľký záujem aj o adopciu rómskych detí. Adopčné zákony sú však často neflexibilné, lebo tu nie je skutočná vôľa pomôcť deťom. Liberálny potratový zákon je ďalší príklad toho, ako spoločnosť postráda solidaritu s najmenšími a uprednostňuje egoizmus, nevšímavosť, komfortný život na úkor života a utrpenia bezmocných – detí.
MUDr.Stanislav Tomovčík
Detský psychiater
- Z biologického hľadiska je interrupcia zabitím životaschopného malého človiečika obzvlášť surovým spôsobom bez súdu a možnosti brániť sa
- Pre ženu predstavuje interrupcia obrovskú psychickú traumu, ktorej dôsledky si žena uvedomí až po určitej latencii, keď na tom už nemôže nič zmeniť
- Z etického hľadiska je to legalizovaná vražda, ktorá nemá v civilizovanej krajine obdobu. Aj anencephalus (dieťa, ktoré sa narodí bez časti mozgu) sa nechá dožiť, nikto ho neroztrhá na kusy a nehodí do koša na odpad
- Interrupcia môže mať pre ženu nenapraviteľné zdravotné dôsledky s reálnym ohrozením jej reprodukčných schopností
- Môže viesť k strate sebaúcty, k celoživotným pocitom viny a následným ťažkým depresiám
- Ide o nenávratnu stratu jedinečného genetického materiálu a tým ochudobneniu ľudstva. Strašné je to, že nejde o ojedinelé prípady, ale v celosvetovom merítku o milióny prevedených interrupcií
- Neobstoja žiadne sociálne dôvody. Ak žena napr. fajčí a vyfajčí 1 krabičku cigariet denne, peniaze, ktoré dá na cigarety, by plne stačili na výživu dieťaťa do 1 roka. Ak nemá kde s dieťaťom bývať, môže ho dať do hniezda záchrany.
Doc. PhDr. Mária Potočárová, PhD.
Katedra pedagogiky FF UK v Bratislave
Vo výskumoch z rôznych odborov (sociológie, psychológie, pedagogiky) zameraných na zisťovanie hodnotových preferencií dlhodobo dominuje zistenie, že hodnotu života a dôstojnosť ľudskej osobnosti si respondenti bez rozdielu veku, pohlavia, vzdelania a postavenia veľmi vysoko vážia a kladú ju na prvé miesta v hierarchii svojich osobných hodnôt.
Silu interiorizovaných (zvnútornených) postojov a hodnôt človeka však preverujú životné udalosti a situácie. A v nich sa dá obstáť iba ak s hodnotou života máme pozitívnu životnú skúsenosť, ak o nej neuvažujeme prvýkrát, ak sme boli k prejavom úcty k životu vedení, formovaní výchovou, ak sa tento postoj stal nielen našim deklarovaným heslom s príchuťou akéhosi nekonkrétneho filantropizmu, ale presvedčením, za ktoré sme ochotní zaplatiť aj cenou obety.
Ako pedagogička apelujem na potrebu príťažlivej hodnotovej výchovy, adekvátnej modernému mysleniu dnešnej doby, počnúc v rodine, s pokračovaním v škole a s konzekvenciami v širokej sociálnej výchove celej spoločnosti.
Umelý potrat považujem za hrubé morálne zlo a násilie, ktoré nespravodlivo zasahuje do existencionálnej podstaty človeka.
Som toho názoru, že mladej generácii dlhujeme pravdivú, argumentačne presvedčivú, axiologicky zdôvodnenú ale aj príťažlivú a zrozumiteľnú hodnotovú výchovu, ktorá s výchovou k úcte k životu začína (väčšinou s menej slovami a viac príkladom) v rodine a pokračuje s prevahou kognitívnych prvkov v školskom prostredí. Žiadúca je aj celospoločenská podpora, zabezpečená vplyvom médií, rozvíjajúca slobodné a zodpovedné uvažovanie a rozhodovanie každého jednotlivca.
Budúcnosť má iba fungujúca rodina. Chráni jej členov pred nedostatkom, samotou, sociálnou izoláciou, má vplyv na ich zdravie a vyrovnaný duševný život. Vytvára ako prvá (často jediná!) potrebnú sociálnu a vzťahovú sieť, ktorá zachraňuje človeka v rôznych životných situáciách. Každá investícia na posilnenie a podporu nespochybniteľného poslania rodiny má preto obrovský význam a zmysel. A to aj vtedy, ak sú tieto úlohy nedocenené politicky, ekonomicky či spoločensky.
Mgr. Jana Kunová
psychológ
asistentka na Katedre psychológie Trnavskej univerzity
Pod vplyvom viacerých informácií o potratoch som sa neraz zamyslela nad tým, čo by bolo, keby sa moji rodičia rozhodli neprijať ma? Namiesto darovania života by mi darovali smrť...Nemohla by som spoznať lásku, radosť a šťastie. Samozrejme ani utrpenie, ktoré patrí k životu. Jednoducho, nedali by mi šancu sa rozvíjať, študovať, dozrievať... Našťastie moji rodičia si ma priali a tešili sa na mňa. A to ma neraz v živote „podržalo“ – niekto ma chcel, plánoval, počítal so mnou, túžil po mne. Nehovoriac o Bohu, ktorý ma chcel od večnosti.
Človek je človekom od počatia. Spájajú sa predsa dve ľudské bunky – a nie bunky niečoho iného - a tie sa obrovskou rýchlosťou začínajú deliť podľa zákonitostí, ktoré do nich „vpísal“ sám Stvoriteľ. On je pôvodcom života, nie človek. Človek síce dáva časť seba (bunku), ale jedinečné duchovné jadro pochádza od Stvoriteľa.
Ak ideme proti životu, ideme sami proti sebe. Človek má rozum a slobodnú vôľu na to, aby zodpovedne zvážil počatie. Avšak vzniknutý život je už život ľudský a je nezmyslené vypočítavať, do ktorého týždňa ešte nie je a od ktorého týždňa už áno. Život je vždy hoden ochrany a úcty.
Českí Odborníci
Odborné stanovisko k počátku života nového lidského jedince
V současné době je v České republice vedena diskuse o tom, kdy začíná existovat člověk jako jedinec - zda v okamžiku vzniku oplozeného vajíčka (v odborné mluvě "vejce"), nebo po uplynutí určité doby od této chvíle, během které je zárodek (embryo) v jakési "přípravné fázi" a nelze určit, zda má či nemá atributy samostatné lidské bytosti.
Tato diskuse zřetelně pomíjí některé závažné skutečnosti prokázané moderní biologií a embryologií, jež jsou v podstatě bez výhrad u všech ostatních obratlovců přijímány za platné. Pokud by je totiž vzala v úvahu, dospěla by k jednoznačnému závěru, a nemělo by smysl v ní dále pokračovat.
Nejméně od padesátých let tohoto století učí embryologie, že existence nového jedince začíná oplozením, jehož podstatou je splynutí dvou zralých pohlavních buněk, vajíčka a spermie (Frankenberger 1954). Překotný rozvoj biologie a zejména genetiky v posledních několika desetiletích přidal k této problematice mnoho podrobností, které zmíněný základní poznatek nejenže nepopírají, nýbrž jej potvrzují.
Zde je stručné shrnutí současných biologických znalostí o počátku života jedince, o jeho vývoji a o řízení životních pochodů se zaměřením na člověka:
Pro normální funkci tělových (somatických) buněk živých organismů (jak rostlinných, tak živočišných) je potřebná dvojitá chromosomová výbava obsažená v jádře. U člověka je to 22 párů vzájemně zastupitelných a zcela rovnocenných chromosomů a dvojice chromosomů, které mohou být vzájemné odlišné (chromosomy X a Y), na které je mimo jiné vázáno i určení pohlaví jedince a některé s tím související skutečnosti.
Nejdůležitější součástí chromosomů jsou deoxyribonukleové kyseliny (DNA), které jsou nositeli zakódovaných informací potřebných pro tvorbu bílkovin v buňkách, obecné známých jako geny. Bílkoviny jsou pak nositeli životních pochodů v buňkách. Je tedy možné konstatovat, že všechny životní pochody v buňkách živých organismů, včetně procesů dělení, nabývání specifických vlastností a funkcí jsou určeny a řízeny složením molekul DNA v jádře (genomem).
Toto složení je v každé normální tělové buňce téhož jedince stejné, při každém dělení se přesně kopíruje, takže zůstává neměnné po celou dobu existence jedince ve všech jeho tělových buňkách. Z úplné genetické výbavy, kterou obsahuje každá buňka, se přitom pro činnost konkrétní buňky uvolňuje pouze ta část informace, která je potřebná pro zajištění příslušné funkce. Jednotlivé chromosomy z chromosomových párů se přitom mohou střídat nebo doplňovat podle dosud ne zcela objasněných pravidel. Uvolňováni je řízeno velmi složitými mechanismy, v nichž hraje roli i vzájemné ovlivňováni buněk a tkání, i proběhlé vývojové pochody. Jejich studium je dnes jedním z nejaktuálnějších témat molekulární biologie a genetiky.
Při dozrávání pohlavních buněk, vajíček a spermií, probíhá tzv. redukční dělení, při němž tyto buňky ztrácejí polovinu své chromosomové výbavy (ze 22+1 páru chromosomů zbyde jen 22+1 chromosom). Takto pozměněná buňka ztrácí schopnost samostatně plnit životní funkce a pokud v určeném čase není podílnou na oplození, odumře.
Při redukčním dělení si párové chromosomy vymění mezi sebou některé své části, takže chromosomy dozrálých pohlavních buněk se liší od chromosomů obsažených v ostatních buňkách téhož jedince a dozrálá pohlavní buňka nese jinou, zcela individuální "směs" jednotlivých úseků chromosomů (genů). Tím je zajištěna variabilita a individualita uvnitř druhu.
Při oplození pronikne živá spermie do živého vajíčka a jejich jádra splynou. Tím se obnoví dvojitá chromosomová výbava potřebná pro normální funkci buněk. To se projeví mimo jiné tím, že se oplozené vejce začne dělit (rýhovat). To je ale již nový jedinec, jemuž směs genů vnesená jádry spermie a vajíčka dala zcela individuální, prakticky neopakovatelný charakter.
Regulační mechanismy pak postupně uvolňují informace potřebné pro množení buněk vejce, pro postupné nabývání vlastností potřebných pro příslušné vývojové stadium nebo pro vykonávanou funkci v organismu. To se projeví mimo jiné přítomností příslušných bílkovin v buňkách. Jejich tvorbu zajišťují uvolněné úseky DNA (tzv. exprese genů), které je možné prokazovat a sledovat jejich funkční význam.
Velmi obecně lze říci, že v molekulách DNA obsažených v jádru každé lidské somatické buňky je zakódováno vše, co se týká tělesného vývoje, základních funkčních vlastností i podoby jedince. Za přirozených okolností se souboru informací, který dostává jedinec od rodičů, nic nemůže přidat, ubrat ani v něm změnit. Postupné uvolňování a uplatňování příslušných informací probíhá od nejprimitivnějšího stadia jednobuněčného vejce a končí zánikem organismu. Základní soubor se přitom nemění, zůstává stabilní, jen míra a rozsah jeho uplatnění se řízeně mění.
Na základě uvedeného je možné konstatovat:
- Lidská bytost začíná svou existenci oplozením vajíčka, kdy vzniká neopakovatelná kombinace genů, která obsahuje všechny informace potřebné, ale i plně dostačující, pro fyzickou existenci, vývoj a všechny funkční vlastnosti nového jedince. Od počátku je nové individuum nositelem svých jedinečných vlastností (antigenní struktura, pohlaví, krevní skupina, ale i barva oči, vlasů, typ postavy atd.), které se nemění ani v průběhu vývoje in utero (v děloze), ani po narození. Vývojové změny a postupné "dozrávání" některých rysů (např. růst, proměna hlasu, či postupný rozvoj pigmentace, apod.) přitom nelze považovat za důkaz vlivu vnějších podmínek.
- Zárodek nové lidské bytosti není částí mateřského organismu. Naopak, ten se k němu chová jako k cizorodému tělesu a usiluje o jeho likvidaci. Obrana zárodku proti mateřskému organismu je velmi dobře uspořádaná a jen díky jí může embryo v mateřském organismu přežít.
- Současná biologie nezná žádný způsob, jímž by mohl být za přirozených podmínek doplňován, obměňován, či zlepšován soubor genetických informací, který "dostal do vínku" nový jedinec při oplození.
- Poukazy na to, že lidské embryo prochází během svého vývoje obdobím, kdy nemá "lidské rysy", "není dostatečně determinováno", "není formovaným zárodkem", apod., jsou buď výrazem odmítání prokazatelných výsledků současného biologického poznání, nebo snahou o licoměrné odůvodňování oprávněnosti zákroků na lidském zárodku bez ohledu na etické a další problémy a možné následky s nimi souvisejícími.
- Vzhledem k tomu, že oplozením začíná existence nové lidské bytosti, která není nijak přerušena během vývoje v mateřském lůně, je třeba lidskému zárodku in utero zajistit veškerou ochranu, kterou požívá lidská bytost po narození.
Doc. MUDr. Petr Hach, CSc., PAV
přednosta Ústavu histologie a embryologie a děkan 1. LF UK v Praze
Doc. MUDr. Jitka Kočová, CSc.
vedoucí Ústavu histologie a embryologie LF UK v Plzni
Prof. MUDr. Josef Marek, DrSc.
předseda Asociace kolegií katolických lékařů a přednosta III. interní kliniky 1. LF UK v Praze
Doc. RNDr. Josef Reischig, CSc.
vedoucí Biologického ústavu LF UK v Plzni
Nemy výkrik: www.prolife.cz/nemy_vykrik.mp3
Dieťa žaluje: www.prolife.cz/dieta_zaluje2.mp3
Kto vie: www.prolife.cz/kto_vie.mp3
Nemy výkrik film: Stiahnuť: www.tv-mis.cz/titul.php?id=74
70.3 MB